Po veľkom úspechu z minulého týždňa, mi ta len tak napadlo. Čo tak zájsť do Veľkej Lodiny a späť? Veď to nemôže byť až také zložité, či? Tak v sobotu skoro ráno vstávam (o pol štvrtej je ešte neprekvapujúco dosť veľká tma) a presúvam sa do Kavečian. Nie ako zvyčajne až na Loveckú, lebo tam umiestnili zákaz státia motorových vozidiel. Tak som zastavil na parkovisku pri ZOO a na Hrešnú sa musím dostať odtiaľ.
Mesiačik v splne mi veselo osvetľuje cestičku zato ja celkom smutne fučím a terigám sa hore kopcom. I keď mi do toho dávam všetko, hore som za dvanásť minút. Preto nerozumiem prečo starosta Kavečian v minulosti povedal, že ak chce niekto ísť na Hrešnú, tak nech odstaví auto dole a pohodlne sa za štvrť hodinku dostane celkom hore. Taký bullshit, s prepáčením. Normálným tempom to je určite viac ako dvojnásobok.
Čo ma hore prekvapuje sú rozložené tri karimatky a na nich spiaci ľudia. Dúfam, že ich svojím prechodom nevyruším a nezobudím. A ak áno, je to ich problém, mali predsa počítať s debilmi, ktorí ešte za tmy idú do lesa, no nie? Medzi stromami je ticho. Nepočuť ani vtáčiky (ešte spia) a ani žiaden hmyz (už spia). To je už taký opakujúci sa motív lesných zvukov. Na jar vtáčky a potom hmyz.
Celkom sa ponáhľam, predo mnou je veľa kilometrov a i výškových metrov mám nazbierať celkom požehnane. Jednotvárnu čiernu scenériu osvetľuje len moja čelovka a jednotvárne slabý kužeľ svetla. Až pri Vysokom vrchu si uvedomujem, že obloha nie je až taká tmavá. Len tmavá. Rozmýšľam, nemal som predsa len minulý týždeň vyskúšať a dokončiť tú trasu i keď v oklieštenom tvare? Hech, ťažké to otázky tak skoro na ráno.
Na lúke za Prielohami definitívne vypínam čelovku (krásne a málo navštevované miesto, musím povedať). Celkom sa teším na zostup do Veľkej Lodiny. Je to dlhý, hnusne prudký a na nohy dosť zaberajúci úsek. V tom najprudšom svahu rozmýšľam, ako sa tadiaľto budem terigať smerom hore. Nesmiem ale nič predbiehať, teraz ma čaká smer dole.
Na jednom mieste natrafím na novú lesnú cestu. Široká a buldozérom vyrobená úplne nová ryha v lese. Je mi z toho normálne až do plaču. Najmä keď tam medzi stromami zočím srnku. To si naozaj vôbec nevážime prírodu. Ja netvrdím, aby sa nerúbalo v lese ale takto ničiť prírodné biotypy? Veď o dva roky bude okolo tej cesty všetko mŕtve. A navyše po daždi stečie toľko potrebná voda (ak teraz nevidíme potrebu vody v prírode tak potom kedy?) z lesa rovno do Hornádu. Tak aspoň ja rýchlo stečiem dole kopcom a som pri železničnej stanici vo Veľkej Lodine.
Tam ma predbieha nákladný vlak (držím sa od neho dosť ďalej, mám z neho strach, poviem pravdu) a kuknem sa na lavičku, kde som minulý týždeň oddychoval. Musím a chcem sa otočiť a vraciam sa po vlastných stopách späť. Spoza plota pri jednom dome na mňa vybafne pes až mi srdce skončí niekde v krku (kde si do frasa bol, keď som tadiaľto pred piatimi minútami šiel?). A tak sa začína moja tortúra späť. Treba sa mi dostať o vyše päťsto výškových metrov vyššie a to na úseku kratšom ako tri kilometre. Navyše, prvý pol kilometer je celkom mierny.
Krok sem, krom tam, nám je to všetko jedno, krok sem, krok tam, nám je to fuk! Teda mne to jedno nie je. Plaholčím sa pomaličky (stretávam opäť nejakú srnku, možno dokonca tú istú ako keď som šiel dole) a je to riadny odrb. Nie je to vôbec jednoduché i keď si to tak chcem nahovoriť. Robím si mikro prestávky ale keď dôjdem k tomu prudkému úseku je to už jedno. Dávam si (síce iba) minútový oddych ale i ten nakoniec stačí aby som sa v celku neporušenom stave dostal na lúku. Tak to je riadne prudký kus. Keď som nakoniec celkom hore, som rád, že to mám za sebou. Nebolo to až také zlé, si nahováram ako náhle som na Prielohách. Mal by som si to v budúcnosti dať opakovane, aspoň desaťkrát (to je čo za debilný nápad? ale akosi ma to predsa len láka).
Nemôžem sa potom už vôbec sťažovať, pomedzi stromy svieti slniečko. Čo si môžem viacej priať? Na Vysoký vrch sa mi nechce ísť a tak ho len obídem. Nestáva sa mi to často, aby som to spravil, ale keď nemám teraz na to chuť. To čo sa mi zdalo po ceste tam, že je žihľava, v žiadnom prípade pokriva nebola ale tam kde sa mi to zdalo v pohode tá potvora predsa len bola. Hech.
Cesta k chate Hrešná bola v podstate potom už len mierna prechádzka smerom dole. Len neviem ako som mohol minúť odbočku na vyhliadku na Tatry. Idem, idem a čakám odbočku a ona nikde. Dokonca si ani nespomínam, žeby som šiel popri vysielači. Dočasná zmena časopriestorových súradníc alebo pretunelovanie červiou dierou? Alebo len dočasné oslabenie senzorických detektorov?
Čo ma na Hrešnej prekvapuje sú spiaci ľudia. Ráno som ich videl troch ale teraz tesne pred ôsmou sú v skutočnosti piati. Dvoch som si vôbec nevšimol. Vlastne, čo tam v túto dennú hodinu vlastne ešte robia? Už mali byť dávno na ceste a nie si vylihovať na zemi! Majú si brať príklad zo mňa nie? Alebo len nech si robia čo len chcú. Rýchlo sa presuniem dole kopcom na parkovisko (no je to riadny kopček) a dnešné dobrodružstvo mám za sebou.
Musím povedať, že to vôbec nebolo zlé. Troška tmy, troška svetla, ľudia na zemi a srnky v lese. Išlo sa mi parádne až sa mi nechce veriť, že je to za mnou. Veď to len bliklo a som na konci. Aby bolo takýchto dní viacej. Bodaj by.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 13. 08. 2022 | 3:39 h:min | 25.08 km | 8:45 min/km | 1180 m |
Pridaj komentár