Sladký Slavkáčik

Po skvelom víkende, keď sa mi podarilo zlomiť konečne stovku, som si nariadil nejaký regeneračný týždeň. Veď ak mám dovolenku, tak prečo to nevyužiť? A neexistuje lepší spôsob regenerácie ako pokúsiť sa vyštverať na Slavkovský štít. Takto dokážem zabiť rovno dve muchy jednou ranou. Ja som totižto na tomto vrchole Tatier ešte nikdy nebol. Ráno preto hodím deti do školy a hajde smerom k najvyšším horám Karpatského oblúku.

Aj keď to nie je práve najbližšie ku Košiciam, pred pol desiatou som už v Smokovciach a hľadám miesto na zaparkovanie. Teda vôbec som nepredpokladal tak veľa ľudí v horách. Až tretie parkovisko má voľné miesto pre môjho červeného tátoša. Rýchlo sa pripravím a vyrážam hore do kopcov. Slavkáč sa vypína na modrom nebi nad osadami. Ako dlho mi to bude trvať, kým sa dostanem na vrchol? Podľa značky by to malo trvať vyše päť hodín, ja to chcem a plánujem spraviť rýchlejšie. Avšak určite to nebude až tak rýchlo ako víťazi Tatranskej šelmy vertical. Títo borci a borkyne to dokázali zabehnúť za niečo troška dlhšie ako jednu jedinú hodinu. Tak či tak, pokúsim sa to dať za čo najkratší čas.

Ide sa mi veľmi dobre. Dokonca lepšie ako dobre. Som sám a okolo mňa je len drsná príroda veľhôr. Takto som si to predstavoval a takto to je dobre. V takýchto chvíľach sa dobre rozmýšľa a čistí hlava. Som celkom prekvapený, ako rýchlo sa dostávam na magistrálu a stále som nikoho nevidel a ani nestretol. Pochvaľujem si správne vybratý termín a čas. Ľudia zo Smokovca podľa mňa išli skôr smerom na Hrebienok a Reinerovu útulňu.

Ako sa mi tak darí stúpať, počujem pred sebou nejakú dvojicu. Nevidím ju zatiaľ, nakoľko sa mi skrýva za zákrutami v lese. O pár chvíľ prefrčím popri dvoch dievčatách, ktoré mali rovnaký nápad ako ja. Len pravdepodobnejšie sa vydali na túru skôr ako ja. Len sa pekne ponáhľam a preskakujem z kameňa na kameň a pred sebou vidím ďalšiu dvojicu. Tú taktiež smelo a bez rozpakov predbieham. Prichádzam na Slavkovskú vyhliadku kde už sedí celkom dobre veľká kôpka ľudí a oddychuje a osviežuje sa. Ja len narýchlo spravím zopár fotiek a pokračujem.

Definitívne tu opúšťam les a prechádzam cez kosodrevinu. Pred sebou vidím ďalších ľudí a tak mám doplnkovú motiváciu na rýchlejší pohyb. Vidím aj prvú osobu idúcu opačným smerom. Dávam sa s ňou do reči a skladám jej poklonu, najmä ak jej odhadujem aspoň šesť krížikov na chrbte. A veruže je to tak, pani mi hovorí, že sa vybrala len pozbierať si zopár borievok. A keď nad tým tak rozmýšľam, nie je v TANAPe zakázaný zber lesných plodov?

Hrám sa na kamzíka a pekne preskakujem veľké i malé kamene. Stretávam stále viac a viac ľudí predo mnou a stále viac a viac ich predbieham. Dobre sa mi ide ale je to zvláštne. Slniečko pekne svieti a je aj teplo ale na druhej strane občas zafučí celkom silný vietor a vtedy prudko klesne pocitová teplota. Neviem v tej chvíli, či si mám dať bundu na seba alebo nie. Nakoľko sa ponáhľam smerom hore, radšej nevymýšľam a idem len hore. Nie je to extrémne stúpanie, nikde nie sú reťaze alebo iné pomôcky, je to ale vytrvalé a nepoľavujúce. Občas prídem k hrebeňu a vtedy sa mi objavujú krásne výhľady do Studených dolín.

Teraz pred sebou vidím relatívne obrovské množstvo ľudí pred sebou. Takže to tak skôr vyzerá, že som vyšiel ako turista začiatočník, príliš neskoro z doliny smerom hore. Preto sa snažím aspoň poriadne pridať poriadne do kroku. Musím sa pochváliť, ide mi to od ruky, ehm, od nohy. Predbieham jednu skupinku, potom ďalšiu a potom zas ďalšiu. Stretávam aj prvých ľudí, ktorí sa vracajú z vrcholu. Oni to majú už asi ľahšie ako ja, stále mi treba len stúpať a stúpať. Chodník sa kľukatí a som zvedavý kedy sa konečne vyrovná a budem tam. Z kosodreviny som už dávno von a aj alpínske lúky mám za sebou.

Asi sa mi to len zdá, ale sklon je troška prudší. Všade sú len malé kamienky na ktorých sa riadne šmýka. Aj tento problém je za mnou a som zas na veľkých skalách. Ani sa nenazdám a som na vrchole pri kríži. Od stanice pozemnej lanovky som sa sem dostal za hodinu a päťdesiatpäť minút. Veru nie zlé, nie zlé. Predbehol som dokopy päťdesiatdeväť ľudí, necelá dvadsiatka už išla smerom dole. Ja sa len napijem, dám si niečo malé pod zub a nahodím si na seba bundu. Predsa len v tejto nadmorskej výške troch fúka.

Cesta dole prebieha veľmi dobre. Dávam prednosť ľuďom, ktorí sa štverajú ešte hore. Pre mňa nie je problém sa zas rozbehnúť, tí z opačného smeru to majú predsa len trošička ťažšie. Poskakujem, som čistý kamzík. Na jednom mieste v tej rýchlosti strácam značku a nie som sám. Predo mnou je jedna slečna, ktorá ma rovnaký problém. Nechávam sa inšpirovať mapou na mobile ale nechce sa mi veriť, že chodník je tam kde ukazuje. Koľkokrát ma to v minulosti poplietlo. Nie však dnes, chodník sa naozaj nachádza tam, kde by mal byť. Odteraz je to už len fajn.

Počujem ako letí niekde vrtuľník. Je to prekvapujúce, lebo v 99% prípadov vidím vrtuľníku brucho ale tento raz sa pozerám na tento lietajúci stroj zhora. Prilietava smerom od kotliny a pokračuje do Veľkej studenej doliny. Ktovie, či je to cvičný let alebo naozaj po niekoho letia. O malú chvíľu zas sledujem malé motorové lietadlo a taktiež ho sledujem zvrchu. Je to teda riadna sila a krása.

Jedine čo ma trápi je neustále cupkanie a len a len dole. Netrápilo ma ani tak to stúpanie, ale schádzanie sa mi zdá objektívne ťažšie. Stretávam tú veľkú skupinku z vyhliadky, tak tí ďaleko nepostúpili. Takýmto tempom sa dostanú na vrchol extrémne neskoro. Alebo buď zrýchlia alebo možno zhodnotia svoje reálne schopnosti a otočia sa skôr ako bude neskoro. Následne už nestretávam nikoho. Nik už nejde smerom hore a asi som predbehol skoro každého, kto šiel smerom dolu. Hmmm. Ta aký som dobrý.

V Smokovci si sadnem do reštiky, dám si zaslúžený hamburger a vychutnávam si chvíľu. Dnes to bola bomba. Vyšliapal som necelých 1500 metrov, vlastne som prekonal viacej ako vertikálny kilometer, čo je minimálne 1000 výškových metrov na vzdialenosti menej ako päť kilometrov. Bol to jeden z najlepších dní aké som tohto roku mal.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
16. 09. 2020	3:47 h:min	15.24 km	14:54 min/km	1435 m