Čo takto skúsiť niečo, čo som ešte v živote jakživ neurobil? Teda veľmi veľa vecí som nikdy nespravil a ani nemám chuť ich vykonať (skočiť bungee napríklad). Na druhej strane niektoré veci predsa len stoja zato vyskúšať, či nie? Preto v nedeľu ráno, keď drvivá väčšina normálnych (a priznám si to i nenormálnych) ľudí sa len asi piaty krát prehadzuje z pravého boka na ľaví (či opačne), ja už sedím v aute a jeho kolesá si to mieria na Jahodnú.
Môj dnešný plán v sebe zahŕňa cestu po žltej značke smerom na Rákocziho prameň. Nie je to ale len také jednoduché ako sa to na prvú pohľad zdá. V lese je dosť snehu. Čo je však dôležitejšie, je dosť udupaný a preto i dosť klzký. V tomto pomôžu len a len snehové reťaze, ehm, turistické mačičky. Ešte dobre, že jedny mám. Hneď sa mi ľahšie ide. Neďaleko vedľa mňa zrazu z ničoho nič zasvietia dve zelené body očí plachého bylinožravého nepárnokopytníka (srna). Natruc svojej povesti celkom odhodlane a s gurážou na mňa zakukuje. Tak ten drzí pohľad s chuťou vraciam späť.
Ako sa postupne nadmorská výška znižuje, tak nenápadne miestami mizne sneh. Nie je ho až tak veľa, zato je miestami viacej ľadu. Ešte dobre, že mám na sebe tie pomôcky osožné na zvýšenie trenia a trakcie. Ale ja hneď tu výšku zas naberiem, len si ešte odskočím sa kuknúť na jednú lúku. V diaľke nevidno Košice ale ich svetelné prejavy na nízkych oblakoch áno a obloha má taký mierny naoranžovaný farebný nádych. Tu je môj i najnižší dnešný bod (výškovo, nie psychicky), otáčam sa a smerujem na červenú, kde strávim zvyšok dnešného dňa.
Ako sa mi dobre išlo smerom dole (začiatok dňa a navyše dole kopcom) tak sa mi po pár minútach nechce pokračovať. Ako sa dá veľmi ľahko zmeniť nálada. Mám uprené oči len pod nohy tesne pred seba. Takto sa snažím (možno i úspešne) ignorovať stúpanie a uľahčiť svojej psychike. Vôbec mi situáciu ani neuľahčuje vedomie, že po tri štvrte hodine som zas na parkovisku pri aute a mám pred sebou vlastne ako keby celú dnešnú túru. Ale takto so to chcel, či?
Musím (chcem) ísť hore po zjazdovke a kým doteraz to stúpanie bolo celkom psychicky nepríjemné, teraz je to brutálne odporné. Na vrchole je mi odmenou pekný výhľad (aké klišé) na Košice. Oranžové mraky postupne odchádzajú preč a spajkajúca Venuša svojím svetlom zalieva všetko okolo. Mirakulózny stav. Hneď mám zas kopu energie a dokonca na rozdávanie. Idem vpred a vyskytne sa mi ďalší krásny výhľad. Tentokrát na némejského leva. Už to nie je ten silný a mysteriózny tvor lákajúci zbrklých mladíkov na uväznené panny ale len ako keby životom znavená kreatúra tesne pred vstupom do Hádesovej ríše. A ja som Herkules.
Cesta je dobre vychodená, asi dostatok ľudí sa teruží týmto smerom. Až na Lajoške sa to troška mení (kam som sa inak dostal príjemne rýchlo), na chodníku je viacej snehu a občas to ani ako chodník nevyzerá (najmä keď vypnem čelovku, vtedy to tu vyzerá ako temná pivnica plná zemiakov, len bez tej zemitej vône). Stále mám kopu sily ako mladý grécky super geroj. Prečo by som nemohol len taj jednoducho pokračovať ďalej? A pokúsiť sa dôjsť až na Kojšovku?
Dôvodov je viacero, ale ten najdôležitejší je postupne vychádzajúce slnko. Tie zvyšky mráčikov menia krásne farbu od neviditeľnej (ak je to farba), k slabo ružovej a postupne k silno ružovej. Teda, nie žeby mi samotné ružové oblaky vehementne bránili chôdzi, ale vychádzajúci Oskar znamená len jediné. Môj čas už vyprcháva (ako bublinky v sódovke či šampanskom) a som v podobnej situácii ako tá mačkovitá šelma s hrivou (koniec je blízko). Musím sa vrátiť.
Teraz sa chodník odo mňa odvracia a postup je ťažší. Zašiel som až na Idčianske sedlo (jednoducho krása, kopa modro bieleho snehu na zemi a na oblohe ružové oblaky a modrá obloha) a tak musím ten kopček vyšliapať smerom hore. Potom k vyhliadke Loreley kde je to ešte ťažšie. Oproti plánu mám náskok celé tri minúty. Iba traja ľudia predo mnou záveje vôbec neprešľapali. Miestami je snehu vyše kolien tak sa ide vpred len veľmi pomaly.
Za vyhliadkou svieti pomedzi stromy a tesne nad obzorom práve vyjdenejšie slnko. Fúúú. Jeden lepší kontrast ako druhý. Keď konečne dôjdem na červenú značku, tak mám stratu vyše šiestich minút. Na vzdialenosti necelých dvoch kilometrov som stratil takmer desať minút (oproti plánu). To je teda riadne nezvládnutá situácia. Zdvihnem hodenú rukavicu (obrazne, moje rukavice dobre sedia na rukách) a budem sa ponáhľať (žeby som bol zo Zemplína) až k autu.
Za Lajoškou sa moje tempo troška zrýchli (to má na svedomí ten dobre vychodený chodník) a troška spomalím len keď počujem letieť vrtuľník. Snažím sa ho lokalizovať, nie je to však také jednoduché ako to znie. Síce hučí poriadne, ale zdroj zvuku nevidno a odráža sa to z každej možnej strany. Nakoniec uvidím červeno biely letiaci stroj nízko nad stromami (relatívne nízko) a za zopár sekúnd ho už zas nevidno.
Na Jahodnej som svedkom, ako sa zapínajú lanovky (je osem hodín ráno) a ako sa hore pokúšajú dostať nadšenci zimného bieleho športu. Zopár z nich využíva silu svojich nôh a šľapú si to hore svahom po svojich (majú môj obdiv a raz by som sa chcel naučiť jazdiť na lyžiach). Zájdem k okraju zjazdovky a idem dole. V tom zrazu z ničoho nič, ako blesk z jasného neba som zízal ako teľa na maľované vráta. Počujem za sebou cup, cup a predbehnú ma na zjazdovke dvaja bežci. Ako im závidim. Bežia ľahučko a i ja by som takto chcel, nuž čo. Som stará kreatúra a môj čas sa blíži. Alebo aspoň koniec tejto túry.
Dnes to bolo veľmi zaujímavé. Kopa snehu, občas ľad a mnohé pozemské i nebeské svetlá. Príjemne som sa prešiel a na dnešok tak skoro nezabudnem. Najmä pre poruchu auta, keď ma auto upozornilo na chybu motora. Ani v servise si s tým problémom akosi nevedeli poradiť a tak som celý napätý ako to nakoniec skončí.
PS: V servise zistili, že náhodným spôsobom vynecháva niektorý valec.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 02. 02. 2022 | 3:36 h:min | 22.18 km | 9:45 min/km | 913 m |
Pridaj komentár