S princom do Tatier

Prvý deň

Cestu do Tatier s Dorotkou už mám za úspešne sebou. Hlavou mi vŕta, asi by som mal sa do tých veľhôr Slovenských (a i Poľských) vybrať i s Dominikom. Tak hneď na ďalší deň ako prinesie vysvedčenie zo školy (mimochodom samé jednotky), spolu vyrážame. Cesta do Popradu je veľmi príjemná a rýchla (navyše slnečná). To nie je žiaden problém. Ako vystupujem z auta, podarí sa mi prevrhnúť fľašu s kolou a tá po dopade na zem sa zmení na raketu poháňanú prebytkom oxidu uhličitého (toho skleníkového plynu). Musím uznať, je po pohľad nečakaný (i keď som všeobecne známy svojou kiľavosťou) a svojím zvláštnym spôsobom i krásny (raketo-fľaša letí minimálne desať metrov do diaľky). Tak musíme skočiť do potravín kúpiť si nejaké náhradné pitivo. A zubnú pastu (ktorú som zabudol doma) a i kefky (ktoré doma ostali tiež). Čo už neriešim sú Ninové turistické topánky (ktoré si pre zmenu zabudol doma on). Bude musieť vydržať v teniskách (však ho nemienim brať na nejaké brutálne túry).

Ako to už v lete občas býva, je teplo. A dosť brutálne, takže keď konečne vystupujeme v Tatranskej Kotline z autobusu (len tak mimochodom, dosť veľa ľudí sa v ňom vezie aby sa dostali na Brnčalku), je nesmierne horúco. Mám troška pochybnosti, či sa dostaneme do nášho dnešného cieľa (v celku alebo či z nás budú roztečené mláky). Ešte som to nespomenul, ale plánujeme stráviť nejaký ten čas na Chate pri Zelenom plese (tak áno, i my ideme na Brnčalku). Ale na rozdiel od ostatných turistov, vyberáme si úplne inú prístupovú cestu. Naše kroky najprv vedú na chatu Plesnivec. Tak sa plaholčíme po pekelnom slnku, kým nás nepohltí príjemný lesík. Nestretávame ani veľa ľudí (naozaj iba dve skupinky turistov) a tak máme tento krásny kúsok iba pre seba.

I keď Niňo má na nohách obyčajné tenisky, ide sa mu celkom fajn a dokonca sa ani na nič nesťažuje. Jediný problém ktorý má (a ja ho s ním zdieľam) je rastúci hlad. Mám síce plný vak všakovakých lakociniek, ale normálne jedlo je normálne jedlo (párky na chate sú párky na chate). Preto keď sa konečne ukáže chata Plesnivec, som tomu len a len rád (Dominik taktiež). Dávame si príjemný obed a nakoľko synátor sa dostáva do puberty, po obede ešte zahlási: Ocu, ja ešte lačný. Hovorím mu, počkaj ešte krátku chvíľku, kým dôjde informácia o plnom žalúdku do mozgu. Avšak s pubertiakom sa neradno hádať o jedle (a vlastne všeobecne) a tak mu ešte objednávam druhú porciu jedla. Ktorú pravdaže nedoje, lebo je plný. Hmm.

Cesta z Plesnivca smerom na Zelené pleso je úžasná. Spočiatku prudký kopec smerom hore ale potom je to nádherná lúčka s trávičkou a s miliónom a jedným kvietkom. Nuž a pravdaže so stenou Kežmarského štítu (a Veľká svišťovka a Lomničák a Kozí štít a Pyšný štít a všetky ostatné) na jednej strane a s všetkými tými Jatkami (Belianskych Tatier) na strane druhej robia nezameniteľnú atmosféru. Poviem pravdu a nebudem vôbec klamať, tento kúsok Tatier je prudko nedoceňovaný. To je vlastne asi dobre, lebo i tu sme celkom sami. Teda skoro celkom sami, na chodníku sa vyníma ako drobná karikatúra vysokých štítov malá kôpka veľkej potreby (asi medvedej). Ešte na šťastie na moje psychické upokojenie nesiem so sebou roľničku a sprej proti medveďom. Krása doliny ma (dúfam, že i Dominka) však tak ohúrila, až som na tento detail rýchlo zabudol (hovienko, nie roľničku, tá veselo vyspevuje každým krokom).

Nakoniec sa ukazuje, že nie sme tu tak celkom úplne osamotení, stretávame menšiu skupinku ľudí v opačnom smere. Potom ešte jednu ale pri Veľkom Bielom plese sme zasa úplne osamotení. Dávame si kratšiu pauzu a ja sa chcem blysnúť pred Dominikom. Pokúšam sa otvoriť vrecúško čipsov tak troška eskamotérskym spôsobom (prudko udieram do vrecúška). Končí sa to celkom úspešne (pre miestnych mravcov). Namiesto toho aby sa otvoril vrch vrecka, obsah sa derie spodnou časťou a aspoň tri štvrtiny z celkového objemu sa váľajú po zemi. Ako tak sa to pokúšam dostať späť, ale Murphyho zákony nepustia (všetko sa kazí, nemám väčšie kladivo a tobôž už nie väčšie vrecúško).

Tak nakoniec opúšťame príjemné okolie a vydávame sa po úzkej cestičke na chatu. A nie sme už osamotení! Po ceste od Trojrohého plesa si to tu veľkým štýlom vykračuje kačacia rodinka. Hneď stretávame ďalších a ďalších ľudí a takto to je až po chatu. Rýchle ubytovanie (na izbe spolu s nami je jedna dievčina, ktorá išla Tatranskou magistrálou a zajtra končí) a prvý deň je za nami.

Druhý deň

V noci mám troška problém zaspať (izba je vedľa schodiska a neuveriteľná masa ľudí má nutkavý pocit sa premávať hore dole po vŕzgajúcich schodoch na záchod alebo skôr do baru) a tak ráno som trošička unavený. No ale nie Niňo, ten je plný energie a po rýchlych raňajkách sa vydávame na cestu. Mám v pláne ísť na Vyšné kopské sedlo. Trošku mi vrásky na čele robí dnešná predpoveď, lebo by malo pršať, ale teraz je obloha modrá a nič nenasvedčuje o tomto pesimistickom scenári.

Cesta nás vedie späť k Trojrohému a Bielemu plesu (a pravdaže k Belianskym Tatrám). Vidno ako sa dole v údolí prevaľuje hustá hmla a ako pomaly sa plazí stále vyššie a vyššie. To bude asi to predpovedané zlé počasie. Ale predsa sa nenechám zastrašiť nejakými vodnými mikro kvapkami nie? Snažíme sa stúpať hore k sedlu ale postup hmly z údolia je rýchlejší ako by sa na prvý pohľad zdalo (a ako nás vlastný postup). Za pár minút (naozaj nepreháňam ani trošíčka) je zrazu vôkol nás podozrivo temno a vlhko. Síce neprší ale nechceme riskovať a tak sa s Niňom otáčame a vraciame sa na našu základňu.

Pri vodnej ploche plies je tak husto, až nevidno kde sa končí voda a kde je hmla. Má to takú rozprávkovú atmosféru. Ale i tak pokračujeme späť na chatu. A ako to už tak občas býva, na chate nie je po hmle ani vido ani slychu. Tak čo teraz s načatým dňom? Rozhodnutie zodpovedného človeka (mňa) padne na výlet k Čiernemu plesu (kežmarskému). Je ľahko dostupné a v prípade zlého počasia sme za päť minút späť na chate (z toho je zrejmé, že je neďaleko). Nikam sa tak neponáhľame a ja si vychutnávam každý krok. Nakoniec sa rozhodneme ešte troška ísť vyššie. Čo je veľa, to je veľa a tak sa predsa len balíme a vraciame sa na chatu.

Čo s načatým dňom? No nič iné ako obed. Tak si dávame dlhý obed a nakoniec keď von bubnujú kvapky dažďa (zlé počasie predsa len dorazilo) idem si ľahnúť do postele. Niňo ešte nie je dostatočne unavený (to však ani ja nie) a ani dostatočne skúsený (to však vlastne ani ja nie) a kašle na poobedňajší spánok (ja ale naň nekašlem).

Po nejakej hodinke či dvoch sa muzikál dažďových kvapiek končí a začne sa na mňa usmievať slniečko. Tak predsa len ideme sa ešte raz pokúsiť prejsť niekam. V hlave mám plán vyskúšať modrú značku od Šalviového prameňa k nášmu obľúbenému Bielemu a Trojrohému plesu. Keď však Niňo po dvoch kilometroch začne sa sťažovať na bolesť v topánke, prepadne ma podozrenie na otlak. Veruže je to tak. Tak na mieste ošetrujem problém a radšej sa vraciame (na chatu).

Na izbe stretávame jednu mladú dvojicu, američana a portugalku. Prišli zo Ždiaru a majú v pláne pokračovať po červenej cez Svišťovku na Zamkovského chatu. Pekná túra. Trošku im závidím ale my sme sa aspoň nemuseli terigať sa v silnom daždi po kopcoch. A Svišťovku si dáme i my, síce o deň neskôr ale predsa len dáme.

Večeru zhltneme raz dva (Niňo má i dnes na večeru buchtu) a nakoniec ideme si ľahnúť spať. Dnes už po druhýkrát (aspoň pre mňa). Anglicky hovoriaci spolubývajúci sa s nami nesocializujú (i keď Niňo by s nimi celkom rád sa rozprával a precvičoval si tak svoje jazykové schopnosti). Z baru prídu niekedy až hlboko v noci ale ja to až tak nevnímam, spím.

Tretí deň

Ráno sme skoro ráno hore a čo robí človek tak skoro ráno? Väčšinou si dáva raňajky a my nie sme vôbec iní. Rýchle raňajky a rýchle pobalenie sa. Slniečko svieti ale to ešte nemusí nič znamenať. I včera spočiatku bolo nebo bez mráčika a nakoniec to až tak dobre nedopadlo. Tak kam pôjdeme dnes? Hurá zas na Vyšné kopské sedlo. A ako sa tam dostaneme? Pravdaže cez Trojrohé a Biele pleso. No nie je to super?

Keď sme už tam vidíme našu kačaciu rodinku ako si pláva po jazere. Nakoľko nie je hmla, pekne nás vidno a tak sa na nás vrhnú tie krvilačné beštie. Len poznámka, obloha je krásna a bez mráčika (gýčovo modrá), ale podhorie nie je vôbec vidno. Ako včera tak i dnes sa prevaľujú mraky tam niekde dole. Na rozdiel od včerajška sa oblaky držia dole.

Stúpame od plies a ani si nevšimneme kedy sa dostávame ďalej ako včera. V sedle si dávame krátku prestávku a robíme si jesť (vietnamca, teda nie sme kanibali ale mám na mysli polievku). No a čo, že od raňajok ešte len ubehli necelé dve hodiny. Treba sa predsa i nadesiatovať, nie? Tak sa obaja kocháme svetom pod nami a končiarmi nad nami. Je príjemne teplúčko, vietor nefúka a máme to všetko len pre seba.

Teda pokým nezačnú naším smerom chodiť rýchlejší ľudia ale nám to vôbec nevadí. Kam by sme sa mali ponáhľať? Voľky nevoľky nakoniec predsa sa len dvíhame a pokračujeme ďalej. Krok za krokom stúpame hore a tu je svet úplne iný ako tam dole. Teda aspoň mne sa to tak zdá. Určite je to najkrajšia časť Vysokých Tatier (ale to sa len zas opakujem). Takou krajinou by som chcel putovať celé dni (čo len dni, celé týždne), nie len jeden či dva. Tak upadám do nostalgie a predstavujem si sám seba na Colorado Trail (tam raz jedného dňa pôjdem, len musím troška vyrásť a nájsť si čas).

Keď dôjdeme na Vyšné kopské sedlo, Niňo už nechce ďalej pokračovať a tak ho tam zanechávam a idem sa kuknúť na Široké sedlo. Je tam dosť veľa turistov (od Ždiaru sa tiahne dlhý rad, možno tam práve oddychuje po dlhom a tiahlom stúpaní i dvadsať ľudí). Ja sa na všeobecné pobavenie okamžite otáčam a vraciam sa k Dominikovi. Ten si poriadne ani nevšimol, že som preč, bol zahĺbený do nejakej inej dôležitej práce (musím spomenúť, že do kukania sa do mobilu?).

Cesta smerom dole ide oveľa rýchlejšie ako by som čakal a tak si na dobre známom mieste robíme obed. Rýchlo si zohrievam vodu a lejem ju do Chili sin Carne. S tortillami je to riadna lahoda pohoda. Okoloidúci sa nás pýtajú (najprv si myslím, že chcú od nás recept na to skvelo rozvoniavajúce jedlo), či ten pes v kosodrevine je náš alebo je to niečo zatúlané. Ani sme si nevšimli, že len zo dvadsať metrov od nás leží krásny biely ovčiarsky pes (či to je ovca a či medveď albín?).

Zdržíme sa sa na tom mieste možno hodinku (čo inak ja veľmi nerobím, ale v tejto chvíli sa to zdalo ako správne a vhodné) a nakoniec sa predsa len rozhodneme pre zostup na chatu. Zopár ľudí stretávame na plesách (koľkýkrát už ideme tadiaľto za posledné dni?) a i naše obľúbené kačičky. Na izbe stretávame ďalších nových spolubývajúcich, tento raz je to párik z Čiech. V pláne majú prejsť tatranskú magistrálu (ako inak?). Tak i týmto držím palce, nech sa im to podarí.

Na večeri sa dávame do reči s ďalším českým párom a po jedle si zahráme Krycie mená. A ešte sa rozprávame s ďalším párom. On je poliak žijúci už tridsať rokov v Nemecku a ona je rodená nemka. Došli motorkou dole na Kežmarskú bielu vodu a vyšli si na chatu a akosi sa im tu zapáčilo a ostali tu. Nemajú ani najmenšie tušenie, čo budú robiť. Pýtajú sa ma, či sa tu dá prespať. No ako ja o tom môžem rozhodnúť? Nech sa idú opýtať chatárky. Po pár minútach prichádza nemka celá natešená, lebo síce nie je už voľná žiadna izba (neprekvapivo, ja som rezervoval tú našu niekedy v marci), ale núdzovo môžu prespať v pristavanej jedálni. A navyše nezaplatia ani dvadsať eur (iba 19,50) a budú mať i raňajky. Vidno na nich, ako sa tešia z tejto situácie.

Nie je ani deväť a už sa poberáme do našej izby a chystáme sa spať. Tentonoční spolunocľažníci sa už tiež pomaly chystajú do postele a kto som ja aby som im v tom bránil? Veď nakoniec i ja som dosť unavený (Niňo asi ani nie) a treba sa pred zajtrajškom poriadne vyspať.

Štvrtý deň

Ráno mi je i normálne ľúto, že dnes sa už budeme musieť pomaly poberať preč. Fňuk. Pred Niňom sa hrajem na tvrďasa a všetko je OK (ako hrajem sa, ja som tvrďas najtvrdší). Raňajky a balenie a medzi prvými (myslím si, že dokonca celkom úplne prví) sa vydávame na Svišťovku. Začiatok poznáme veľmi dobre (a vlastne celú túru, veď Niňo ňou ide dokonca už tretíkrát za svoj krátky život). To sa nám ide veľmi dobre, ale akonáhle prídeme pod reťaze, nastávajú problémy.

Ešte si veľmi dobre pamätá minulý rok a nie celkom logisticky a logicky zvládnutý prechod cez Priečne sedlo. Nemá dôveru v reťaze a vo svoje sily. No veď nemusíme byť extrémne rýchlo hore ale mali by sme sa tam predsa len nejako dostať. Zisťujeme, že nie sme úplne prví, jeden starší pár je hore na konci reťazí. V hlave mi skrsne motivačná reč o tom, že buďme rýchlejší ako oni (uznávam, nie je to rovnaký kaliber ako „Som berlínčan“ alebo „Mám sen„). Má to však celkom očakávaný účinok a cez reťaze sa nakoniec dostávame. A vôbec to nebolo nakoniec také strašidelné ako si to Dominik predstavoval.

Tempo sa nám trošička spomalí, ale je to najmä kvôli prudkému stúpaniu. Krok za krokom a dokonca i s prestávkami nakoniec v polovici kopca predchádzame našich konkurentov a nakoniec sme predsa len prví, ktorí dnes tadiaľto idú. Na niekoľkých miestach, kde som predpokladal problémy sme nakoniec prešli rýchlo (a bezpečne) ale na niekoľkých, viac menej rovných úsekoch, Dominik trošku zmätkuje. Sú to hlavne miesta, z ktorých vidno Zelené pleso a Brnčalku. Tie miesta sú vhodné na gýčové fotky. Ešte dobre, že ja na také nie som.

Na sedle pod Svišťovkou sme za hoďku a pol a vlastne sme i tak boli o polhodinu rýchlejší ako to predpokladá mapa na Hiking.sk (aby som však bol technicky korektný, na rázcestníku pri Brnčalke bolo napísané hodinu a trištvrte, ak sa nemýlim). Mal som ešte chuť ísť na samotný vrchol Svišťovky, Dominik ale mení plány. Chce byť čo najrýchlejšie v Lomnici. Tak poďme na to.

Najprv by sme však museli nájsť ten správny chodník. Akosi i v dobe GPS a online a offline mám sa mi podarí zakufrovať. Môj malo veľký syn však nakoniec bez problémov nájde správny smer a hajde na Skalnaté pleso. Predbehne nás jeden pán (takže nie sme zas prví na prti) a potom sa začnú objavovať ľudia v protismere. Spočiatku sú to len sporadické stretnutia. Nuž avšak sú čoraz častejšie a častejšie. To bude asi tým, že sa spustila lanovka z Lomnice.

Nebudem klamať, i my máme v pláne ju použiť. Najprv bol Niňo plný rečí, že ideme pešo až dole. Keď vidím aký je troška unavený a ako sa teší na vodu v Aquaparku, nemám to srdce ho veľmi sklamať. Tak len poskakujeme cez kamene a vyhýbame sa ďalším a ďalším ľuďom (a psom). Na Skalnatom plese už len kúpim lístok a hajde dolu.

V Lomnici máme smolu, keď dochádzame k železničnej stanici, vidíme električku (to je dobrá správa, tak kde je tá smola?). Rýchlo bežím kúpiť lístok a brička je ešte stále tam. Stlačím gombík na otvorenie dverí a dvere sa otvoria! Asi ale len desať centimetrov a potom sa zas zatvoria a koľajové vozidlo si to odjachá do diaľ (do Starého Smokovca). Nič nám neostáva ako si počkať na ďalší spoj. Ktorý našťastie stihneme a tak sa pekne odvezieme až do Popradu (pravdaže s prestupom v spomínanom Smokovci).

Tak a to je asi i skoro koniec nášho výletu. Ešte si v Utópii kúpime jesť ale jesť tam nebudeme. To sa bude robiť počas cesty do Prešova na Delňu. Dáme si troška vodnú kúru a i tobogán a hajde domov. Tohtoročný výlet do Tatier bol úžasný. Žiadne brutálne túry alebo niečo podobné. Len pomalé presuny a pokus o vychutnávanie si všetkého. Musím povedať, že ja som si to riadne silno užil. Dúfam, že Niňo si to užil taktiež a hlavne, že opäť nadobudol stratenú dôveru vo vlastne turistické schopnosti.