O skvelom októbrovom počasí som už hovoril minule. I o nie celkom najkrajšom stave novembrovej atmosféry. Tak je to aj teraz. V sobotu celkom príjemné počasie plné slnka (no tepla nie), príjemného strávenia času v Tatrách s deťmi (a s Mirkuffom a Samkom). Videli sme líšku Elišku, sneh na vrcholcoch štítov (a piko fliačiky na jednom mieste v tôni) a ľudí taktiež nebolo až tak zas veľa (ale zaplatiť za parkovanie na päť hodín desať euro je celkom sila, ale nesťažujem sa, iba tak troška máličko).
Zato nedeľa je úplne iná. Vstávam o dosť skôr (o štvrtej ráno som už na ceste do Kavečian), som sám (to nie je až také zlé, môžem ísť tak rýchlo ako chcem ja) a navyše je vlhkosť aspoň sto dvadsať percentná (ja viem, viem, viac ako sto percent fyzicky a fyzikálne nemôže byť, ale táto hmla sa ma pokúšala presvedčiť o opaku). Tak len na zopakovanie, bola tma a hmla. Viditeľnosť celkom nízka.
Napriek tomu sa mi to z počiatku páčilo. Ticho (hmla celkom úspešne tlmí zvuky tmy), len ja a asi nič. Pravda, išlo sa troška zložitejšie, najmä na križovatkách sa ťažie orientovalo. Nuž ale preto som si vybral také miesta na prechádzku, kadiaľ som šiel minimálne veľa krát (za veľa treba dosadiť minimálne dvojciferné prirodzené číslo). Keď za Hrešnou vojdem do lesa, som úplne mimo. Nielen atmosférou, ale doslova som sa stratil. Najhoršie (najlepšie) na tom je, že som si to ani nevšimol. Múr ZOO je stále vedľa mňa a držím sa ho ako kliešť (teraz sú mi kliešte dobré). Tak som vlastne ani nešiel popri rázcestníku Jánošová lúka, ale to zas až tak nevadí. Skôr či neskôr sa i táto cesta nakoniec opätovne stretne s červenou značkou.
Pomaly ale isto, ma dnešok prestáva baviť. Nie, neodišiel som fyzicky, stále dobre vládzem ísť. Úplne mi ale odišla hlava (metaforicky, nie naozaj). Nemôžem povedať, že to je nuda alebo nechuť, len mi je to všetko jedno. Mám sa vrátiť alebo čo mám vlastne robiť. Ak by som prešiel dnes celkovo osemnásť kilometrov, tak by som v tomto kalendárnom roku prešiel viacej ako dvetisíc míľ (t.j. 3218 kilometrov). Len neviem, či tento míľnik (doslova míľnik) prejdem alebo to nakoniec vzdám.
Kašlem na všetko a tak idem predsa len vpred. Absencia hocičoho zaujímavého (vlastne absencia hocičoho viditeľného) spôsobí absenciu rozmýšľania. Preto si nevšimnem, keď konečne dôjdem k niečomu hodnému môjho pohľadu – trčiacemu konáru. Celkom nešetrne sa naňho napichne moje ľavé plece. Frasa. Tak ešte mi len to chýbalo, aby som sa v dnešný deň ešte i zmrzačil. Ako keby nestačilo, že som bol celý október dosť imobilný. Asi mi nestačilo.
Pod Vysokým vrchom rozmýšľam o tom, či by som sa naozaj už nemal predsa len vrátiť. Mám toho už plné zuby. Už dávno som nemal takýto silný pocit zbytočnosti. Mal by som sa tešiť z mojej návštevy lesa. Akosi to nedokážem. Takže ma to nebaví a navyše ma to riadne katí, že ma to nebaví. Perfektný prístup. Som taký lenivý, až sa mi nechce ani otočiť. Tak nakoniec predsa len napredujem, ale náladu mám asi takú nízku ako je teplota okolo mňa. Neďaleko bodu mrazu.
Ako si tak nemastne neslane vykračujem dole kopcom, asi sa konečne začína rozvidnievať. Hmla je stále hustá, ale spoza nej začína presvitať nie čierna tma ale len silno tmavomodrá. Možno to nie je len rozvidnievaním ale mám taký neistý (dnes mám len neisté pocity) pocit ubúdania hmly. Len predsa sa to ťažšie zisťuje v tej absencii vidna. Nohy ma nesú až na lúku za Prielohami a tam je to už isté. V tejto časti hmla nie je. Ale len kým nezídem zo sto výškových metrov kde ma hmla víta ako starého známeho. Radšej by som bol, keby sme sa nepoznali.
Tak som dostatočne ďaleko aby som prešiel môj dnešný cieľ a otočím sa. Bum. Tresk. To čo som si vymyslel? Dobre som vedel aký je tu prudký kopec a napriek tomu som ním šiel. Dole. Teraz to musím ísť hore. Frasa. Och. Vôbec to nie je také aké som si to dnes ráno (no ešte stále je skoré ráno!) predstavoval. Žiadne krásne výhľady, žiadne skvelé výkony, nič. Navyše teraz fučím ako lokomotíva (a navyše už i fučím, mal som o sebe lepšiu mienku).
Keď som zas na lúke, je jasné že východ slnka sa blíži. Tu je to celkom fajn. Akonáhle sa priblížim k Vysokému vrchu zas vchádzam do hmly. Možno som si i myslel, že sa hmla rozplynie, ale kdeže. Nič. Tak síce je už vidno, ale okolo mňa je biela tma. Tak prepínam výkon mozgu z tridsiatich percent na skvelých päť, ale len kým neprejdem ten trčiaci konár (nechcem v rámci rovnováhy drbnúť i pravé plece). Potom to už ide len na necelé percento. Tak.
Biela, biela, biela biela, biela, hnedý strom, biela, biela, biela, biela, biela uschnutá slabohnedá tráva, biela, biela, biela, biela, biela, sivý plot ZOO, biela. Hrešná. Výhľad do bielej tmy a posledných zopár krokov (stále je to ale vyše kilometra k autu). No a som pri aute.
Nebavilo ma nič. Väčšinou mi nevadí chodiť po lese a nevidieť nič (či už z dôvodu tmy či počasia) avšak dnes to bolo riadne šiši. Na budúce si budem musieť nájsť nejakú silnú vnútornú motiváciu, i keď teraz som rád, že mám za sebou tých dvetisíc míľ. To je ale len jediný svetlý bod dneška. Tak len hor sa do ďalších dní.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 14. 11. 2021 | 3:32 h:min | 21.66 km | 10:18 min/km | 708 m |
Pridaj komentár