Ráno o pol šiestej vyrážam na dnešnú krátku prechádzku. Vedie z Krompách do Košíc cez Kojšovku a je dlhá takmer 60 kilometrov. Ostatný rok som to šiel tiež a veľmi sa mi to páčilo. Na rozdiel od minulého roku predpoveď počasia nie je taká zhovievavá. Teraz nemá byť teplo a s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, sa okolo obeda spustí dážď. Našťastie som si turistiku počas zrážok vyskúšal minule a tak nemám žiaden strach z poveternostných podmienok.
Na železničnej stanici som prvý turistiky chtivý blázon. Rýchlo vypisujem všetky potrebné papiere a ešte rýchlejšie sa vydávam na cestu. Teraz je celkom príjemne, ani sa mi nechce veriť ako sa má zmeniť počasie. Kopce okolo Krompách sa halia do hmly a mňa čaká prvá ťažká časť. Výstup mi sťažuje deväť kilový batoh, v ktorom mám všetko potrebné na tri dni, vrátane jedla, vody a náhradných šiat. Dnešok totiž beriem ako prípravu na júnové dobrodružstvo.
Výstup na Plejsy po modrej značke cez Líščí vrch je podľa mojho názoru krajší ako varianta po žltej. Prvé kilometre sú veľmi prudké, potom sa terén ale vyrovná a pokračuje sa po príjemnej lesnej ceste. Potom značka opúšťa lesnú cestu a ja idem doslova po prti. Nevidím si ani poriadne na koniec nosa, lebo všetko okolo mňa je zahalené v hmle. Keď mi spod nôh vyletí drozd, ktorého nebolo vôbec vidno, strašne sa preľaknem. V tej chvíli by sa vo mne krvi nedorezal.
S narastajúcou výškou sa dostávam z nízko položených oblakov. Pod sebou i nad sebou mám mraky. Je to príjemný pohľad. Pri chate Energetik stretávam dvoch turistov, ktorí majú taktiež namierené do Košíc. Sem neprišli po modrej značke ako ja, ale po kratšej žltej. Nevedia kam majú presne ísť a tak im ukážem správny smer.
Výstup je fyzicky namáhavý a je mi dosť teplo. Vážne rozmýšľam, prečo som sa tak teplo obliekol. Ak to bude tak pokračovať o malú chvíľu budem prinútený si dať dole vetrovku. Na druhej strane Plejsov postupne schádzam dole a pomaly sa opäť norím do oblakov. So znižujúcou výškou a zvyšujúcou sa vlhkosťou mením svoj názor na vyzliekanie sa.
Po hodine a pol si z vaku vyberám mištičku s raňajkami a za pochodu konzumujem raňajky. Napchávam sa ovsenou kašou a mojími domácimi vločkami s prímesou rôznych semiačok a dehydrovaného ovocia. Tento test končí taktiež pozitívne. V júni by som tak nemal mať problémy s raňajkami.
Pred Gelnicou je lesná cesta mokrá. Nie z dažďa, ale z všade prítomnej vlhkosti. Ide sa mi napriek tomu veľmi pohodlne, lebo mi do kroku spievajú vtáčiky. Od Turzovky na dlhú chvíľu idem po asfaltke. Je to najdlhší úsek, keď nejdem po lesnej ceste alebo chodníku. Beriem to však pozitívne. Teraz aspoň môžem dupnúť na plyn a poriadne zrýchliť.
Dnes sa mi v Gelnici nepodarilo tak brutálne zablúdiť ako minulý rok. Už mám akú takú predstavu, kam presne majú smerovať moje kroky. Napriek tomu sa mi podarí zísť z trasy. Prečo by som si nemohol nadísť zopár desiatok metrov? Ak by každý meter navyše predstavoval čerešničku na torte, tak som plný a objedený celým košom ovocia.
Na kontrolnej stanici, ktorá sa nachádza na vlakovej stanici, dochádzam ako prvý z Krompách. Nebudem predsierať, som na seba dostatočne hrdý. Zatiaľ ma nikto nepredbehol! Môže za to aj počasie, lebo to určite odradilo dosť veľa účastníkov. Z Gelnice predo mnou vyšla jedna dvojica, ktorú som videl a mojím najbližším cieľom je ich dobehnúť a predbehnúť.
Minulý rok som blúdil cestou do Perlovej doliny. Teraz je všetko v pohode. Jediným problémom je mokrá tráva na lúke, kde mi po prvý krát premoknú topánky. Navyše chodníček po vstupe do lesa je taký prťavý, že ak by som to nevedel, myslel by som si, že som z neho zišiel a zablúdil do krovia. Tak si užívam svoj čas na prti. Dobrú náladu mi kazia nielen premočené topánky ale aj nohavice.
Nasleduje ďalší úsek po asfaltke, tento je oveľa kratší. Potom ma uchvacuje okolie okolo mňa. Chodník sa hadovito zarezáva do svahu a pomaly stúpa lesom smerom hore. Tu ma na jednom mieste prekvapí aj plazacia sa salamandra. Má pekné oranžové škvrny, ktoré dobre kontrastujú s čiernou kožou a aj zeleným lístím. Ak chcem pokračovať, musím preskočiť cez malý potôčik a vyštverať sa strhým brehom.
Prechádzam na lesnú cestu, ktorá je vo viditeľne skvelom stave. Žiadne vychodené blátivé koľaje ale jemný biely štrk. Radosť ísť po takomto povrchu. Cesta končí v sedle, z ktorého by za normálnych poveternostných podmienok bolo vidieť Folkmársku skalu. Teraz vidno len prevaľujúce sa oblaky. Mierne začína popŕchať a ďakujem skvelej vetrovke. Nie je mi ani zima a ani mokro. Každým krokom sa presvedčiam, že si môžem turistiku užiť aj v nie práve najpriaznivejšom počasí.
Prechádzam lesom po mokrých cestách. Občas je toľko mlák na ceste, až nemám inú možnosť ako prejsť skrz vodu. Dážď je stále hustejší a hustejší a ja si hovorím, kedy už budem na vresovisku pred Kojšovou hoľou? Potom to je už len malý kúsok na Bankov. Stále som dosť vzdialený od môjho cieľa.
Moju samotu po dlhej upršanej dobe preruší stretnutie s jedným turistom. Sedí v prístrešku pri ceste a skríva sa pred prúdmy vody. Len sa pozdravíme a upaľujem ďalej. Po piatich minútach ani neverím, že som ho stretol. Ktorý normálny človek by v takýto deň šiel von? Nemôžem povedať, že by ma postihla nejaká kríza, ale ide sa mi subjektívne horšie. Je to spôsobené najmä extra prudkým a dlhým stúpaním. Akonáhle som na vrchole, ide sa mi zrazu oveľa ľahšie.
Prechádzam pomedzi stromy obrastenými lišajníkmi. Ak by som to neuvidel na vlastné oči, neuveril by som, že také niečo môže existovať. Zrazu sa les končí a vychádzam na vresovisko. Obklopujú ma dosiaľ nevídané výhľady. Mraky sa ženú z dolín hore na hrebeň a mrholenie vytvára skôr jesennú ako jarnú atmosféru. Na rozdiel od zeleného lesa, tu stále prevládajú červenkasté a oranžové farby. Takýto koktejl krásy väčšinou vidno na nete z cudzích krajov.
Na Kojšovej holi riadne fúka. Dážď ustal a len mierne mrholí. Ponáhľam sa k chate Erika, kde je ďalšia kontrolné stanovisko. Vo dverách stretávam dvojicu, ktorú som chcel od Gelnice predbehnúť a zatiaľ sa mi to nepodarilo. Na moju radosť ani mňa nikto neobehol a tak to beriem ako ďalší dôkaz, že mám našliapnuté na výborný čas. Ach jaj, napriek tomu nie som na Erike ako prvý chodec z Krompách. Vraj prvá dvojica vyštartovala z Krompách už o štvrtej ráno, hodinu a pol pred oficiálnym štartom. To ja som vtedy ešte netradične sladko spal v posteli.
Pamätám sa, ako som minulý rok predpokladal, že mi to od Eriky na Bankov bude trvať len krátku chvíľu. Aj keď z Eriky na Bankov je to vyše dvadsať kilometrov. A nie a nie dôjsť na koniec. Dnes som už poučený a veľmi dobre si uvedomujem, ako to bude dlho trvať. Chcem to mať čím skôr za sebou a tak vyrážam.
Idem a ponáhľam sa, pretože chcem tú gelnickú nedostihnuteľnú dvojicu predbehnúť. Na kapucni mi bubnujú jemné dažďové kvapky. Kladiem jednu nohu pred druhú a dostávam sa do stavu, keď sa mi na počudovanie ide perfektne. Nevadí mi dážď, dlhý pochod, zima a vlastne nič. Ani si to sám dobre neuvedomujem ale míňam kilometer za kilometrom.
Potom zrazu z ničoho nič pred sebou vidím červené a modré pončo. Síce mi zmiznú za ohybom najbližšej zákruty ale o malú chvíľu ich zasa vidím. Pomaly avšak nezadržiteľne sa k ním približujem. Pred Idčianskym sedlom ich konečne predbieham. Som však správne vychovaný chlapec a tak sa im pozdravím. Dosť bolo predstierania, že som dobrý chlapec. Preto aj keď to nie je ľahké, pridám ešte viacej do kroku. Nech im zmiznen ako gáfor. Potom budem môcť opäť spomaliť.
V stúpaku k Tisícovke neviem presne dobre určiť, či idem po lesnej ceste alebo v koryte zurčiaceho potoka. Spoločnosť mi ho robí vyše kilometra. Ani sa nečudujem toľkej vode, slabé mrholenie sa pravidelne strieda so silnješími zrážkami. Za minimum subjektívneho času som na Lajoške. To je už len na skok do cieľa.
V lese na moje prekvapenie stretávam zopár ďalších turistov. Tí určite nejdú Magnezitársku 60, lebo idú v zlom smere. Navyše, ja mám na sebe veľký batoh, oni ich majú ale minimálne dvakrát také veľké. No to teda nie je žiaden med lízať. Za pár minút stretávam ďalšiu skupinu ľudí. To je teda riadna tlačenica.
Od Jahodnej sa neviem dočkať, kedy budem na konci. Nie je to tak, že si to nevychutnávam. Dážď sa zmenil na jemné mrholenie, nič ma nebolí a všetko je v poriadku. Viem v čom to väzí. Po desiatich hodinách strávených chôdzou mi zostáva posledná hodina. Je to relatívne málo času, iba jedna desatina. Moja hlava očakáva každú chvíľu koniec, ale je to stále šesťdesiat minút. Absolútne je to dosť veľa času.
Za Kamenným hrbom si len tak vykračujem a nečakane stúpim na niečo brutálne ostré. Riadne ma to zabolí. Musím to nejakú dobu rozdychávať. To nie je však tá najnepríjemnejšia zažitá situácia. Najhorší šok z celej túry zažívam, keď sa za mnou ozve tichý piskot. V tom tichu lesa som naozaj nečakal takýto zvuk. Vyskočím asi tak pol metra do výšky. To sa ma len jeden cyklista pokúša predbehnúť a nemá zvonček.
A je to tu. Koniec. Po jedenástich hodinách a dvanástich minútach som na Bankove. Mám za sebou niečo vyše 55 kilometrov. Zažil som pekné ale aj daždivé počasie. Prechádzal som sa po tráve, hline, koreňoch, asfalte a kameňoch. Z Krompách na Bankov som vlastne došiel ako prvý (nemôžem počítať tých dvoch čo štartovali už o štvrtej). Celú cestu som absolvoval úplne sám, tak ako to mám rád. Nemám slov, jednoducho to bolo fantastické dobrodružstvo. Dokonalé.
Pridaj komentár