V hlave mám veľké plány. Dokonca kolosálne. Ťahá ma to do raja (Slovenského). Prejsť za jeden deň dve rokliny. Nemalo by to byť až tak nemožné ako by sa to na prvý pohľad zdalo. Navyše by som aspoň skontroloval, či by jednu z nich Dotka zvládla (máme v pláne tam ísť koncom júna). Avšak ako na potvoru sa mi pár dní pred plánovaným dátumom pokazí (a to teda poriadne) auto. Musím tak chtiac nechtiac meniť plány.
Preto nakoniec sadám ráno na vlak. Veziem sa neďaleko, len tuná do maličkej dedinky (Kysak) s veľkým železničným uzlom (obklopený ale lesmi a skalami). Cesta ani netrvá veľmi dlho (iba trinásť minút). Jeden problém ale predsa mám. Dvere na vagóne sa akosi veľmi nechcú otvoriť. Tak chytám mierny stres (veľký), nechcem totiž skončiť až v Prešove. Bežím krížom cez vagón k druhým dverám a vyskakujem z nich. Po dopade na perón počujem píšťalku a vlak sa pohne. To bolo tesné.
Štartujem i ja. Idem do neďalekých Obišoviec a prvých pár kilometrov sa držím Cesty hrdinov SNP (počul o nej už niekto niečo?). Pozorujem rýchlo tečúci Hornád ale potom začínam stúpať na Obišovskú skalu (po lesnej ceste ale nie turistickej značke). Je to taká krásna prechádzka, až kým netreba opustiť cestu a posledné metre sa treba doslova vyštverať hore po skalách (keď ma v názve skala, tak by som sa asi nemal sťažovať).
Zo skaly pozorujem krátku chvíľku práve prechádzajúci vlak (smerom k tomu železničnému uzlu), kuknem očkom na Jánošíkovú baštu (kde Jánoší vo svojom živote určite nebol) a pokračujem ďalej. V lese krásne šuští vetrík a spievajú vtáčiky. Vlastne taká pohoda. Pri Kašajovke som sa vždy čudoval kam vedie tá krásna a za európske peniaze (aspoň to tak tvrdí oficiálna tabuľa) opravená asfaltka. Tak a dnes je najlepší čas to zistiť.
Musím ísť trocha hore kopcom ale je to asfaltka, tak to nie je vôbec zložité. Postupne asfaltka sa mení na lesnú cestu (došli peniaze?) a keď vychádzam na lúku nie je to v podstate už vôbec žiadna cesta. V diaľke vidno Slanské vrchy (a polia repky v podhorí vrchov) a ešte ďalej na severe Čergov (a polia repky v podhorí). I keď idem už celkom dlho nestretol som nikoho. Osamelý ako kôl v plote (je vlastne kôl v plote osamelý?).
Opäť prichádzam na červenú značku (i keď teraz ňou idem opačným smerom), spustím sa dole k Prokopovmu mlynu a hneď ju opúšťam. Spomínam si ako som tadiaľto šiel po prvýkrát (a i druhýkrát a tretíkrát, viacej nie, lebo som tadiaľto viackrát nešiel). Bolo teplo ako dnes a nemal som ani najmenšie tušenie kadiaľ mám ísť (a nemal som so sebou ani žiadnu navigáciu alebo smartfón, vlastne sa nečudujem prečo som vtedy zablúdil). Teraz je to jednoduchšie.
Hore kopcom hnusným stupákom a ja sa ľakám divného zvuku. Hneď mi hlavou beží: medveď ku mne beží. A ono je to len vrzgot stromu o strom. Kedy sa konečne dostanem na ďalšiu lúku (kde by som také zvuky určite nepočul a medveďa zočil už z diaľky)? Keď sa nakoniec vynorím z lesa som veľmi rád. Pekná dlhá lúka a krásnou trávou, len troška vyššou ako keby som si želal. Ta mi beží hlavou, nebeží po mne nejaký ten kliešť (sprej proti nim som akosi zabudol doma, ja hlava maková)? Dúfam, že je príliš teplo pre ne. Pre mňa určite je.
Včera tadiaľto bikoval Matúš a varoval ma pred vysokou trávou. Na druhej lúke je ale pár ľudí, ktorí pri chate motorovou strunovou kosačkou s neprijateľnou úrovňou hluku znižujú trávu na prijateľnú výškovú úroveň. Moji prví ľudia dnes! Hurá. Treba však pokračovať ďalej. Ďalšia lúka, ďalšie dávky vitamínu D (slunko peče jak šaľené) a ďalší super strávený čas. A hop zas do lesa. Extrémne si dobre pamätám, že pred rokmi som sa tu na jednom mieste dobre stratil. Teraz si na to dávam pozor a sledujem žltú značku veľmi, veľmi ostražito. Je to tu, presne na tejto križovatke som to pokašľal ale ani sa nečudujem. Z dobrej a širokej cesty sa odkláňa hore do kopca taká maličká cestička. No kto by si ju všimol, ak by si ju nevšimol?
Ide sa veľmi ide dobre, pijem každú polhodinku a napchávam sa sladkosťami (alebo lepšie povedané nejaké tie oriešky a snickers, ten je však kvôli teplu skôr v polotekutej forme, dokonca i v prítmí lesa) každú hodinku. Na ďalšej krásnej lúke (tento úsek je naozaj posiaty nádhernými lúkami) vidno v diaľke Kráľovú hoľu (ešte stále je na vrchole sneh). Snažím si oči vyočiť a zočiť i Tatry Vysoké, žiaľ veľmi neúspešne.
Teraz ma čaká zostup k Ružínu (v podstate k Hornádu) a je to nekonečná cesta. Ani som si neuvedomil, že som bol tak vysoko. Lúka nad Ružínom je riadne podmáčaná a moje krásne skoro nové topánky dostávajú takú mokrú a trošku blatistú fazónu. Stále je však veľmi teplo. Prechádzam cez most a okamžite začínam stúpať. Teraz určite dokonca ešte vyššie ako Hornádske lúky. Dokonca je tu menej stromov a tak i teplota nebezpečne stúpa.
Na stúpaní pri potoku je veľmi veľa popadaných stromov. Neuveriteľné množstvo. Chodník je dokonca nanovo vyšliapaný a obchádza najhustejšie polomy. Ale ich je. Na Priehybe vidím odpočívať dve dievčiny (ďalší ľudia dnes) ale ja ešte idem hore na Sivec. Nechávam na jednom mieste paličky a pokračujem bez nich (je to tu dosť skalnaté a paličky nepomôžu vôbec). Robím si obed (na moje prekvapenie kombinácia tortily, arašidovej nátierky a zemiakových čipsov je veľmi chutná), napchávam sa a pozorujem Vysoké Tatry. Je ich vidno tak trošku slabo a sú v opare, moje srdiečko napriek tomu zaplesá.
Zbehnem dole (teda nie doslova, nebežím) a dievčiny sú už preč. Tak som stále sám. Nesťažujem sa, ja sa chválim. Treba opäť stúpať a dostávam sa dokonca nad výšku Sivca. Je tak strašne horúco, spomaľujem a mám pocit, že som sa tak trocha dnes precenil (zase?). Spomaľujem a dokonca mi prestáva chutiť. To nie je vo všeobecnosti dobrá správa a tak sa nútim niečo spráskať. Pomaly mi dochádza voda a teším sa na Hrešnú, kde si doplním vodu a dám si kolu. Hmm, ako sa hovorí, dobrá kola nie je nikdy zlá kola.
Už je to jasné. Som zničený a nie je mi z toho práve najlepšie. Ešte šťastie, že to teraz už ide len dole kopcom (i keď nejaké to malé stúpanie ma predsa len čaká). Míňam nejaké tie popadané stromy a dokonca stretávam jednu skupinku šiestich ľudí (toľko národa naraz). To boli i poslední ľudskí tvorovia kým nedôjdem do Košíc. Lebo na moju veľkú ľútosť a zhrozenie Chata Hrešná pondelky je zatvorená. No tak to je super. Ja som sa tak tešil ako dieťa na novú hračku a teraz mi ju niekto zoberie (teda ani nedá)? Som morálne úplne na dne. Horúco, smädno a unavene. Už by som to najradšej mal za sebou a bol doma.
Ešte šťastie, že z Kavečian to na Ťahanovce nie je až tak ďaleko. Troška mením plán a nepostupujem po červenej ale za dedinou sa napájam na trasu Východniarskej stovky a k vyhliadkovej veži idem najkratšou možnosťou (vlastne nejdem ani k prameňu pátra Pia, idem rovno k veži). Môj krok sa zrýchli, keď už vidím Košice (a hlavne idem dole prudkým svahom). Prejdem sa po schodoch a cez most. V dedine mi je jasné, už to budem mať čoskoro za sebou. Nakoniec koniec.
Tak dnes to bolo brutálne intenzívne. Riadna horúčava (tohto roku asi prvá) a zistenie, že potrebujem oveľa častejšie piť ako by sa na prvý pohľad zdalo. Nádherné lúky, pohľady do diaľok, Tatry a popadané stromy. To je niečo na čo budem ešte veľmi dlho spomínať. Len a len v dobrom. Napriek ťažkostiam to bol takmer dokonalý deň.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 22. 05. 2023 | 8:49 h:min | 50,15 km | 10:33 min/km | 1930 m |
Pridaj komentár