Rok pána 2021, teda nastúpil nový čas. Zmenilo sa niečo? Som múdrejší, šikovnejší, jednoducho extrémne alebo aspoň trocha lepší? Ani si to nemyslím, veľa sa toho nezmenilo. Zas skoro ráno vstávam a dávam si do nosa (nôh) ďalšie nezmyselné kilometre a výškové metre. Napriek predpokladanej zimnej nálade, von sa skôr preháňa dážď ako sneh.
Z Alpinky idem najprv po modrej značke ale potom poslušne zabočím do lesa na zelenú značku. Akej inej farby by mohla byť ak nie zelená, veď som v lese! Hneď na začiatku si musím dávať pozor, nakoľko je kopa vody (kopa? ako môže voda vytvoriť kopu?) vôkol a do mojich deravých topánok sa hrnie nie práve najteplejšia tekutina. Preskakujem to v náhlivosti a deriem sa dopredu. Čelovka mi svieti pod nohy a poslušne idem vpred v ústrety svetelnému fliačiku predo mnou. Vlastne je taká tma, že nevidno nič iné, okolie je beznádejne čierne.
Míňam kolmý zárez na ceste a po ďalšej minúte ďalší. Tento kopec je naozaj nepríjemne prudký. Kedy sa zmení jeho sklon na lepšiu a prijateľnejšiu verziu? Predsa len, chcem ísť čím rýchlejšie a moja na nič kondička chce protestovať. Konečne je predo mnou rovnejší úsek, napriek tomu sa držím na uzde. Nerozbijem sa predsa hneď na prvýkrát, nie? Rovinku si užívam, kým nedôjdem k studničke a vode, ktorá preteká cez cestičku. Pravdaže vojdem do tej najväčšej vody. Mokré topánky? Bez problémov. Už je predo mnou len trocha a budem na Kamennom hrbe.
Chvíľka ako chvíľka, idem po ceste z ktorej je zrazu mokraď. To znamená len jedno, viacej vody na ceste a viacej vody v topánkach. Aj keď ďalej nie je voda na ceste, blata je tu celkom požehnane. Pozorovanie do budúcnosti: pošmyknúť sa na blate je naozaj veľmi jednoduché. Ladne udržím rovnováhu a čaká ma posledný prudký úsek. Otočím sa a idem dole. Ponáhľam sa najviac ako len viem (pravdaže myslím na energetickú rezervu). Vletím dvakrát do vody (mám ešte vôbec nejaké suché miesto v topánkach?). Na jednom mieste zle odhadnem odbočku (stále je tma ako vo vreci), ale keď po desiatich metroch som v húští, tak sa vraciam. Uznávam, cesta dole je oveľa rýchlejšia ako cesta hore. Pri studničke si dávam vetrovku dole a mením ju za flísovkovú verziu.
Druhýkrát si opäť nedávam pozor a prechádzam cez studenú vodu. Nešikovne ju preskakujem, naberám ju do topánok. Čelovka mi svieti pod nohy a poslušne idem vpred, v ústrety svetelnému fliačiku predo mnou. Je taká tma, že nevidno nič iné, všetko je beznádejne čierne. Míňam kolmý zárez na ceste a po ďalšej minúte ďalší. Tento kopec je naozaj nepríjemne prudký. Kedy sa zmení jeho sklon? Chcem ísť čím rýchlejšie. Konečne je predo mnou rovnejší úsek a idem to rýchlejšie ako po prvýkrát. Keď dôjdem k studničke a vode, neromanticky mi mokrejú nohy.
Idem po ceste a mokraď pred posledným stúpaním nezmizla. To znamená len jedno – viacej vody v topánkach. Aj keď ďalej nie je voda na ceste, blata je tu celkom požehnane. Treba si dávať pozor, som však nenapraviteľný a zas sa šmýkam. Neladne udržím rovnováhu a čaká ma posledný prudký úsek. Hore sa otočím a ide sa dole. Ponáhľam sa najviac ako len viem, preto nevyberavo vletím dvakrát do vody. Na zlé odbočenie si dávam pozor, idem presne po značke. Toto kolečko bolo dosť rýchle, ako sa mi to podarí po tretí raz?
Tretíkrát prechádzam cez studenú vodu a nič si z toho nerobím, keď sa naberie do topánok. Čelovka mi svieti pod nohy a poslušne idem vpred, v ústrety svetelnému fliačiku predo mnou. Je taká tma, že nevidno nič iné, všetko je beznádejne čierne (kedy sa začne rozvidnievať?). Míňam kolmý zárez na ceste a po ďalšej minúte ďalší. Tento kopec je hnusne prudký. Kedy sa zmení jeho sklon? Chcem ísť rýchlo. Konečne je predo mnou rovnejší úsek a chcem to ísť rýchlejšie. Keď dôjdem k studničke a vode, podarí sa mi preskočiť bez namočenia sa.
Idem po ceste a mokraď je stále na svojom mieste. Snažím sa ísť po inej strane ako doteraz ale stále to znamená len jedno – viacej vody v topánkach. Treba si dávať pozor, som však nenapraviteľný a zas sa šmýkam. Len tak tak udržím rovnováhu a čaká ma posledný prudký úsek. Hore sa otočím a ide sa dole. Ponáhľam sa najviac ako len viem a ani mi nevadí vletieť do vody. Toto kolo bolo dosť rýchle, ale pomalšie ako to posledné. Ako sa mi bude dariť teraz?
Štvrtýkrát preskakujem cez vodu a nič si z toho nerobím, nakoľko sa mi podarí sa takmer nezamočiť. Čelovka mi svieti pod nohy a poslušne idem vpred, aj keď sa mi momentálne nechce. Je taká tma, že nevidno nič (bude vôbec dnes niekedy svetlo?). Míňam kolmý zárez na ceste a po ďalšej minúte ďalší. Tento kopec je hnusno hnusne prudký. Kedy sa zmení jeho sklon? Už by to tu niekde malo byť. Chcem ísť najrýchlejšie. Predo mnou rovnejší úsek. Keď dôjdem k studničke a vode, nedarí sa mi preskočiť bez namočenia sa.
Idem po ceste a mokraď obchádzam iným spôsobom. Som celkom spokojný, teraz naberám menej vody. Na blate sa len troška šmyknem a som na seba extrémne hrdý. Čaká ma posledný prudký úsek. Hore sa otočím a idem dole. Ponáhľam sa najviac ako len viem a do vody vojdem a ani si to nevšimnem. Teraz to nebolo extrémne rýchle, ale som super veľmi spokojný. Ako sa mi bude dariť v druhej polovici?
Piatykrát som namyslený a v svojej pýche si nechcem uvedomiť vodu pred sebou, čo znamená viacej ako len vlhkosť v topánkach. Čelovka mi svieti pod nohy a mám toho dosť, až mám nervy na tmu, že nevidno nič (svetlo dnes nebude). Míňam kolmý zárez na ceste a teším sa na ďalší na ceste. Tento kopec je brutálne, ale extra brutálne prudký. Kedy sa zmení jeho sklon? Nedarí sa mi ísť rýchlo. Predo mnou krátky rovný úsek. Keď dôjdem k studničke a vode, preskočím a namočím sa.
Idem po ceste a mokraď obchádzam tým istým spôsobom ako po štvrtýkrát. Som celkom spokojný, teraz naberám málo vody. Na blate sa nešmyknem a som na seba hrdý. Čaká ma posledný prudký úsek. Hore sa otočím a ide sa dole. Ponáhľam sa, do vody vojdem a aj si to všimnem. Teraz som toho mal tak na polovicu plných zubov, ale som spokojný, že som to dal. Zmení sa mi nálada pri šiestom pokuse?
Šiestykrát cestou hore premýšľam, prečo to vôbec robím a hneď na začiatku vchádzam do vody. Je mi mokro a zima na nohy. Čelovka svieti predo mňa a rezignovane sledujem tmu vôkol mňa (prečo by sa malo vôbec rozvidnievať?). Míňam kolmý zárez na ceste a po chvíľke ďalší. Tento kopec mi nedáva naozaj nič zadarmo. Kedy sa zmení jeho sklon? Prečo vôbec chcem tadiaľto ísť rýchlo? Kedy bude predo mnou ten krátky rovný úsek? Pri studničke preskakujem potôčik a naberám len zopár kvapiek.
Idem po ceste a mokraď sa snažím obísť ako pominule, aby som sa nenamočil. Zle to odhadnem a som vo vode po členky. Na blate je super šmykľavo a letím k zemi. Zázrakom udržím rovnováhu s nosom tesne nad hlinou. Pre žiadnych okoloidúcich sa kvôli tme ani nemôžem tváriť, že sa jedná o môj silný záujem o mini životné drámy v zemskom substráte. Idem na posledný prudký úsek. Hore sa zatočím a idem dole. Neponáhľam sa, idem len tak na pohodu. Prvýkrát si uvedomujem namiesto čiernej temnoty indigovú farbu. Žeby mi to vlialo energiu do žíl?
Predposledný raz cestou hore mi nevadí vhupnúť do studenej vody a tak si zmočiť nohy. Že mi je mokro a zima? Nevadí. Čelovka svieti predo mňa a naozaj už to nie je depresívna tmavá farba ale veselá tmavá farba (už sa začína rozvidnievať!). Míňam kolmý zárez na ceste a po chvíľke aj ten ďalší. Tento kopec mi nedáva naozaj nič zadarmo, ale ja sa taktiež nedám. Jeho sklon sa mení skôr ako by som to čakal a musím sa priznať, teší ma to. Pri studničke dokonca veľmi dobre vidím ako tečie potôčik a tak si dobre naplánujem skok. Úplne bez problémov to mám za sebou a vôbec sa čudujem, ako som mohol toľko ráz si tu zmočiť nohy?
Idem po ceste a mokraď obchádzam a vidím, že je oveľa väčšia ako sa zdala za úplnej tmy. Aj tak si mi nepodarí prejsť to suchou nohou. Na blate je super šmykľavo ale teraz za skoro vidna je úplne ľahké si vybrať vhodnú a bezproblémovú trasu. Hor sa na posledný prudký úsek a hore sa otočím a hajde dole. Je pekne vidno a idem na pohodu a napriek tomu aj rýchlo. Svetlo po takej dlhšej dobe je naozaj doping na nezaplatenie. Ako sa mi bude dariť v poslednom kole?
Všetko musí raz skončiť. Citlivo vnímam posledné namočenie sa hneď na začiatku a uznávam, nechce sa mi veriť, že toto je posledná cesta dnes. Mokro a zima? Vôbec nevadí. Čelovku strkám do batôžteka a vôbec nie je tma. Míňam kolmý zárez na ceste a po chvíľke aj ten ďalší. Tento kopec mi nedáva naozaj nič zadarmo a teraz vo svetle dňa sa čudujem sám sebe, ako som to mohol toľkokrát dnes už vyjsť. Rovinka je rovná, aj keď krátka. Pri studničke preskakujem vodu a topánky nenabrali žiadnu tekutinu.
Idem po ceste a mokraď obchádzam usilovne naberám vodu. Veď nevadí, je to poslednýkrát. Som akosi rozcítený. Ako to rýchlo zbehlo. Cestu cez blato vyberám vhodne, rozumej ani sa nepošmyknem. Posledný úsek hore kopcom a je to skoro za mnou. Na vrchole sa otočím a idem posledný raz dole. Je to úplne super. Ak by som mal čas, ešte by som si aj dal ďalšie kolečká. Spravím to niekedy v budúcnosti?
Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, dnešný dníček bol veľmi príjemný. Síce každý výstup bol náročný a s prebiehajúcim časom to bolo ťažšie a ťažsie, som na seba nesmierne hrdý. Vždy som dával do stúpania všetko. Možno sa zdá, že chodenie hore a dole na tom istom mieste môže a musí byť iba nudné. Môžem s kľudným svedomím povedať, že to tak nie je. Stále to bolo niečo iné a ako som už bambiliónkrát povedal, milujem ako sa menia svetelné podmienky okolo východu slnka. Vtedy je každá minúta iná. Navyše aj moje citové a rozumové rozpoloženie sa mení v priebehu pokusu a tak je to dobrý mix. Dúfam, že v priebehu roku sa mi podarí ešte zopár takýchto bláznivých akcií.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 06. 01. 2021 | 3:16 h:min | 17.35 km | 11:18 min/km | 1603 m |
Pridaj komentár