Po nie celkom úspešnom výlete do Nízkych Tatier si potrebujem akosi napraviť chuť. Alebo ešte lepšie povedané, chcem zo seba vydať tú nevybytú energiu. Ako a kam vlastne ísť? Zvažujem rôzne možnosti (áno i dokončenie SNPéčky) ale nakoniec vyhrajú vŕšky neďaleko mňa. Ma to kopec výhod. Sú obdeľač, ľahko sa tam človek dostane, ľahko sa z nich človek dostane a hlavne rád by som ich niekedy prešiel celé. Nie len hlavný hrebeň ale všetky možné turistické cestičky. Predo mnou je dlhá cesta a tak treba spraviť prvý krok.
Preto idem na železničnú stanicu (v Ťahanovciach) a čakám na svoj vláčik. Vychádzal z Prešova a ide až do Slovenského Nového Mesta (i keď nie je slovenské, nové a či dokonca mesto). A tam mám práve namierené. Tam začína červená značka a bolo by celkom pekné sa prejsť (aspoň z časti) po Tokajskej oblasti. Nie je to však až také jednoduché ako by sa na prvý pohľad zdalo. Vlak došiel (dokonca presne na čas). Problémom však je, že je to úplne iný vlak (tak asi nakoniec na čas nedošiel). Ten môj toľko mešká, až sa pred neho dostal ďalší vlak (ktorý mešká ale taktiež). Tak aspoň v ňom kupujem lístok (až do mojej cieľovej stanice).
Na stanici (hlavnej v Košiciach) pobehujem dole-hore a nastupujem už do toho správneho. Podriemkávam v ňom a hej, vonku je horúco a tu dnu je celkom príjemne. Nepovedal by som to len tak sám od seba o Slovenských železniciach (že sa v nich cítim dobre). Teda až na to, že akosi stále naberáme väčšie a väčšie zdržanie. V Michaľanoch sa dlhšiu dobu nehýbeme a jeden nervózny mladík (zdá sa, že je to nejaký vedúci detského tábora) sa pýta kedy sa pohneme (aby stihli nejaký autobusový prípoj). No, ako to povedať, hneď mením svoj názor na kvalitu železníc – lokomotíva je pokazená a ďalšiu posielajú z Čiernej nad Tisou. Tá tu bude tak za vyše hodiny. To sa mi nechce len tak čakať vo vagóne, veď sa určite dostanem do mesta (Slovenského a Nového) oveľa skôr.
Vyskakujem z vlaku a idem po červenej značke v opačnom smere do Veľát (Veliat?). Už sa veľmi teším ako tadiaľto pôjdem mojím správnym smerom. Teraz je to však brutalita. Slnko pečie, žiadne mraky a rozhorúčený asfalt. To sa na mne riadne odzrkadľuje (asi), lebo nik, ale prisamvačku nik mi nechce zastaviť (stopujem totiž to). To až tak veľa chcem? Len aby ma niekto priblížil k cieľu? Zatiaľ mám však dosť veľa času a neklesám veľmi na duchu.
Po hodine na pražiacom slnku (a prejdení približne piatich kilometrov) to vôbec nevidím ružovo. Všetci na mňa z auta pozerajú ako na debila (ktorým vlastne možno i som) a ani nespomalia. Veď prečo by mali? Nvyše kto normálny stopuje? Iba nejakí divní típci. Zastavujem na autobusovej zastávke pri kempe Aqua Maria a robím rozhodnutie. Ak mi nik nezastaví kým nepríde autobus do Veľkej Tŕne, tak idem ním. Stopujem, stepujem, stopujem a nakoniec sa na mňa usmeje šťastie. Zastavuje mi auto s anglickým EČV. S poľským vodičom. No nie je to na pováženie, aby ma nakoniec na Slovensku zviezol poliak? Cestou sa rozprávame (on poľsky a ja slovensky) a som vlastne rád. Mám síce vyše hodinové meškanie (oproti plánu) ale zato môžu hlavne železnice (a iba moje rozhodnutie).
Vyhadzujeme ma (na moju žiadosť) na kraji mesta (na maďarskej strane) a preto mi trvá asi ďalšiu polhodinu kým sa dostanem na začiatok červenej na slovenskej strane. No niežeby to potom bolo ľahšie. Je pol jednej, slnko je najvyššie na svojej púti a ja svoju ešte len začínam. Prvé kilometre sú celkom nezáživné. Najprv viac ako jeden kilometer rovno, zabočiť doprava o 90 stupňov, zas kilometer rovno po ceste, kde zanechávam stopy v roztopenom asfalte, pre zmenu bočím doľava a zasa rovno (a kto uhádne čo sa spravím potom?). Nuž stále je to ale lepšie ako byť v práci a sedieť za kompom, či?
Prichádzam k viniciam, idem popri nich a predbiehajú ma dve elektrické autíčka (s kopou vína chtivých ľudí) a keďže som začal neskôr nejdem sa kuknúť na (lokálne) slávnu vyhliadkovú vežu. Ale celkom sa teším do Malej Tŕne, mám obrovskú chuť na niečo chladené (od rána mám chuť, smäd to je trápenie). Tak keď som nakoniec v dedine zostávam sklamaný. Obchod je v pondelok otvorený len do obeda. Hej, ako sa ma občerstviť náhodne prechádzajúci turista? Stále sa potácam po asfaltke (ale je kvalitnejší, už sa v tom teple neroztápa) až do Veľkej Tŕne. Tam sa konečne turistická cesta odkláňa do lesa. Je to ale taký iný troška les na aký som zvyknutý. Stromy sú ďalej troška od seba a pod stromami je menej trávy, v podstate je tam lístie. Je tam i menej tieňa ale stále je to brutálny teplotný rozdiel (oproti asfaltu).
Nikam sa neponáhľam (idem troška pomalšie ale stále je to rezké tempo) a na niektorých miestach je to i prudkým sklonom (prekvapujúco, človek až tak nečaká prudké stúpania v okolí najnižšieho bodu Slovenska). Keď konečne (konečne? bolo to nejako rýchlo) som z lesa von (a stretávam prvého turistu v opačnom smere). Som zas pri kempe Aqua Maria a idem si konečne kúpiť niečo studené. Najprv si ale kúpim nejakú kolu (lebo nemajú žiadnu zmrzlinu alebo nanuk, čo je to za kúpalisko?). Za dva a pol deci (naozaj, 0,25 l) zaplatím celé dve eurá (to je čo za cenu?). Takú drahú kolu som asi nikdy v živote nepil, liter za osem eur?
Pokračujem do Veľát/Veliat (stále neviem ako sa to správne vyskloňovať i keď nad tým rozmýšľam už možno tri hodiny) a tam je to super. Otvorený obchod a dokonca majú i nanuk. Tak si jeden hneď kupujem (mohol som vydržať ešte chvíľu a kúpiť si tú čiernu tekutinu tu, bolo by jej viacej a bola by i oveľa lacnejšia). Prechádzam cez Michaľany (stále po asfalte), za dedinou som nebezpečne blízko Maďarskej hranice (necelých dvadsať metrov) a ponáhľam sa do Kazimíra (stále po asfalte). Tam sa začínajú prvé vážnejšie stúpania (veru veru, kopce sa mi týčia nad hlavou) a konečne odbočujem po dlhej dobe z cesty niekam do lesa. Chvíľku sa rochním v blate a zas som na asfalte. No kto by to veru čakal?
Pomaly mi dochádza živá voda (kola) a tak si v reštaurácii (ja som ju tu teda vôbec nečakal) nechávam načapovať tri štvrte litra koly (a čistej vody). Chvíľku idem zas po asfalte (išiel som dnes po niečom inom ako ňom?) a konečne definitívne vchádzam do lesa (a lesnú cestu). Slnko postupne klesá k obzoru, ja zas postupne dvíham svoju nadmorskú výšku. Cesta je príjemná len tie komáre ma akosi začali otravovať. Takže doteraz to bola horúčava na asfalte a teraz zas príjemný tieň s komármi. Aby si vedel človek vybrať.
Okolie sa dosť razantne zmenilo. Nie je to ako na začiatku v okolí Slovenského Nového Mesta ale nie je to ani ten les ktorý poznám z okolia Šimonky. Príjemná zmena. Idem po obrovsky širokej lesnej ceste (po ktorej ide štvorkolka s chlapom, ženou a asi dvojročným dieťaťom, nik z nich nemá prilbu a dieťa nie je v sedačke, i keď kam by sa asi tá sedačka položila?) a celkom automaticky si vykračujem po nej a pravdaže prehliadnem odbočku. No nevadí, troška som si zašiel ale nie je to nič výnimočne. Preskakujem zopár potôčikov a obdivujem kopu húb. No nečakal som toľko klobúčikov takto skoro v roku (ale ja nie som mykológ, ja okrem toho, že niektoré sú jedlé neviem o hubách nič).
Opäť mi dochádza voda (a kola) a pretože potom mám ísť dlhšiu dobu po hrebeni (kde je o ňu núdza) teším sa na Izru. Pred pár rokmi sme tu boli s deťmi a nejaký bufet by sa tu možno mal mať nachádzať. Ak by teda nezhorel. O tom som vedel ale nejako som dúfal, že ho už opravili. Evidentne nie. So zhoreniskom nikto nič neurobil. Našťastie v jednej chate je iný bufet. Dávam sa do reči (s majiteľkou?) a neverí odkiaľ idem a kam smerujem. No nebudem ju presviedčať. Kofoly má však dostatok a za výbornú cenu (za necelé dve eurá jej mám celý liter).
Opúšťam červenú a pokračujem po modrej k Maďarskej hranici. Nech si hovorí kto čo chce, ale jedno z naozaj fest nepríjemných stúpaní (celkovo na Slovensku) je tu. Dvíham hlavu z chodníka a očami sledujem kam sa to mám až vyštverať. Na vzdialenosti tristo metrov treba nastúpať cez sto šesťdesiat výškových metrov. Vlečiem sa tu ako slimák (a to ani nepomohlo citrónové posilnenie pod kopcom). Huch. Už len troška a budem pod vyhliadkovou vežou na hranici.
V pláne som tu počítal s prespaním ale nejako sa mi ide skvelo (nie som vôbec unavený) a tak by bolo celkom dobré to potiahnuť až kam sa dá. A prečo nie? Čelovku mám, jedlo mám a príležitostí kam sa schúliť budem mať ešte požehnane. Čo je však úplne skvelé je, že s rastúcou tmou (kedy vlastne to slnko zapadlo?) vidím malé zelené svetielka. Najprv mám pocit, že sú to len nejaké halucinačné paobrazy v očiach ale mýlim sa. Toľko svätojánskych mušiek som už dávno nevidel ako dnes večer. Nevadí mi ísť po tme (nikdy mi to nevadilo) a navyše toto okolie poznám.
Zo Skárošskej skaly vidno rozsvietené Košice a ešte viacej osvetlené železiarne (svietia viacej ako tie mušky). Trochu tu teraz pofukuje a tak sa rýchlo ponáhľam dole. Aj tu je prudký kopec a nejdem tak rýchlo ako by človek čakal, že pôjde. Po rovinke by som šiel určite rýchlejšie. Toto ale nie sú preteky a v podstate idem len sám za seba. Koho by som vlastne mal predbehnúť? Keď som dole opäť sa pohybujem po asfaltke. Teraz mi to však ale nevadí. Pôjdem aspoň rýchlejšie. Spoza Miliča vychádza Mesiac. Je to nejako tak čarovné. Tma, šuchot vetra, Mesiac cez mraky a kroky (moje) v lese.
Pred Slancom vyrušujem vo svojej obchôdzke mačku, ktorá na mňa zazerá so svojimi žltými očami. Naozaj neboli zelené a naozaj to bola mačka. Čerpám i vodu z prameňa (zase mi došla?) do dvoch fliaš (a do jednej hádžem elektrolyty). Vyleziem ešte na Slanský hrad a v prístrešku pod ním si steliem. Nerozkladám si stan a ani nie som pod strechou, spím pod širákom. Spočiatku troška pofukuje, čo je príjemné, lebo nemusím odháňať komáre. Sprvoti sa mi zdá, že nemám šancu zaspať (veľmi často neviem zaspať po prvom veľkom fyzickom výkone a dnes som prešiel päťdesiatšesť kilometrov) a až keď sa zrazu strhnem zo sna viem, že som spal. Je mi horúco pod spacákom a mám pocit, že sa potím ako riadna sviňa. Keď však prestane fúkať vietor som hore. Zobudili ma tie potvory komáre. V bezvetrí sú extrémne trúfalí.
Spal som až tri a pol hodiny a o pol štvrtej som už opäť na ceste. Postupne obloha mení farbu z extrémne čiernej na tmavo čiernu, čiernu, modrú a oblaky sa menia na ružové chuchvalce. Na jednej lúke stretávam srnca ktorý, je z mojej rannej drzej prechádzke celý nesvoj. V pohode mu hovorím, ja idem len ďalej, kľud jasné? Nemám veľa vody vo fľašiach (kam tá voda mizne?) čo je veľký problém. Prvá možnosť na jej dobratie je úplne zmarená. V studničke sú len suché kamene a popadané listy. Mal by som postupne prejsť ponad dva potoky, tie sú však taktiež úplne nepoužiteľné. Žeby som musel skončiť svoju cestu predčasne na Dargovskom priesmyku? Zachraňuje ma tretí potok (robím si len pol kilometrovú zachádzku k nemu). Tiež v ňom nie je veľa vody ale tečie! Naberám a filtrujem vodu do všetkých troch fliaš a ako zálohu ešte nechávam vzácnu tekutinu v litrovom vaku s filtrom. Hneď mám vačik o tri kilá ťažší. Brutálne to cítiť.
Stretávam prvých dnešných ľudí (hubárov), prechádzam cez frekventovanú cestu a mierim ďalej. Podľa predpovede je malá šanca na dážď. Kontrolujem situáciu na radare a ak by som ostal spať na hranici s veľkou pravdepodobnosťou by som v noci zmokol. Takto som stále suchý. Včerajšie rozhodnutie ísť ďalej bol dobré. Musím ísť stále hore a tak vydávam zo seba oveľa viacej energie ako by sa mi páčilo. Našťastie nie je tak horúco ako včera (a začína sa prejavovať tieniací efekt mrakov). Len nech dlhšie vydrží bezdaždivé počasie.
Vidím pred sebou stavbu na Mošníku a kedy tam dôjdem? Je to oveľa rýchlejšie ako by sa mi zdalo ale potom schádzanie do Herlianskeho sedla je hotové peklo. Chodník je tu veľmi iluzórne slovo. Neviem ani kedy som z neho zišiel a to som si dával extrémny pozor (rovnakú skúsenosť som tu mal pred pár rokmi, ale vtedy som stratu správneho smeru pripisoval tme, nakoľko som tu bol dávno pred východom slnka). Pohyb vpred je extrémne pomalý. Neviem ani ako sa opätovne ocitám na chodníku. Toto je asi najhoršie značený úsek, ktorý som v Slanských vrchov dosiaľ videl. Teda kým sa nestratím pod Makovicou. Zrazu je značka znova preč a ja neviem ktorým smerom sa mám vydať (na sever ty hlupák).
Na Makovici (ďalší vojenský objekt) si na seba naťahujem nepremokavú bundu. Predsa len začalo pršať. Nie je to úplne strašné ale nie je to ani dvakrát príjemné. Tu som nikdy nebol a až po Dubník je to pre mňa Terra incognita. Opäť je miestami extrémne hustý mladý les, kde sa veľmi ťažko orientuje (chodník je vlastne nevychodený). Navyše v tom nie práve najlepšom počasí sa mi do hlavy dostáva psychická a fyzická únava. Poľavujem v pozornosti a všetko začína splývať do bližšie nešpecifikovaného chuchvalca. Teda kým nezazriem zelenú Škodu Fábia (s otvoreným šoférovým okienkom). Čudujem sa, ako sa sem vôbec dostala? A to sa majiteľ nebojí, že mu naprší cez okno?
Keď prídem bližšie auto je preč. Tak toto bola riadna haluška. Tak radšej pre istotu pchám do seba nejaké jedlo (a pijem vodu), ešte ma čaká zopár kilometrov. Ďalej idem mechanicky a poviem pravdu, mám toho už vyše hlavy. Nechcem skončiť, to teda nie ale najradšej by som zmenil nejako kulisu. Ten les ma strašne ubíja. Ide sa hore a dolu a potom zas hore (úplne iný typ turistiky ako včera). Na jednej lúke si neviem poradiť a tak konečne vyťahujem telefón s mapou (bol pekne krásne uložený v nepremokavom obale vo vaku). Treba sa pustiť týmto smerom. A prestalo pršať, tak to je tiež super informácia.
Prepletám sa popod vedenie vysokého napätia a potom les. Za lesom nie je žiaden domček na kuracej nôžke (i keď by ma to naozaj neprekvapilo) ale asfaltka (a ani tá ma neprekvapila). Je tam však i opustené Volvo s českým evidenčným číslom (to ma prekvapilo). Keď sa potom po chvíľke vnorím opäť do lesa, začína mierne mrholiť. Troška ma prekvapuje ako je vedený chodník (také zbytočné stúpania a klesania) ale najviac ma prekvapuje párik laní. Keď ich prekvapím chvíľu na mňa pozerajú ako lane na maľovane vráta (i ja stojím ako z dreva) a potom sa vrhnú do prudkého úprku. Zato ja rozvážnym krokom postupujem ďalej (rozumej akosi mi dochádzajú sily alebo žeby ďalšia kríza?).
Keď sa vynorím za Dubníkom, tak toto tu poznám. Párkrát som už tu bol. Začína silnejšie pršať (už je to opäť regulárny dážď), schovávam telefón a navliekam sa do nepremokavej bundy. Rozmýšľam. Mám ísť na najvyšší bod Slanských vrchov (Šimonku), pokračovať po červenej alebo zísť do Zlatej Bane? Je to riadne ťažká dilema. Neviem sa rozhodnúť. Nakoniec ale vyhráva posledná možnosť. Nechce sa mi ísť po červenej (pamätám si ako minulý rok musel preliezať popadané stromy a neviem či cestičku odvtedy nejako vyčistili, teda asi áno ale nechcem to riskovať) a i keď ma to ťahá na Šimonku, tak to je vyše polhodinová zachádzka. V tom silnom daždi sa mi naozaj tam nechce liezť (výhľady by i tak neboli).
Tak si vykračujem do Zlatej bane a brodím sa bahnom (je ho stále viac a viac). Od rána som nikoho nestretol (teda ak nepočítam tých hubárov a autá na Dargove). Možno i kvôli tomu som viac ako mierne demotivovaný. Rozmýšľam, že skončím už tu a do Prešova sa odveziem busom. Nie je to ďaleko a mám za sebou dobrú porciu kilometrov a tak nebudem mať z toho zlé pocity. Navyše stále prší. Dokonca odchádza asi za dvadsať minút a tak ani nemusím čakať dlho v mokre a zime. Tak skáčem len do obchodu nakúpiť nejakú tú tekutú šladzavinu a cukríky (dostal som nesmiernu chuť na mentolky). Keď to mám všetko za sebou, mením predsa len plány. Zídem na Sigord a potom popod Zbojnícky hrad aby som nakoniec skončil v Ruskej Novej Vsi. Odtiaľ je to len na skok do Prešova. Zahadzujem plán s autobusom (navyše i tak už odisiel). Už sa na to teším.
Idem síce opäť po asfalte ale teraz som celkom rád. Ide sa mi dobre dole kopcom (dokonca prestáva pršať). Prefrčí okolo mňa zopár áut ale nie je to nič strašné. Pred Sigordom bočím do lesa a vyzerá tu skôr ako v lesoparku. Pripomína mi to les medzi Čermeľom a Jahodnou. Je tu troška mokro, troška blato, troška klzko. Na konci (pre mňa na začiatku) dediny je zastávka MHD a dokonca pristavený autobus. Ani teraz ma to nezláka. Schádzam dole dedinou a cítim sa zaujímavo. Divne. Už len zopár kilometrov a som v Prešove. Začínal som pred dvadsiatimi siedmimi hodinami na rovine (i keď Slovenské Nové Mesto je učupené pod kopcami) v horúčave a v úplne inom svete (aj jazykovom) a teraz po vyše stodvadsiatich kilometroch som úplne niekde inde. No ale ešte nie som na konci. Nesmiem sa uchlácholiť. Vlak mi odchádza o necelú hodinku a tak sa ešte musím poponáhľať.
Na začiatku Solivaru stretávam suseda (neviem kto zostáva viac prekvapený) a slepo nasledujem turistickú značku (ktorá ide najkratšou cestou k železničnej stanici). Až kým neprídem k mostu, ktorý sa práve prerába. Nemám čas sa otočiť a ísť nejakou obchádzkou. Asi vyzerám celkom bezradne, jeden robotník mi hovorí, v pohode prekľučkujte cez stavebné práce na moste. Dôjdem na koniec mosta kde ma iný robotník posila naspäť (betónuje sa tu). Vyzerám asi naozaj riadne bezradne, lebo mi nakoniec povie, aby som preskákal po roxoroch kde sa ešte nebetónuje.
Potom to už je len naozaj jednoduché. Stanica, kúpenie lístka, nástup do vlaku a kecanie s dvoma chlapíkmi čo idú prechod hrebeňom Nízkych Tatier. Keď vystúpim z vlaku v Ťahanovciach (koniec a začiatok jedno sú) trochu som stuhol. Ale inak veľmi dobre. Som rád, že sa mi nakoniec podarilo splniť tento cieľ. Nebolo to jednoduché (aspoň pre mňa). Užil som si kopec kilometrov, veľa tepla, dažďa a zábavy. Hlavne som zistil, že i jeden cukrík dokáže otočiť náladu. Tak a odteraz budem mať na turistike vždy pripravenú jednu či dve zázračné mentolky.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 03. 07. 2023 | 28:31 h:min | 125,20 km | 11:29 min/km | 3486 m |
Pridaj komentár