V jeseni často prší, je zima, vlhko, jednoducho je tu samá pľušť. Na druhej strane občas sa ukáže na blankytne modrej oblohe teplé slniečko a zaleje nás zlatistými lúčmi. Vlastne také gýčové počasie babieho leta. Vtedy ma riadne trhá ísť sa poprechádzať niekam ďaleko-preďaleko a nechať moje starosti z práce niekde za mnou a užívať si tú slobodu. Minulého roku som strávil nádherné dva dni v Poloninách, túto jeseň som si našiel len jeden deň na potulky neznámymi končinami. Vyberám sa na severnú stranu Slanských vrchov a som zvedavý ako si mi pôjde.
Za Sigordom parkujem auto a vyberám sa žltou značkou jesennou listovou lesnou kolážou. Idem len do kopca a skoro nikde nenachádzam žiadnu rovinku alebo nedajbože cestu naklonenú smerom dole. Som však úplne na začiatku a tak som plný síl a ešte viacej odhodlania. V lese počuť len šum lístia a lietajúceho vrtuľníka. Letecká základňa neďaleko Prešova sa nedá neprepočuť. Kým nehľadajú mňa, tak to nemám problém trpieť. Skoro vždy mi prvá hodina turistiky trvá nekonečne dlho (o tom som už niekoľkokrát písal) avšak dnes je to nejako iné. Na Čiernu horu vychádzam za necelú hodinu a ani neviem kedy som to spravil. Bolo to také rýchle.
Teraz idem dole kopcom, nie je to však veľmi prudké. Preletím popri pekných skalách a monotónne idem dole. Najprv po lesnej ceste a potom bočím na lesný chodník. Listy sa pomaly začínajú meniť na typickú chaotickú jesennú zmes farieb. Všetko bude tak o týždeň hýriť veselými odtieňmi. Aj teraz je to však veľmi pekné. Pomaly a určite dochádzam k malému jazierku Zlatá studňa. Nakoľko vôbec nefúka žiaden vietor, hladina je úplne ako zrkadlo, v ktorom sa odráža les a obloha. Ďalší taký pekný tuctový obrázok na pohľadnicu. No dobre, priznávam sa, mám rád takéto gýčové veci.
Cesta do Pavloviec (nie nad Uhom) ide po lese a čo sa často vyskytuje v lese, keď pršalo? Áno, je to blato. Blato by sa dalo prehadzovať vidlami, teda ak by sa dalo blato prehadzovať vidlami (to som zas čo za vetu zo seba dostal?). Tak mi neostáva len hľadať troška schodnejšiu cestu, nerád by som so sebou ťahal kilá a kilá zbytočnej záťaže na nohách. Tento problémik sa vyriešil sám od seba, keď vychádzam na lúky a polia.
Schádzam dole kopcom, vidno celkom ďaleko do diaľok a mám tak dokonca pocit, že vidno Vihorlat. Je to v diaľke a vidno ho viacej z východnej strany, nie ako som zvyknutý na južný pohľad z Michaloviec. Pri chate Bačovňa na mňa z dvora vybehne sa pozrieť pes. Asi mu nie celkom voniam (no pravdu povediac som sa riadne spotil a ešte som nestretol nikoho komu by pot vonial po fialkách) a celkom neasertívne a agresívne po mne šteká. Mažem preč najrýchlejšie ako sa len dá.
Za Pavlovcami predpokladám celkom nudný úsek až do Podhradíka. Na začiatku ma však veľmi milo prekvapuje zárez Stravného potoka a jeho vodopád. Ak by som videl len fotku, povedal by som, že je spravená určite niekde v Slovenskom raji. Je to naozaj veľmi malebný pohľad (a aj popadané stromy v roklinke sú rovnako mokré ako v Raji). Ďalej idem zamyslene a vôbec nesledujem značky a tak zas schádzam z pravej a správnej cesty. Všímam si to dostatočne skoro a napravujem svoju chybu. Prechádzam po lese a po občasných lúkach a aj keď sa to nezdá, chodím hore dole a je to tak trocha náročnejšie. Občas zas počujem prelietavajúci vrtuľník a z diaľky aj idúci vlak.
V Podhradíku sa rozhodnem vyjsť aj na samotný hrad, o ktorom som nemal ani šajnu, že sa tu nachádza. Je to len taká malá zachádzka a veru stojí to zato. Samotná zrúcanina je celkom malá, výhľad na Tatry v diaľke ale stojí zato. Poberám sa následne svojou cestou a je to veľmi pekný úsek. Pomaly stúpam smerom hore na hrebeň a chodníček je pekne zarezaný do svahu kopca. Vôkol padajú dubové listy a cítiť aj vôňu borovíc. Pekná to zmes vnemov.
Aj tu sa nachádzajú obdivuhodné skaly, ktoré sú hneď vedľa prti (lebo inak sa ten uzučký chodník ani nazvať nedá). Stretávam aj dve hubárky a jedného hubára a sú to vlastne prví ľudia, ktorých dnes stretávam, ak teda nepočítam tých pár ľudí v dedinkách. Zas však som osamote a čaká ma stúpanie. Pomaly mi dochádza energia alebo len ten svah je prudší ako by som čakal. Vôbec tomu nepomáha aj blatogedon na ceste. Za Zlatou studňou bola kopa blata, ale to bol len taký malý a slabý odvar, čo ma čakalo tuná. Hĺbka blata je minimálne desať centimetrov a je to ešte klzkejšie ako klzké. Ak by mal na nohách korčule, určite by som dal aj trojitého odpichnutého Ridbergera. Alebo možno ani nie, ale sto percentne by mi k tomu nechýbalo veľa.
Na vrchole kopca ma čaká malá lúčka a ja s hrôzou zisťujem, že som minul všetku vodu vo vaku. Neďaleko mňa je síce studničiek dostatok a dokonca počujem šum potoka, ale nemám zo sebou filter na vodu. Tak tie posledné kilometre budem musieť dôjsť bez životodarnej tekutiny. Ešte dobre, že ma už len čaká cesta dolu. Tadiaľto som šiel nedávno, len opačným smerom a navyše v tme. Tak si poriadne obzerám okolie a je to pekný les. Ani neviem ako a som dole pri rázcestníku, kde som začínal svoju dnešnú púť.
Takže dnešný slnečný deň som strávil v prírode v peknom lese a videl som množstvo krásnych skál. Ešte ráno som si nemyslel, že uvidím toľko skál a skalných masívov. Ani som si neuvedomil prítomnosť jedného z množstva hradov v okolí Prešova. Ak by som mal však vyzdvihnúť len jeden a najkrajší moment celej túry, tak by to určite bolo jazierko Zlatá studňa a pravdaže vodopád Stravného potoka. Niežeby som nevedel počítať do jedna, ale keď naozaj nie je možné si vybrať iba jednu jedinú vec. Tak ja som si to dneska dobre a pekne užil.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 09. 10. 2020 | 5:57 h:min | 38.50 km | 8:53 min/km | 1661 m |
Pridaj komentár