Koniec?

Včera to bol riadny masaker. Budem sa zas a znova opakovať, ale som rád, že to máme za sebou. Dominik i Paula sú z toho riadne zničení, ale ani sa im nečudujem. Večer po večeri ešte sedíme niekoľko desiatok minút v jedálni a rozprávame sa s ľuďmi vôkol. Je tu napríklad jeden Ind, ktorý študuje v Maďarsku (dokonca fyziku!) a prišiel sa pozrieť na Slovensko do Tatier. Ďalší deň by rád išiel na Brnčalku ale nemôže tam ostať, nakoľko neboli voľné miesta. No ja by som o troch vedel, lebo meníme plány a zajtra zo Skalnatého plesa zídeme rovno dole do Lomnice.

Jeden český párik má v pláne ísť na Priečne sedlo a celkom aktívne ich od toho odhováram. Neúspešne. Ona by radšej nešla, on by radšej išiel. Tak to som zvedavý, ako to nakoniec dopadne. Majú vraj aj mačky a všetko potrebné (majú dokonca náhradné topánky, tak tie sa mne nechcelo ťahať so sebou) a preto to možno nakoniec nebude taký problém ako u nás. Okolo pol desiatej nakoniec idem na izbu, kde Dominik si sám a aktívne číta knihu. Už veľmi dlho som ho nevidel tak sa zahĺbiť do literatúry, tak nech mu to ostane (poznámka z budúcnosti – neostalo).

Na spanie roztiahneme posteľ a ideme spať (všetci traja spíme na jednej, ale je dosť široká). Naši českí spolu nocľažníci sú ešte dole a nezdá sa, že by sa nejako snažili ísť skoro spať. O desiatej Niňo zahlási, že by sme mali ísť za chatármi, aby zrušil rošambo v jedálni, ale ani ja a ani Paula si nemyslíme, že by na nás dal. Som ale dosť unavený a tak celkom rýchlo zaspávam.

Spolubývajúci sa postupne trúsia na izbu (jeden okolo polnoci, jeden o jednej a posledný dokonca ešte neskôr). Len zaregistrujem ako vojdú a potom zas len spím. Dominik tiež našťastie spí, len o štvrtej sa vypýta na záchod (prečo by som mu to zakazoval, nie?). Ja nepotrebujem žiadne presvedčiace metódy aby som ostal v posteli. Nakoniec, keď už väčšina ľudí spokojne raňajkuje, do raňajkárne sa dovalíme i my.

Rozprávame sa s ľuďmi okolo a snažím sa presvedčiť ďalšiu skupinku, nech nie sú somári ako ja a nech zbytočne neriskujú na Priečnom sedle. Tu moje rozprávanie asi padne na úrodnejšiu pôdu, lebo nakoniec sa zhodnú, že pôjdu niekam inam. Z pohľadu je zrejmé, že ten český párik buď zle spal, nechutia mu raňajky, vypil veľa alkoholu (alebo kofoly?) alebo majú stále rozdielny názor na cieľ dnešnej túry (alebo všetko naraz).

My sa nikam neponáhľame a tak pomaly jeme, pomaly sa balíme a pomaly ignorujeme von padajúci dážď. Nie zlý začiatok. Vychádzame až keď sa hustota padajúcich hydrometeorov (iné slovo pre dažďové kvapky) klesne pod nebezpečnú hranicu. Od minulých dní nastala jedna zmena. Ja idem v Dominikových topánkach, lebo na Zamkovského chate sa nekúri a tak naše topánky musia vyschnúť klasickým samo spôsobom. Moje i sestrine topánky ako tak prešli do stavu suchého, Dominikove topánky sú i po vyše dvanástich hodinách mokré (lepšie povedané sú úplne mokré durch na durch).

Ideme pokojovým tempom ale napriek tomu sa ani nenazdáme a sme na Lomnickej vyhliadke. Pod nami v tichosti sedí učupená Reinerka, ktorá je len na dosah ruky. Pomocou múdreho telefónu zisťujem, že je len 700 metrov ďaleko. Nechce sa mi ani veriť, že sme tam boli pred necelými dvoma dňami. Kto to nezažil, možno ani neuverí, ale táto trasa na Tatranskej magistrále dokáže potrápiť turistu. Najmä ak je to jeho tretí deň a nie je zvyknutý na takú námahu. Ľutujem v duchu Niňa a aj Paulu, nahlas však nemôžem prejaviť svoj súcit. Inak by sme asi už nikam nedošli. Sme dobre uväznení medzi dvoma pásmami oblačnosti. Jedna vrstva oblakov je pod nami a valí sa v Popradskej kotline, hustejšia je nad našimi hlavami. Ak by som mal označiť, ktorý moment bol najatmosférickejší, tak by to bol za posledné dni práve tento.

Ideme, preskakujeme, dávame si pozor kam stúpame a sme na poslednom úseku. Alebo sa nám to len tak zdá (ja som už poučený a viem, že i keď sa nám zdajú gondoly lanovky dostatočne blízko, je to stále dosť ďaleko). Nakoniec dobojujeme a ideme sa zohriať do reštaurácie Encián. Nie som veľmi nadšený ponukou, cenou a kvalitou čaju. Na horských chatách človek dostane drahší čaj, ktorý je ale veľmi chutný i keď je bylinkový (ja až taký veľký fanúšik trávnatých čajov nie som). Tu si ale musí sám načapovať horúcu vodu do pohára, vybrať si obyčajný vrecúškový čaj a nakoniec zaplatí takmer dva a pol eura (u troch ženičiek ktoré klebetia nad pokladnicou)?

Vonku sa preháňa kopa (dokonca viacej ako šesťdesiat) ľudí, vietor a mraky. Občas nevidno ani na tridsať metrov a po minúte zas je vidno široko ďaleko (nezabúdať, stále sme uväznení medzi doma vrstvami oblakov). Neodolám a idem si spraviť zopár záberov z tohto spektáklu. Nakoniec ale predsa len dôjdem späť do reštaurácie (kde sa Dominik úplne a plne sústreďuje na hru na mobile, konečne je v dosahu dát) a pomaly sa rozhodneme pre cestu dole.

Nasadáme do lanovky ale hneď po asi minúte zas lanovka zastavuje a ostávame sa hojdať v najprudšej časti. To teda Dominikovi nerobí dobre (a priznám sa ani mne). Hojdáme sa a počujeme len ako vietor hvízda medzi lanami. Zdá sa to nekonečne dlho, ale predsa sa len pohneme dole (stále sme na lane). Nič zvláštne sa už potom nestane a sme v bezpečí dole.

Tak to bol riadny boj. Všetky dni boli krásne, nádherne a niektoré boli dokonca i nebezpečné. Dobré je, že všetci sme sa zhodli, že takto by sme sa mohli zasa stretnúť o rok a ja už rozmýšľam nad trasou. Musí byť krásna, nie veľmi ťažká a odmeňujúca. Prvý nástrel už mám, bude treba už len dotiahnuť detaily. Žiadne Priečne sedlo sa však už konať určite nebude. Už sa teším.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
03. 07. 2021	1:23 h:min	3.00 km	27:41 min/km	302 m