Minulý rok bol plný dobrodružstiev (hovorím to tak, ako keby ich tento rok bolo málo) ale asi najviac sa mi do pamäte vryl West Carpathian Challange. Aj keď trať nebola perfektná (však bola to cyklistická akcia), najviac sa mi páčilo v Javorníkoch. Letné Javorníky boli super ale jesenné , keď sa farby prudko menia,musia byť ešte čarovnejšie. A práve v tomto magickom čase sa tam konajú preteky. Preto som dlho ani nerozmýšľal a tento rok sa na ne s radosťou prihlásil.
Cestu na severozápad Slovenska som absolvoval so Zuzkou, Jančim, a Erikou. Ubytovali sme sa (na chate v Lazoch pod Makytou, kam neskôr ešte došiel bežec a bežkiňa), pripravil som si veci na ráno a v podstate skoro som si ľahol spať (lebo ešte skôr ako ráno trebalo vstávať). O tretej (v noci) sa postupne zobudila celá chata a vychystala na cestu do Čadce. V Púchove prestupujeme (z auta) do autobusu a rútime sa ešte stále nočnou temnotou. V cieli autobusu (ale v priestoroch štartu pretekov) je furt stále brutálna tma. Veľmi deprimujúce. Ešte ale viacej deprimujúcejšia je predpoveď počasia. Mrholenie, hmla, chladno (niekedy jeseň neberie ohľady na city a pocity ľudí). Asi preto sa tá masa ľudí pustí do zbesilého úprku hneď po štarte. A to značí jediné, že som sám na poslednom mieste.
Na križovatkách po mne policajti púšťajú zastavenú dopravu ale predsa sa len približujem k ďalším ľuďom. Dávam sa do rozhovoru s jedným (a jediným) Indom v štartovnom poli. Pracuje v Krakove a rád by niekedy v budúcnosti šiel Western States. Preto prišiel na Javornícku stovku, lebo je to jeden z dvoch kvalifikačných pretekov na Slovensku. Potom sa rozbehne a ja mu želám veľa šťastia, lebo ho asi už nikdy v živote neuvidím. V tom sa mýlim, lebo v prvom kopci za Čadcou ho dochádzam, predchádzam a až odvtedy sa nestretneme.
V stúpaniach predchádzam (držím sa svojej taktiky prvú polovicu pretekov iba ísť, čas na klusanie ešte len dúfam, že príde) nejakých ľudí a v zbehoch ma stále (a neprekvapujúco) predbiehajú. Takto sa spočiatku pravidelne a často míňam s Danielom, Vladom a Martinom a s bežcami a bežkyňami, ktorých mená jednoducho nepoznám (alebo som jednoducho kvôli mojej tváro-menovom problému zabudol/nezachytil). Prvá občerstvovačka je už po prvých ôsmych kilometroch. Tak len sa rýchlo napiť, hodiť niečo do seba a pokračovať ďalej. Do kopca.
Scenár s predbiehaním sa nudne mechanicky opakuje. Do kopca predchádzam, z kopca som predbiehaný. Čo je však oveľa horšie, mrholenie sa pomaly ale isto mení na regulárny dážď. Hlavou mi beží dilema. Mám na seba nahodiť môj jediný módny kúsok (rozumej pršiplášť) alebo ten dážď ignorovať (spotený a mokrý som tak či tak). Nakoniec to rozhodnem priam šalamúnsky. Najprv zmoknem v studenom daždi a následne, keď to už asi je úplne zbytočné, nahodím na seba bundu. Tak pokračujem krásne zahmleným prostredím. Zrazu moje nohy bez môjho vedomia nečakanie zrýchlia a vyletia do vzduchu. Môj zadok však zostane pozadu a padne na dole. Nie do tvrdej zeme ale do mazľavého a lepkavého blata. Som (asi takmer) celý od blata. A ako na potvoru za najbližšou zákrutou číha fotografka.
Dole v doline je ďalšia občerstvovačka a dávam dole zo seba nepremokavú bundu. Expresne rýchlo čapujem pitivo (ďalšia možnosť bude až o vyše dvadsať kilometrov), expresne rýchlo sa nadžgávam jedlom (ďalšia možnosť bude taktiež až o vyše dvadsať kilometrov) a expresne rýchlo odchádzam preč (alebo sa o to len trápne pokúšam). Spočiatku to i ide (som na asfaltke) ale keď dochádzam pod kopec plný blata, je to viacej o držaní balansu a nečakaných tanečnýc kreácií. A musím podotnknúť, že nie som dobrý tanečník. Keď som konečne niekde vyššie, ide sa mi dobre. Dostávam sa do zenovej nulovej hladiny. Všetky myšlienky sú fuč (teda skoro všetky, lebo stále miestami mrholí a tak mi je mokro, čo mi zasa pripomína, žeby som si mohol odskočiť za stromček a tak by som mal potom doplniť tekutiny a keď už som uhasil smäd, tak si treba niečo dobre zahryznúť a prečo je tu zasa ďalší kopec a blato a mláka a čom furt driznem nohami do vody až po členky?).
Takto to pokračuje dosť dlhú dobu (alebo krátko, neviem to presne určiť, to je tou zenovou hladinou) a zrazu z ničoho nič, som zrazu na ďalšej kontrolnej stanici spojenej spolu s občerstvovačkou. Mám stále niečo vo fľašiach a tak sa nezdržiavam ich napĺňaním a idem ďalej. V stúpaní (lebo každá dobrá občerstvovačka musí byť z definície masochizmu zákonite v najhlbšej doline na širokej okolici), dochádzam zopár ľudí a sám sa nestačím čudovať tomu, ako rýchlo sa im vzďaľujem. Veď ja iba idem. Na Kamenitom dochádzam slečnu v BBU tričku a pýtam sa, či je všetko OK. Vyzerá celkom zmätená a dokonca nemá ani žiadne štartovné číslo. Dostáva sa mi milej odpovede, že všetko je v poriadku, ona nesúťaží a prišla len sem povzbudiť pretekárov.
Tu sa striedajú lúky s lesíkmi a jedinou konštantou je blato. Veľa blata. Extrémne veľa blata. Idem, tancujem a potichu si nadávam. Prečo som sa na to vôbec dal? A to ešte nie som ani v polovici. Tak mi treba. Teším sa ako malé dieťa lízanke (alebo ako dospelák v cieli) keď som nakoniec v sedle Semeteš. Chcem rýchlo načerpať vodu, vybrať si veci z drop bagu a pokračovať ďalej. Je tu jedno veľké ALE. Najprv musím ukázať časti povinnej výbavy. A to trvá riadnu chvíľu. Moja jemná motorika nikdy nebola excelentná ale teraz je úplne v kýbli. A aj moja miera chápania. Tak sa tvárim, že viem čo sa presne odo mňa žiada ale realita je omnoho čiernejšia. Nakoniec si skoro zabudnem zbaliť čelovku avšak milá dobrovoľníčka ma na ňu upozorňuje (a ju dokonca by som mal poznať po mene, strávil som s ňou zopár dlhých hodín na občertvovačke na Leteckej stovke, len ako sa volá si nespomeniem ani keby ma mučili, pardon milá a dobrá slečna).
Opúšťam Semeteš, pokračujem a keď som v polovici, rozhodnem sa, že už by som sa možno mohol pokúsiť sa o klus (lebo beh to určite nebude) na rovinkách alebo v zbehu. Musí to však počkať, lebo ako na potvoru, stále musím stúpať smerom hore. Troška ma teší, že dochádzam nejakých ľudí. A keď sa cesta vyrovná dokonca naozaj klušem. Nejako pomaly. Skupinka sa mi v zbehu celkom citeľne vzďaľuje. No a čo. Ja si ten zvyšok idem užiť, nie? Chvíľu klušem, chvíľu idem a troška sa zlepšuje i počasie. Alebo som si jednoducho len zvykol.
Veľmi sa mi tu páči. Taký dobrý mix lúk a lesov. Pravdaže i blata. To je snáď všade. Normálne sa extrémne teším, keď sa nakoniec dostávam na asfaltku. Vtedy na seba nenabaľujem ďalšie to hnedasté čudo. V sedle pod Lemešnou schádzam z cesty a víta ma ďalšie blato. Tentokrát červené. V tom stúpaní neviem na čo sa mám skôr zamerať. Občas je to jeden krok vpred a metrové zošmyknutie opačným smerom. Alebo aspoň mám taký pocit. Aby to nevyznelo, že sa len v kuse sťažujem (čo vlastne i asi áno). Mierne sa začína zmrákať. Už by som chcel byť na Kasárňach. Nie a nie sa tam dostať. Na asfaltke ma dobiehajú chlapci (a i dievčatá) ktorých som v kopci predišiel a teraz zasa za nimi zaostávam. No keď sú lepší, čo majú iné robiť?
Zasa sa zdržiavam veľmi krátko na občerstvovačke a ponáhľam sa vpred. Na zjazdovke zapínam čelovku ale nie veľmi to pomáha. Okrem tmy padla i hmla. Som zasa fotený a na výslednej fotke vidno nič (teda mňa). A ja nič nevidím pred sebou. Dohľadnosť je tak maximálne pár metrov. Niekedy ani nevidím kam smeruje chodník pod mojimi nohami. Ak by tu niekto chcel nakrúcať horor, nemohol by si vybrať lepšie podmienky aké sú dnes. Na Stratenci sú stratení nejakí turisti, za Stratencom taktiež ale vidím ich vždy až v poslednej chvíli. Dobieha ma jeden Čech (Pavel, jeho meno ale zisťujem až z výsledkovej listiny) a pelášime si to spolu. Poviem pravdu, v tej chvíli to bolo to najlepšie, čo ma mohlo postretnúť. Kecáme až tak, že na križovatke prehliadame správny smer a nechávame sa zlákať zbehom dole kopcom. Nešťastne si to uvedomujeme a našťastie fatálne nekufrujeme.
Ďalšie kilometre sú stále v znamení hmly, tmy a dobrého rozhovoru. Na predposlednej občerstvovačke si zasa len dopĺňam pitie a nechávam Pavla v teple. Bojím sa totiž, že dlhšie státie by ma pripravilo o posledné zvyšky chuti pohybu vpred a telo by sa mi za to odvďačilo nepríjemnou triaškou. V totálnej tme idem vpred a celkom ma zrazu prekvapí svetlo čeloviek predo mnou. Nejaké dievča ma oslovuje menom a tak je evidentné, že presne vie kto som. Hovorí, že nepokračuje ďalej, lebo má problémy s kolenom. A ja si za celý svet neviem priradiť hlas k tvári a tak neviem kto sa ku mne prihovára (nepomáha ani to, že namiesto tváre vidím len ostré svetlo čelovky aj keď absencia svetla by mi taktiež na 100% nepomohla).
Po pár kilometroch (alebo možno len dvesto metroch) ma dobieha bežec a bežkiňa a ja sa zúfalo snažím držať ich tempa. Dolu kopcom nemám ani najmenšiu šancu (ako vždy). Hore kopcom je to troška vyrovnanejšie, ale nie o veľa. Úder pod pás dostávam na Krkostene. Už len to samotné meno hovorí za všetko. Ak by sa šlo smerom hore, nebolo by to až také zlé, ale ide sa smerom dolu. Dvojica to normálne beží (aspoň mne sa to tak zdá), ja som však pomalý ako ten nejaký slimák. Dochádzam (áno, nebežím ale len idem) ich, ale len preto, lebo jeden z dvojice si musí odskočiť na záchod. Pochvaľujem si, keď sa smer cesty zmení na viacej stúpavý. Pomaly sa vzdaľujem a neviem ani ako. Som sám, uprostred lesa, všade vôkol mňa tma a ja musím stúpať do kopca na Makytu. Je to riadne veľké sústo (eštye dobre, že nie je deň a ja stúpanie nevidím). Ani sa mi už nechce ale ak by som skončil práve teraz, aj tak by som musel dôjsť na ďalšiu občerstvovačku.
Volám si s Aďkou a to mi dodáva trochu síl. Neviem presne kde som a som už taký lenivý, že sa mi nechce ani vytiahnuť mobil, aby som skontroloval svoju pozíciu. Sledujem len ten milión húb, ktoré vysrtkujú svoje hlávky zo zeme. Alebo sa mi to len marí a začínam mať nejaké tie nefalšované halucinácie? Asi nie, na to je ešte skoro. Na druhej strane taká správna halucinácia ťa dokáže presvedčiť, že nie je halucinácia. Takže neviem. Nasledujúce schádzanie z kopca je ešte horšie ako tie predchádzajúce. Idem po tráve ale ako sa snažím, tak sa snažím, furt je mi akosi šmykľavo a nedokážem udržať poriadne tempo. Žeby som to predsa len v tej druhej polovici prepálil?
Na poslednom kontrolnom bode len zahlásim svoje číslo a pokračujem okamžite preč. Posledných deväť kilometrov už musím nejako do hodiny a pol dať (alebo aj nie). Najprv mi pomáha ďalšia asfaltka a potom ma nabíja energiou zistenie, že už to nie je naozaj ďaleko. Napchávam sa každú štvrť hodinu hroznovým cukrom (dúfam, že to nebude mať nepríjemne následky), pijem koľko chcem a konečne ma to začína baviť (dosť skoro). Hore kopcom idem poriadne rezkým krokom a dole kopcom trielim (ak sa osmičkové tempo dá nazvať trielením). Tesne pred dedinou dobieham väčšiu skupinku a ústrednou postavou v nej je Zuzka. Je to jej prvá stovka a ja jedine môžem povedať klobúk dole. Dala to na pána. Alebo skôr dámu. Ja ju nedžentlmensky predbieham a teraz už naozaj tryskom sa rútim do cieľa. Podarí sa mi dobehnúť ešte pred polnocou a tak je to moja prvá stovka, ktorú som začal a i skončil v ten istý deň. V cieli kľudne už niekoľko hodín čaká Janči. Takto v trojici posedávame a čakáme na posledného zo štvorlístka. Erik stoicky prichádza niečo po jednej. A troška mu i závidím, že bol na trati dlhšie (ja viem, najprv sa šarpem do cieľa a nakoniec sa mi nechce odísť?)
Organizátori pripravili všetko na 150%. Ako aj občerstvenie, tak i značenie a aj všetci dobrovoľníci boli veľmi nápomocní a zlatí. Len ja som si to akosi spočiatku neužíval. Možno za to môže i smútok ťahajúci sa za mnou posledné mesiace ako môj neoddeliteľný tieň a možno za tým môžu byť moje nereálne očakávania. Neviem. Teraz, týždeň po sa na to celkom inak pozerám. V tých nie celkom jednoduchých podmienkach to bola celkom zábava a som celkom so všetkým spokojný.
Na úplný koniec niekoľko štatistických informácií. Na 104 km dlhú trať, s cca 4100 metrami prevýšenia, vyštartovalo 192 bežcov (žial do cieľa z nich nedošlo až 35). Najrýchlejším bol Tomasz Kik za 10:35:02. Čo je však úžasné je, že mal najrýchlejšiu prvú a zároveň i druhú polovicu pretekov (a tak v podstate nedal nikomu žiadnu šancu). Martin Šišovský bol po prvej polovici síce „až“ na šiestom mieste, ale nakoniec druhá najrýchlejšia polovica ho vyniesla na celkové druhé miesto. Ivana Lišková s Vandou Koniarovou boli spoločne najrýchlejšie ženy, ktoré prebehli trať za 12:50:24 (a ako boli v prvej polovici na celkovom 15. mieste, tak tomu bolo i v cieli). Sily pravdepodobne najviac precenil Collin Rymer, ktorý bol síce po prvej polovici na 63. mieste ale nakoniec skončil až 122. Aby som si prihrial aj svoju polievočku, ja som bol v tomto hodnotení najlepší. Na sedle Semeteš som bol na 145. mieste ale v cieli som bol o celých 61. miest vyššie. To je ale určite spôsobené mojou vždy veľmi konzervatívnou taktikou (behať až v druhej polovici, ak sa na to cítim). Čo ma veľmi potešilo, že druhým najlepším bežcom v tejto metrike bol Pavel Kajfosz (ten, s ktorým som sa rozprával medzi K5 Kasářňami a K6 Portášom).
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 11. 08. 2025 | 16:53 h:min | 104,0 km | 9:44 min/km | 4155 m |
Pridaj komentár