Predstav si, že sa chceš ísť poprechádzať. Najlepšie niekam do prírody – do lesa, na lúky či niekam do skál – jednoducho niekam mimo civilizácie. Takúto potrebu má z času na čas mnoho ľudí, vrátane mňa. Bol by si ale ochotný kvôli tomu vstať skoro ráno? Povedzme tak o tretej nad ránom? V túto rannú hodinu, väčšine ľudí sa ešte niečo príjemné sníva. Zopár šťastlivcov je ešte hore a vracajú sa domov zo super záťahu. Niekoľkí nešťastníci sú už hore a ponáhľajú sa za svojími strasťami. Tak presne to som chcel v nedeľu ráno zažiť. Ísť sa v tme poprechádzať.
Keď mi teda ráno o tretej zazvonil budík, veľmi som sa potešil. Len si všetko pripravím a ranné dobrodružtvo sa môže začať. Večer som ešte zháňal nové baterky do čelovky a keďže som bol lenivý, len som ich položil na stôl. Ráno bude dostatok času na ich výmenu. Takže o tretej nastal čas na ich výmenu. Vyhadzujem veci z vaku a hľadám čelovku. Ponožky, návleky, tričko, bunda a ostatné veci postupne vyskakujú z vaku, len čelovka je asi ešte niekde vo vnútri. Keď je už vak úplne prázdny začína ma napĺňať zlá predtucha. Ak ten vak nie je nejakým spôsobom čarovný a neskrýva v sebe ešte jednu tajnú prehriadku, tak som čelovku nechal doma v Košiciach v obývačke. Ani na tretikrát žiaden tajný priestor vo vaku nenachádzam a tak balím všetko naspäť. Moje ranné dobrodružstvo sa končí skôr ako sa začína. Ľahnem si do postele a stále mi chodí po rozume, kedy mi tá moja roztržitosť pripraví aj nejaké príjemné prekvapenie.
Moja roztržitosť a zabudnutá čelovka mi pripraví príjemné prekvapenie hneď v tú nedeľu. Skoro celé doobedie sa v Krompachoch prevaľuje hustá hmla.
Potom ale pred obedom slnko konečne rozoženie hmlu a zrazu je vidno kopce posiate jesennými farbami. Zelená tráva, žlté a červené listy a nad tým modrá obloha. Krásna farebná paleta. Ak som nemohol ísť ráno, tak pôjdem teraz.
Po obede sa prezlečiem a idem von. Les ma láka a preto idem modrou značkou na Plejsy. V lese líste poriadne šuští a nielen pod nohami. Aj jemný vánok má dosť sily aby zhadzoval listy zo stromov. Miestami doslova snežia listy zo stromov. Ako tak padajú k zemi, vo vetre sa krútia a slnečné lúče akosi zázračne cez ne prebleskujú. Atmosféra v lese je naozaj veľmi čarovná.
Ani som sa poriadne nenazdal a vychádzam z lesa na zjazdovku pod Plejsami. V lete na zjazdovke je vysoká tráva, ale teraz je už pred zimou pokosená. Musím sa priznať, takéto, na prvý a aj druhý pohľad nezmyselné štveranie sa mi veľmi páči. Z Plejsov je výhľad do široka. Rozľahlý Spišský hrad z tej diaľky nevyzerá nijako mohutne, len ako taká miniatúra. Vďaka prachu vo vzduchu, vzdialenejšie Tatry sú na obzore menej zreteľné ale stále dobre viditeľné.
Opustil som krásne výhľady a zamieril som zasa do lesa. Zmenil som značku z modrej na červenú a aj tu pokračuje rozprávkové padanie listov.
Prečo sa tak rád túlam týmto krajom? Môže za to aj moja povaha. Rád objavujem pekné zákutia celkom sám. Naozaj milujem ak v prírode niekoľko hodín nikoho nestretnem. Vtedy môžem ísť svojím tempom, môžem ísť tam kam sa mi zapáči. Jednoducho sa nemusím nikomu prispôsobovať. Som len ja a príroda. V okolí Krompách, stačí prejsť len zopár kilometrov a už si mimo civilizácie. Okolo neho je len les, lúky a skaly. Za ten dlhý čas a za tie kilometre, čo brázdim okolie, stretol som len zopár ľudí, dali by sa spočítať na prstoch oboch rúk.
Tak je tomu aj teraz. Ako postupujem lesom, nikoho nestretnem. O to viac si vychutnávam okolie. Les strieda lúka a tú zasa les. Všetko je také čarovné. Veľmi si to užívam. Na lúke pod Dúbravou sa otočím a idem späť. Pomaly sa treba vrátiť. Opúšťam toto zabudnuté miesto a vraciam sa na Plejsy.
Z Plejsov sa vraciam do Krompách po žltej značke. Prechádzam popri chate Energetik, pri ktorej sa pasú kozy. Je to veľmi milý pohľad a stojí za zaznamenanie. Na chate sa pripravujú na zimu a riadne to počuť. Niekto za chatou píli a pripravuje drevo. V tom ku mne pribieha pes. Veľký pes. Volám na nevideného za chatou, nech si ho privolá k sebe, v tom hluku ma nikto ale nepočuje. Dôkaz, že turistika osamote má aj svoje nepríjemné stránky. Prihováram sa milo k psovi a takto si pomaly dodávam odvahu. Neviem či práve to ho dostatočne presvedčí, alebo len jednoducho zhodnotí, že nestojím za jeho pozornosť, a odbehne preč. Priznám sa, riadne mi odľahne.
Touto cestou som šiel naposledy pred rokom. Od vtedy sa to tu riadne zmenilo. Z lesnej cesty sa stala riadne široký bulvár. Vidno, ako buldozér rozšíril pôvodnú cestu. Som veľmi zvedavý ako to tu bude vyzerať po daždi. Z cesty sa stane bahenné peklo. No uvidíme.
Milujem prechádzky v tme a milujem vidieť ako sa postupne brieždi a vychádza slnko. Teraz ale stálo za to pospať si dlhšie. Ďakujem za moju roztržitost a zabudnutie čelovky. Mohol som si takto vychutnať farby jesenne v plnom svetle v najlepšom čase roka, lebo o zopár dní budú už stromy bez lístia.
Pridaj komentár