Toto je len krátky opis toho, tak ako sa to naozaj stalo. Nevymyslel som si ani jednu udalosť lebo som bol priamym účastníkom tejto výpravy. Môj pán a kráľ Odvážny hlas mňa a mojich odvážnych (veď iných vo svojej družine ani nemal) druhov smelo vyslal expedíciu. Zo Zlatej Bane (ako inak by sa hlavné mesto nášho kráľa volať?) sme sa vydali jedného upršaného rána (veď iné v tej dobe ani neboli). Cesta bola mokrá, naša neveľká skupina plná síl (každý správny trpaslík, skromne podotýkam, je silák), a napriek množstvu proviantu, išli sme riadne rezkým tempom.
Mali sme sa stretnúť s Grimom, nášho pána a kráľa brata. Nakoľko boli dvojäšetá tak v minulosti tí dvaja dosť intenzívne medzi sebou súperili. Najprv o hračky, priazeň kráľovnej matky, neskôr o ostrejší meč či sekeru. Potom to boli intenzívne handrkovačky o priazeň kráľa otca. Keď už boli dostatočne starí, tak to boli bitky (často doslova) o dievčence (a ako každý vie, trpaslice sa vedia o seba postarať a tak milí bratia často dostali ešte väčšiu nakladačku od spoločného objektu svojej túžby). Nakoniec zas súperili o náklonnosť otca. Po dlhých rokoch (kráľ otec mal dosť tuhý korienok a dosť rozumu aby zbytočne nevyvolával spory so svojimi susedmi i keď zopár desiatok bojom sa zúčastnil) obdaril svetlom svojej sympatie môjho pána (i keď by som to nemal priznať, bola to len náhoda, že jeho oči v daný deň nezočili Grima ako prvého, ale to je už iný príbeh).
Grim to zobral férovo a iba s pár desiatkami ďalších nespokojencov sa odšíkoval do ešte vyššie položených vrchov. Tam založil mestečko úplne skromne nazvané Grimov laz (v rodine sa skromnosť veľmi nenosila). Bol však natoľko múdry a prezieravý (inak by tie dlhé roky nesúperil so svojím bratom) aby bratovi posielal štedrú rentu. A môj pán bol zas natoľko múdry a prezieravý (inak by tie dlhé roky nesúperil so svojím bratom) ho na oplátku nechával tak (a rentu si privlastnil). My sme mali byť prvá oficiálna návšteva po dlhej dobe (čo ale nebol hlavný cieľ našej výpravy).
Spočiatku vládla vynikajúca nálada a nik sa nezľakol keď a objavila na obzore Elfská veža. Každý vie, že bola (a stále je) extrémne vysoká. Aspoň sto päťdesiat fathomov (pre menej znalých siah). Jej vrcholec sa nestrácal v oblakoch, lebo už v polovici sa preháňali mračná a špička sa magicky zas objavovala nad mrakmi. Ak toto nie je mágia, tak potom neviem čo.
Skvelá cesta sa končila na mieste s príznačnom menom Temný les. Ak by pokračovala (cesta) ďalej, už by to asi nebol temný les. Na okraji lesa (dalo by sa povedať, že to bolo ešte v polotemnej oblasti) je posledný známy trpaslícky artefakt. Celá naša kompánia (s ešte skvelou náladou) sa ho išla pozrieť. Neboli sme jediní. Lesný jeleň si ho bol obzrieť tiež. Vtedy mi to nepripadlo zvláštne, ale takéto nenormálne správanie nás malo upozorniť, že sa deje asi niečo neprirodzené.
Ak by niekto povedal, že v temnom Temnom lese bude toľko blata, koľko ho tam bolo, asi by som mu neuveril. No je pravda, že už veľmi dlho čurdžalo a tak bolo všade plno marasu. Na niektorých miestach sa norili skoro až do pása (a i normálni ľudia by mali blato vyše kolien). Ani toto znamenie nám nič nehovorilo a trpko sme to neskôr oľutovali. Naša chyba.
Boli sme nesmierne šťastní, keď sa nám po nekonečne dlhej chvíli podarilo vymotať z toho blata a konečne sme sa dostali do lesa. Prekvapivo, les s nepríjemnou a až hrozne hroznou povesťou sme vítali s uľahčením. Bezproblémový pochod nás učičíkal a keď sme narazili na prvé padnuté stromy, boli sme nesmierne radi prvým reálnym problémom. Tak nám treba. To, že už nás nebolo jedenásť ale len desať, sme si všimli dosť neskoro. Čo sme mali robiť? Len logicky pokračovať ďalej.
Úseky so stromami v bežnej vzpriamenej polohe sa striedali s úsekmi v stromov vo vodorovnej polohe. Vtedy nám bolo trošička ťažšie, ale dážď ustával a nik iný sa nestratil. Alebo lepšie povedané, nik sa fyzicky nestratil. Kto mal už vtedy tušiť, že v skutočnosti už nás ide len pôvodní deviati a telo desiateho mu už nepatrí? Nik a ja najmenej skúsený najmenej.
S priblížením sa ku Grimovmu lazu sa aj krajina udobrila a dokonca sa rozspievali vtáky. Bolo to ako pochod rajom na zemi. Až teraz som presne pochopil, prečo si Grim zvolil toto miesto za svoje sídlo. Nakoniec možno bol len predsa šikovnejší a múdrejší (a možno dokonca zmanipuloval otca tak aby sa nástupcom stal jeho brat) a nakoniec odišiel do síce drsnej ale voľnejšej krajiny.
Grim nás mal čakať na rázcestí ciest, ale ani on a ani jeho družina sa tu neukázala. Čo však bolo horšie a neuveriteľnejšie, po jeho meste nezostala ani stopa. Nie, nebolo zničené alebo opustené, ono tam jednoducho vôbec nebolo. Ďalšia stopa a poučenie, ale tvrdohlavosť a pýcha nás nútila ísť ďalej. Plán vyjsť hore na najvyššiu horu a porozhliadnuť sa po okolí, tak to sa zdalo ako celkom múdre (a my sme extrémne múdry chlapíci, aspoň si to o sebe tak hlúpo myslíme).
Úzkym chodníčkom sme sa predrali až na vrchol hory, ale také jednoduché to nebolo. V jednom z prudších miest, bol som tretí v zástupe, som zrazu zazrel k nám pohybujúcu sa oranžovú guľôčku. Neškodná veverička bola celkom neškodná, kým s radostnou iskrou v očiach (čo by to iné mohlo byť), skočila na prvého v rade. Nebudem to veľmi dopodrobna opisovať (riadny masaker, kto by povedal, že takáto veverica môže mať také dlhé a ostré pazúry?), ale po tomto strete nás ostalo už len deväť (a nevedeli sme, že už len osem). Hmm. Vtedy mi prvýkrát (a nie posledný) napadlo, bude naša výprava nakoniec vôbec úspešná?
O zopár chvíľ neskôr mi to napadlo zas (vraví sa, že opakovanie je matka múdrosti), to keď sa najmladšiemu z nás, Šimonkovi, asi zakrútila hlava na vrchole štítu (s veľmi podobným menom, vlastne bol pomenovaný podľa toho vrchu) a práve zavanutejší poryv vetra ho zhodil zo skaly. Nebol to pekný pohľad (bolo nás zas o jedného menej). Ani na to telo hlboko pod nami v neprístupnom teréne a ani pohľad na okolie. Všade vôkol nás sa nazbierali tmavé, temné, čierne, husté mraky a bol len zázrak, že zas nepršalo. Okolité vrchy a údolia sa premenlivo skrývali v tejto zlobe, až nás riadne striaslo (a či len z toho studeného vetra?) a ako jeden muž sme sa rozbehli dole.
Naša služba nás volala ísť ďalej ale pri Grimovom laze sme sa dostali do sporu. Nemyslel som si to, ale našlo sa zopár ešte menej statočných ako som bol ja, a trvali na navrátení sa do Zlatej Bane. Až na jedného sa nám podarilo presvedčiť, aby sa nevzdávali a ostali s nami. Odvážlivca sme už nikdy nevideli a neskôr prevládol názor, že práve on možno spravil najlepšie rozhodnutie (ak by som sa mal vyjadriť ja, dlho a ďaleko sa ani on nedostal). Preto nás ostalo v tíme len sedem (a či osem?).
Cesta potom nebolo vôbec veselá. To teda vôbec nie. Kým spočiatku sa išlo fajn, dostali sme sa neskôr do zakliatej (určite počarovanej) krajiny. Viacej stromov bolo pováľaných na zemi ako by nám to bolo milé. Každú chvíľu sme sa museli zastaviť, preliezť, podliezť (dokonca i my sme museli podliezať) alebo nejako prekonať drevenú prekážku. Občas na čas sme uvideli v diaľke nejaké zviera a mali sme z neho strach. Totižto, občas nás napádali úplne nepravdepodobní útočníci (zažil niekto z vás už útok nadupaného jeleňa alebo ešte horšie slimáka?). Srdnato sme sa bránili a nikdy sa nepodarilo nikoho z nás zneškodniť, ale poráfali niekedy niekoho poriadne.
Neskôr nás opustil aj náš najstarší člen, ktorý odišiel na úplavicu, alebo aspoň na niečo, čo to vyzeralo ako úplavica. Nálada bola vtedy na bode mrazu. No zdalo sa nám, že to už horšie nemôže byť, najmä keď sme sa konečne vymotali z bludiska polomov. Tak na jednej strane nám bolo ľúto druhov, ktorí už s nami neboli, na druhej strane naše problémy sa zdali byť konečne za nami. Len zdali.
Nejaký čas putovanie konečne bolo také malo byť. Našli sme úzku prť, ktorou sme sa vydali a bolo nám konečne hej. Ani vbehnutie do močariska nám nemohlo zhatať náladu. Veď v ňom ani nebolo toľko veľa blata ako na začiatku v Temnom lese. Asi každý sa sústredil (teda ja som sa pekelne sústredil len na svoj vlastný postup) na seba a ten čvachot topánok bolo počuť všade. Kto mal vedieť, že už chľustá o jeden pár nôh menej? Na druhej strane som bol nakoniec rád, že som to nebol ja. Rovnaké myšlienky asi mal každý.
Po smiechu prichádza plač a naše postavenie sa ešte zhoršilo. Z oblohy konečne zasa začali padať dažďové kvapky (nazvať to kvapky by bolo celkom nevhodné, boli to kvapôčočiská). Zem bola mokrá, stromy boli mokré, tráva bola mokrá a i my sme suchý neboli (crčalo z nás ako zo suda, ako by som si dal v tej chvíli niečo poriadne ostré a teplé, a vôbec by mi nevadilo, že by to bolo mokré, z naozajstného dreveného súdka). Lenže na také myšlienky nebol vhodný čas (ale kedy potom ak nie teraz by sa hodilo pokropenie zvnútra nejakou tou poriadne vhodnou živou vodou?).
Okrem dažďa sa nič zlého nestalo. Chvíľu. Zdalo sa nám, že orientácia labyrintom na zemi ľahnutých stromov bola zložitá? Tak to nebolo nič v porovnaní s nasledujúcim kúskom našej cesty. Značky na stromoch nás lákali rôznymi smermi ako bludičky. Vždy keď sme sa pustili niekam, skôr či neskôr sme sa vždy dostali na začiatok. Nedalo sa z tohto začarovaného kruhu nijak raz dostať. Až sa mi z toho zakrútila riadne hlava. Keď som sa nakoniec prebral, okolo mňa boli ďalší traja zmätení moji druhovia (i keď teraz už viem, že jeden z nich sa pretvaroval).
Využil som chvíľu jasnejšej mysle a vybral som sa náhodným smerom chôdzou opitého námorníka (i keď som bol uprostred lesa stovky míľ od najbližšej väčšej slanej plochy). Prekvapujúco to fungovalo, zo začarovaného kruhu som sa dostal raz dva. Zakričal som svoj poznatok zvyšku skupiny a boli sme zas spolu. Chvíľu sme sa tejto chvíli tešili, potom na mňa doľahol zvláštny stesk. Síce naša skupinka bola od začiatku malá, teraz nás bolo ešte menej ako menej (a to som ešte nevedel o tom monštre v koži jedného z nás).
Dážď, hmla a prudké klesanie nám neuľahčovalo našu situáciu. Miestami sme sa kĺzali na blate ako v zime dole kopcom na lyžiach (ten pekelný ľudský vynález) a neraz sme sa i pošmykli. Je pravda, že trpaslíci nigdá neboli známi svojou zmyslom pre čistotu, ale teraz mi tie blatisté chrasty na našom oblečení vadili. Spočiatku. Potom sme ale zistili, že už dlhú dobu sme nemali žiadnu negatívnu skúsenosť. Možno to bolo práve tým, že sme splynuli s prostredím?
Ako som sa veľmi a chybne mýlil. Moju pozornosť zaujalo, že uprostred lesa sa objavila nová, zatiaľ provizórna, ale neuveriteľne široká cesta. Kto alebo čo ju využívalo na presun? Alebo z akého dôvodu sa tu vlastne objavila? Ostávalo to pre mňa záhadou. Podľa mojich vedomostí, sa tu také niečo nemalo nachádzať. Keď sme oddychovali, prehovoril jeden z nás zvyšných o Lúke obrov, ktorá sa mala nachádzať neďaleko nášho terajšieho miesta. O takomto mieste som počul po prvýkrát, čo vzbudilo moju pozornosť a podozrievavosť (o mojich zemepisných vedomostiach som nepochyboval a najmä, to nebudem vôbec mimo, keď poviem, že to vyšlo z úst toho najväčšieho zemepisného ignoranta, ktorého som mal za svoj dlhý život, mal žiaľ možnosť stretnúť).
Po slovnej konfrontácii nastala konfrontácia fyzická, do ktorej prehovorili namiesto ostrých slov hlavne ostré sekery, dýky, prsty, zuby, nohy, kamene, hlina, tráva, bodliaky a vlastne všetko čo sa ocitlo v dosahu krátkych, ale silných paží. Bol to celkom normálny typický neférový boj, ale keď chce človek prežiť, musí hrať férovo iba na seba. Preto som hneď na začiatku zobral nohy na plecia a utekal som kade ľahšie. Dolu kopcom to bolo najľahšie, preto som šiel ta. Akonáhle som bol v akom takom bezpečí (tu okolo skutočné bezpečie nikde nebolo), rozhodol som. Mojou jedinou nádejou bolo vrátiť sa domov. Kašľať na hlavný cieľ našej výpravy, život mi bol milší (najmä ak som zostal úplne sám).
Nažhavil som svoj kompas v hlave, namazal som sa blatom (to bolo menej ako viacej chtiac) a hajde domov. Dobre som si pamätal akým kopcom dole sme išli predtým a preto som sa rozhodol pre dlhšiu, ale rýchlejšiu. No ale ani tá nebola vôbec krátka. A hlavne smerovala hore kopcom. Bolo by blbé sa pýtať prečo. Sústredil som sa hlavne na rýchly postup, ale i tak som každú chvíľu pozeral vpravo i vľavo (kto by ignoroval svoje okolie, nemusel by dopadnúť veľmi dobre).
Do Sedla Červená mláka (o tom je úplne iný príbeh, plný zrady, intríg, bojov, nešťastnej lásky a celkového zmaru, jednoducho zo života) a rozmýšľal som o ďalšom postupe. Ísť rovno alebo teoreticky skúsiť cestu cez Čiernu horu? Hneď ako som sa nad tým zamyslel, bolo mi jasné, že by to nebol dobrý nápad (tá ma ešte temnejšiu históriu ako Červená mláka). Dobrým znamením bolo ustanie dažďa, to bola však jediná dobrá vec. Mal som skoro dôjsť k bani na striebro (v okolí Zlatej bani bola i baňa na ten menej ušľachtilí kov). No niečo bolo zlé.
Stavba bola opustená a nikde nikoho. A nielen to. Vyzeralo to byť opustené nie len nejakú krátku dobu, ale niekoľko desaťročí alebo možno stáročí. Do sídelného mesta som došiel potom, ako som musel niekoľkokrát prebrodiť rozbúrenú rieku, lebo všetky tie statné, na veky vekov, stavané mosty boli zrútené a vekmi schátrané. Čo sa vlastne stalo? Netuším. Opusteno, pusto a mŕtvo vyzeralo i samotné mesto. Lesk i samotná Zlatá baňa bola preč. Jedine Elfská veža sa na mňa z diaľky smiala. Tak tu teraz sedím a rozmýšľam čo mám robiť? Čo?
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 16. 05. 2021 | 3:35 h:min | 20.11 km | 9:43 min/km | 917 m |
Pridaj komentár