Za posledný rok (365 dní) sa mi podarilo pešky prejsť cez 3 000 kilometrov a od začiatku roku pána 2021 dokonca niečo cez 1 000. Za tri mesiace (v ktorých bol aj ten najkratšie možný, iba dvadsaťosem dňový) celá tisícka plus niečo navyše. Nikdy v živote som toľko nenašliapal (šesť miliónov) krokov. Môžem byť na seba celkom dostatočne hrdý. Ale inak posledné dni ma skolila jarná únava. Či skôr nechuť ísť vôbec von. Nejako ma to posledné dni prestalo baviť. Alebo ani nie? Tak sa pokúšam ráno vstať a konečne si to poriadne užiť.
Ráno nevstávam veľmi skoro ráno, stále platí zákaz vychádzania do piatej ráno. To je aspoň dobrý dôvod si troška dlhšie pospať a tak vstávam až o 4:30. Za oknom je stále tma a aj keď vchádzam do lesa (dnes sa žiadne autom dlhé presuny nekonajú). Snažím sa poriadne naštartovať ale akosi mi to nejde. Nejdem pomaly, to teda nie, len nejdem tak rýchlo ako by som si prial a želal.
V Ťahanovskom lese sa trochu krútim a potom sa rozhodnem pre niečo nové. Nie je veľa miest, ktoré som zatiaľ neprebádal, jednou cestičkou som sa ale nikdy nevydal. A tak prečo to neskúsiť práve dnes? Výborný nápad. Zdá sa aspoň spočiatku, len keď mi mizne cesta pod nohami, som zas nahnevaný na seba. S očami upretými do diaľav, vlastne opačne, na blízko do mobilu, hľadám cestu späť. Chvíľu sa mi nedarí, potom ďalšiu chvíľu sa mi znova nedarí, ale nakoniec, keď to nakoniec nečakám, som zas na ceste. I keď tá cesta podľa mapy by sa mala nachádzať troška niekde inde. Tak mi veru treba.
Neďalekú diaľnicu nevidno ale riadne počuť. Nepretrhnutý prúd áut vytvára silnú hlukovú kulisu. Len drobná poznámka, dnes je Veľkonočná nedeľa. Počas pandémie Covidu a lockdownu. Kam sa tie masy ľudí ženú? Ja som úplne mimo davu, tu nikto vôkol nie je (a vlastne nikoho za celé ráno ani nestretnem). Nechápem tomu. Pomaly prichádzam k Zelenému dvoru, ktorý dnes, a vlastne už asi pol roka, vôbec neobsahuje zmienenú príjemnú farbu plnú chlorofylu. Chvíľu sa promenádujem po asfalte, prejdem mostom ponad štvorprúdovku a skúšam zas niečo nové.
Nejdem po asfaltovom chodníčku vo Furčianskom lese, schádzam dole pod kopec po cyklistickom cestičke. Som mimo lesa. Jediné mraky sa vznášajú nad Slanskými vrchmi, nado mnou je iba modro. Nie ešte tak pekne svetlo modro, čoskoro by malo konečne svitať. Čelovka je tam kam teraz patrí, vo vaku. A ja som na mieste, kde by som byť nemal. Mal som ostať doma v posteli. Preto akonáhle mám možnosť vydávam sa popod vedenie vysokého napätia príkro kopcom hore.
Ide sa dobre? No ani nie, vlastne som rád keď som konečne hore. Schádzam cestičkou dole a po pár minútach som tam kde som začínal (plán ísť domov som zavrhol, veď prečo si masochisticky nedať ešte niečo navyše?). Pokračujem popod kopec pomedzi kríčky (kde občasne počuť zúfalo nesúhlasné výkriky bažantov na moju prítomnosť). Zrazu z ničoho nič, kde sa vzal, tu sa vzal kúsok umeleckého diela. Teda tak predpokladám len čo zriem do dreva vytesanú (či skôr vyrezanú) sochu stredovekého vojaka. Hneď vedľa sa nachádza anjel držiaci erb. Nie som si istý akého mesta, asi to mali byť Košice, tie však majú od začiatku anjuovské ľalie na vrchu už od prvopočiatkov, či sa nejako mýlim?
Vrcholky mrakov nad Slanskými sa začínajú sfarbovať do žlta, neklamný znak stúpajúceho slnka. Tak preto aj ja začínam stúpať do kopca (len Furčianskeho). Nejdem tak rýchlo ako by som si prial, ale každý prejdený meter je meter za mnou a nie predo mnou. Pekne zrazu vidno žltú farbu slnečných lúčov na hrdzavom lístí (slnko vyšlo). Na jednej križovatke sa zastavujem, kuknem a pokračujem smerom dole. Holt, taký je život. Raz si dole a raz ideš dole.
Prechádzam cez les a i keď je už riadne vidno, okolie je akosi stále rovnaké. Veľmi dlho som to už nezažil, ale naozaj je to tu všade ako cez kopirák. Stromy, lístie, chodníček a chladno. Nič povzbudzujúceho. Jedine čo sa mení je sklon. Raz sa ide dole a raz hore. Teraz mám to „šťastie“ ísť smerom hore. No fuj. Nechce sa mi. Neviem, prečo to vlastne robím. Baví ma to? Ani nie. Som potom na seba nejako pyšný? Ani nie. Ukľudňuje ma to? Vôbec. Mohol som radšej spať doma v posteli? Mohol, ale aj tak som to nespravil. Navyše ma začína trápiť pravá noha. Vždy keď treba stúpať smerom do kopca, cítim na pravom chodidle slabý ťah. To nie je vôbec dobré.
Krútim sa po chodníčkoch lesoparku, ktorý teraz na jar vyzerá úboho. Skoro všetko lístie je dole (dole, dole, nepadáš, ja sa nehrám), má nudnú hnedo hrdzavo nezdravú farbu. Hore kopcom sa necítim dobre ale keď idem príkrinou (vzdelávacie okienko slovenského jazyka) smerom kam ťahá všetky predmety matička zem, tak tam sa cítim skvelo pre skvelo. Prečo si vôbec namýšľam, že mám nejaký problém? Akonáhle sa smer zmení, aj moja nálada sa patrične otočí. Vôbec, prečo som si vôbec vsugeroval pohodu? Je to oveľa horšie ako to bolo pred chvíľkou. Takto oscilujem ako pravý bipolarista. A možno ním i som, kto vie?
Nakoniec sa rozhodnem pre cestu domov. Som už dostatočne dlho von i keď som až tak veľa kilometrov nenachodil. Schádzam ďalším kopcom a mojím cieľom je, napriek problémom s chôdzou hore, ďalší výstup na kopec popod vysoké vedenie. Jop, opäť sa štverám do kopca ale teraz už naozaj naposledy. Prechádzam ponad cestu a od Ťahanoviec ma delí už len záhradkárska osada Mončí potok.
Ani v blízkosti činžiakov v lese nikoho nestretávam (psičkárov a ani dokonca mačkárov, fretkárov, slimakárov a ani rybárov). Som doma. Ako by som to popísal. Dnešný deň bol extrémne blbý. Neviem, či to je jarnou únavou alebo nejakým iným externým alebo interným dôvodom. Nemal som žiadnu radosť z mojej cesty a napriek mojej všeobecnej radosti z chodenia, bolo to dnes nepríjemný pochod. Nakoniec som síce rád, že som bol a napriek problémom som to dokončil. To je asi tak všetko (určite to je všetko).
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 04. 04. 2021 | 3:17 h:min | 19.50 km | 10:08 min/km | 574 m |
Pridaj komentár