Perly Vihorlatských vrchov som naposledy videl niekedy v septembri minulého roka. To je teda riadna doba od vtedy. Nakoľko sa náhodu (úplne cielene) nachádzam v Michalovciach, tak prečo sa neísť (aj toto je spisovná verzia záporu slovesa idem, ale len v expresívnom výraze a toto je riadne silný nadnesený a osobne motivovaný text, tak mám predsa na to právo, či?). Ráno sa budím za tmy, nad východným obzorom sa snaží presvietiť tenkú vrstvu mrakov Jupiter. Poloúspešne.
Cesta na Krivec prebieha v pohode a kľude. Dobrou správou je, že som objavil jednu, mne doteraz neznámu, vlastnosť auta. Rozsvietia sa automaticky smerovky pri extrémne prudkom brzdení (prišiel som na ňu, keď mi preskočila pred auto cez cestu srna a bál som sa jej následovníčok, ktoré našťastie neprišli). Na parkovisku (takto skoro ráno je prázdne?) pod Morským okom je trochu vidno voľným okom a tak nepotrebujem žiadnu pomoc čelovky. Navyše, spočiatku sa ide len a len po asfaltke.
Prvé výškové metre (mal by som ich mať dnes asi 1300, riadna porcia) sa mi idú dobre. No ako som hovoril asfaltka. Pri korune hrádze sa oproti sivo modrej oblohe rysuje v diaľke Sninský kameň. Ako dlho mi bude trvať, kým tam dôjdem? Chcel by som tam byť veľmi rýchlo, ale nechcem radšej nič tipovať. Začiatok stúpania na Tri Table sa nesie v znamení mokrého chodníka (roky tam už tečie po chodníku potok, alebo z potoka sa stal chodník?) a predsa len ešte tmy. Pod stromami nevidno až tak skvelo, ale ja to tu mám nachodené tak, že by som vedel to prejsť aj poslepiačky (to ale radšej nebudem skúšať).
Je to tu poriadne strmé ale akosi sa mi zdá, že od minula niekto spravil čachre machre s realitou a spravil nejakú kontrakciu dĺžky. Veď som už na hrebeni vedúci ku Kameňu. Tu sa už aj troška rozvidnieva (prešla už nejaká tá doba) ale aj stromy tu ešte nemajú listy ale zväčša len púčiky. Taká zelená čiara (analógia so snežnou čiarou). Cez takto chýbajúci príkrov listov sa aj slnečné lúče dostávajú až na zem a moju sietnicu v oku.
Abraka dabra, hókus pókus a šazam, som na Sninskom kameni. Trvalo mi to od auta len 41 minút. Musím sa pochváliť, je to extrémne dobrý čas. Podľa turistických smerovníkov by mi to malo trvať bez desiatich minút dve hodiny. Ani sa mi to nechce veriť. Neotáčam sa a neodcupitávam okamžite preč, strávim na plošine približne desať minút a vychutnávam si nádherné výhľady. Je to extrovný zážitok. Morské oko je nádherne modré, stromy okolo neho zelené, pod Kameňom zas je všetko červené a východný obzor je zaliaty žltým slnkom a bielymi hmlami v údoliach. Jednoducho mňamka.
Teraz by som rád šiel (a aj pôjdem) na Vihorlat. I keď sa to nezdá, je to len predsa len nejaká diaľka a nastúpa sa aj dosť výškových metrov. Prvé ostré stúpanie je za Troma Tablami, kde asi na dvesto metroch sa treba vyšvihnúť o tridsať päť metrov. Pekné. Od tejto chvíle je to ako na horskej dráhe. Chvíľku hore, chvíľku dole. Zas a znovu. Je to zaujímavé a páči sa mi to tu. Na jednom mieste vidím odbočku k jazierku Kotlík (aké to krásne meno, kotlík medzi ohniskami dvoch sopiek) a rozmýšľam, či sa tam mám ísť pozrieť. Nikdy som tam nebol. Vedie tam len vychodený chodník, ale nie turistická značka. Dám si sľub, ak budem mať dostatočný náskok na ceste späť, pôjdem to tam preskúmať.
Pokračujem preto rovno a nejdem rovno (vo vertikálnom smere). Les s veľkými stromami sa tu strieda s lesíkom s malými stromčekmi. Nuž a niekedy je tu aj na zemi blatíčko. Nie veľa, ale je to stále tak trochu nepríjemné (najmä ak idem smerom hore a prekĺzujú mi nohy). Tŕstie (ako ten kopec, nie rastlina) je fajn. Musím ísť dole a len tak vyplaším jelenicu (ehm, laň). Nevidel som ju veľmi dlho, ale tak sa mi zdá, že mala o dosť oranžovejšiu srsť ako by som očakával.
Pod Vihorlatom sú stromy stále hnedé. Slnko spoza mňa svieti a osvetľuje chodník. Keď sa dostávam na hrebeň, zrazu z údolia vyletí veľký mrak. Celkom svižne sa prevaľuje cez hrebeň. Je to, ako by som to popísal, romantické (keď je človeku teplo, je v suchu a má čo piť a jesť). Mám v nohách trinásť kilometrov a tak som za polovicou dnešnej vzdialenosti.
Otočím sa a vraciam sa k Morskému oku. Je to stále rovnaké. Občas hore, občas dole (za tú krátku chvíľku nenastali prudké horotvorné procesy a cesta sa nevyrovnala). Pri odbočke ku Kotlíku mám náskok oproti plánu skoro polhodinu. Čo to môže a aj vlastne znamená? Idem sa pozrieť predsa! Chodníček vedie monotónne dole (kto sa tým bude štverať hore?). Prechádzam popri Hypkani (taktiež nádherný názov pre rašelinisko), prechádzam cez drevený mostík ponad potôčik a po ďalšom postupe som pri hladine Kotlíku.
Po minulých dažďoch je voda riadne vysoko. Stromy, ktoré by mali stáť pri brehu sa nachádzajú teraz v jazere. Navyše sa tu ozýva riadny hukot. Idem po chodníčku za ním a ostávam v nemom úžase (ale kecám okolo toho riadne nie?). Dole po kaskádach sa rinie potôčik. Stálo to za túto chvíľu sem prísť. Tak sa terigám hore kopcom a pokračujem smerom Jedlinky.
Na niektorých miestach je to riadne prudké (smerom dole). Preto si hovorím, ako dobre, že to nemusím teraz ísť v opačnom smere. Áno, dobre som si to vymyslel. Pri rázcestníku mám v úmysle si skontrolovať môj postup, aký mám ešte stále náskok oproti plánu. Nuž, obleje ma pot (niežeby som dosť spotený doteraz nebol, len teraz má pot teplotu ľadu). Telefón nikde (firemný). Ani v jednom vrecku, ani v druhom, vo vaku, vlastne nikde. To sa muselo stať práve mne a práve teraz? Ostáva mi jediné. Ísť po svojich stopách späť a dúfať, že ho ľahko nájdem. Som riadne zúfalý.
Na tom stúpaní, kde som si gratuloval, ako ho nemusím šliapať smerom hore, ho šliapem smerom hore. Blé. Obzerám každý kút zeme, či náhodou nezazriem tú čiernu tehlu. Ale nie. Vždy to je len lístie, hlina lebo nejaká iná súčasť prírody. Nič vyrobené ľudskou činnosťou (teda až na plastový vrchnáčik z fľaše). Musím zísť až dole ku Kotlíku a stále nič. Pri vodopádoch som nasrdený na seba, lebo táto situácia presne odzrkadľuje môj prístup k všetkému. Kým je fajn je fajn, keď sa niečo pokazí, nedokážem zachovať chladnú hlavu i napriek mojej veľkej snahe.
Ak by som mal druhý telefón aj tak by som ho nemohol prezvoniť. V tejto prírodnej depresii (aj ona i ja máme depresiu) nie je žiaden signál. Nakričím na seba ale veľmi mi to nepomôže. Ako by mohlo? Skľúčený (našťastie kľúče od auta i od bytu sú v suchu v batohu) a zničený sa vraciam späť. Idem z nohy na nohu, ani sa mi nechce ponáhľať. Už dávno som premrhal svoj náskok a teraz strácam ďalší drahocenný čas. Dnes prídem neskoro domov. Zrazu pred jedným pníčkom vidím niečo temné. Nie je to žiadna príšera ale telefón. Huráááá. Našiel som ho!
Pravdaže, chcem o tom informovať okamžite Aďku, ale ako som hovoril, nie je tu signál. Až keď som hore na hrebeni sa objavuje. Vysvetľujem doma moju situáciu a som veľmi rád, že majú pre to pochopenie (alebo aspoň sa nečudujú, dobre ma poznajú, ale strata telefónu sa mi zatiaľ na turistike nepodarila). Zas idem dole kopcom a gratulujem si, že nemusím ním ísť opačným smerom. Tentokrát definitívne. Dúfam. Z Jedlinky idem dole a vedľa mňa zurčí potok. Silný potok. V lete z neho nebude nič, ale teraz sa naparuje ako ja, keď sa mi podarí veľa kilometrov za jeden deň (a nájsť pritom aj stratený telefón).
Malé morské oko, potom Morské oko a už len afaltka. Posledný kopček a následne už len zostup k autu. Dnes bolo v pláne dvadsaťštyri kilometrov a niečo okolo 1300 metrov prevýšenia. Jeden Sninský kameň, jeden Vihorlat, dvakrát Morské oko a raz návšteva jeho malého bračeka. A skutočnosť? Pridal som si dvakrát návštevu Kotlíka (raz nečakane a raz úplne nečakane) a šesť kilometrov navyše (s cez 1550 výškových metrov). Teraz to hodnotím ako vele úspešný deň, pred hodinou by sa však vo mne krvi nedorezal. Všetko nakoniec skvelo dopadlo. Bodka. Netreba sa obzerať späť.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 23. 05. 2021 | 4:32 h:min | 30.17 km | 9:01 min/km | 1564 m |
Pridaj komentár