Noc:
Na dnešnú prechádzku sa veľmi teším. Pre prvý poriadny zimný víkend som si pripravil krásnych tridsať kilometrov dlhý okruh v okolí Krompách. Stačí mi ráno vstať, obliecť sa a môžem vyraziť. Predpoveď počasia prepokladá mráz avšak nie veľmi silný, len taký akurát. Nemá byť teplo ale ani nie zima. Preto mi ráno netrvá dlho a som nachystaný.
Prvý úsek ma má priviesť na Plejsy. Nejdem priamo hore po zjazdovke, najprv idem cez Líščí vrch po modrej značke. Do svahu sa pomaly deriem, okolo mňa tma a len sneh sa mi trbliece pod nohami vo svetle čelovky. Nedvíham hlavu a som sústredený len na chôdzu. Ešte dobre, že to tu poznám, aspoň tu nezablúdim. Aká by to bola hanba ak by som práve tuná zišiel z tej správnej cesty.
Idem v koľajach nejakého auta, to mi pomáha taktiež držať ten správny smer. Avšak beda! Ani mi nenapadla možnosť, že auto nebude mať cieľ hore na kopci. Takto nenápadne som predsa len stratil dobrý kurz. Neostáva mi nič iné len sa pár sto metrov vrátiť. Teraz to však už bude len a len dobré. Pri každej odbočke, akokoľvek nenápadnej, kontrolujem správnosť svojich krokov a vyberám si len ten správny smer.
Odtiaľ sa snažím zrýchliť svoje tempo, nedarí sa mi však skoro vôbec. Vždy sa nakopnem ale po malej chvíli odchádza energia preč. Neviem presne čo je to so mnou, nejako vôľa a chuť ísť ďalej ma pomaly opúšťajú. Na Plejsoch som za hodinu a už teraz meškám oproti svojmu odvážnemu plánu.
Prehodnocujem svoje možnosti a rozhodnem sa pre skrátenie. Vynechám cestu na Havraniu skalu a zídem rovno do Sloviniek. Následne sa vydám na Bielu skalu a cez Galmus sa vrátim do Krompách. Toto znie úplne ako logický návrh. Pokračujem svojím tempom ďalej a v snehu si všímam jeden pár stôp. Akosi som s tým človekom spriahnutý. Celkom dobre chápem, čo asi prežíval, keď tadiaľto pár hodín predo mnou išiel.
Nejako chytám druhý dych a rozhodnem sa pre jednu malú zachádzku. Najprv pôjdem niekoľko výškových metrov na Krompašský vrch a až nádlesne pôjdem do Sloviniek. Chcem si to vychutnať, lebo nejako začínam cítiť mráz. Aj ruky v rukaviciach ma začínajú oziabať, čo značí len jediné – stredu tela je zima a začína púšťať menej krvi do periférií. Neostáva mi nič iné, len sa vrátiť.
Ako idem dole do Sloviniek, zisťujem, že ma dnešná prechádzka vôbec, ale naozaj vôbec nebaví. Na jednej strane by som mal to zrušiť a vrátiť sa, na druhej strane ma v budúcnosti bude dnešný neúspech veľmi mrzieť. Ak prekonám túto mizériu, bude to nakoniec len a len dobré. Skúšam sám seba vnútorne presvedčiť, aby som pokračoval ďalej a ďalej, nič nepomáha. Na vyhliadke nad dedinou sa zastavujem, robím zopár fotiek a pre silný a studený vietor odchádzam preč.
V dedine nakoniec robím zásadné rozhodnutie. Idem rovno po ceste do Krompách, žiadna Biela skala sa dnes konať nebude. Aj keď už nieje hlboká noc, všade sa rozprestiera ticho a tma. Občas stretnem nejaké auto idúce po ceste, inak je ale pokoj. Do mesta prichádzam ešte za tmy a tak môj dnešný pokus končím. Neskôr sa dozvedám, že teplota nebola mínus dva stupňe ako hovorila predpoveď, dosahovala niečo pod mínus desať stupňov. Na to som jednoducho nebol teplo oblečený. Viem, že moje rozhodnutie bolo správne.
Deň:
V nedelu poobede, keď svieti slniečko, mi v skrsne nápad. Nemohol by som ešte dnes raz sa ísť poprechádzať? Včera mi to nejako nevyšlo, dnes je však úplne nový deň. Začnem s čistým štítom a sám uvidím ako sa mi bude dariť. Obliekam sa rovnako ako ostatne, dnes už nie je taká zima ako včera.
Zas idem najprv na Líščí vrch. V tomto slnečnom dni nemám šancu zablúdiť. Aj keď sa slnko zapiera do snehu až z neho bolia oči a takto sa ma snaží dostať z tej správnej cesty. Ja sa však teraz nedám. Pri výstupe hore na kopec sa riadne zahrejem a oproti včerajšku je mi raz dva teplo. Odzipsujem si bundu a hneď mi je príjemnejšie.
V snehu vidím moje včerajšie stopy a normálne súcitim s mojím minulým ja. Bol to pašák v tých včerajších zložitejších a nepredvidaných podmienkach. Dnes je to oveľa lepšie, kým zrazu sa z neviem odkiaľ neprirúti hmla a zakryje slnko. V lese je ihneď temnejšie a akosi aj viac rozprávkovejšie.
Po chvíli hmla zas odíde a zas sa navráti. Jednoducho som v pásme premenlivého počasia. Takto to chvíľku prebieha a ja som tomu vlastne celkom rád. Okolný les tak nadobúda každou chvíľou inú náladu. Nakoniec sa dostávam chodníkom na poslednú časť zjazdovky. Naozajstná zábava sa začína až práve teraz. Na poslednom pol kilometrovom úseku nastúpam cez 150 výškových metrov iba za desať minút. Čo je najlepšie, nie som úplne zničený z tohto úseku. Odmenou za moju vydanú energiu je výhľad na vzdialené Tatry.
Zaskočím dole do Priehyby, kde sa obrátim a vraciam sa späť. Nejdem rovnakou cestou, schádzam rovno po zjazdovek až úplne dole. Snežné delá sa za poslednú dobu riadne namakali, miestami je pol metra snehu a niekde dokonca viac. Technický sneh je tvrdý a poriadne zmrznutý. Musím si dávať poriadny pozor, aby som sa nepošmykol a nedodrúzgal sa tu. Čo je mne tak torchu na obtiaž, niekomu sa veľmi páči. Dole pri hoteli niekoľko detí už využiva zasnežené kopy a už sa tam sánkuje.
Cesta dole zbehla expresne rýchlo. Za necelých dvadsať minút som v meste a pomaly končím dnešnú púť. Dnešný deň bol celkom odlišný oproti včerajšku. Začal som za svetla a aj som skončil za svetla. Včera mi postupne chuť na chodenie prešla, dnes by som najradšej ešte pokračoval ďalej. Musím sa poučit z toho do budúcnosti. Nie vždy sa všetko darí a aj zlyhávania patria k životu. Aj tie si treba vážiť a hlavne sa z nich poučiť. Nie vždy svieti hrejivé slnko ale zlé podmienky sa určite skôr ako neskôr skončia a tak si treba užit aj tie. Keď to jednoducho nejde, nie je hanba skončiť a skúsiť to zas niekedy inokedy.
Pridaj komentár