Dnes to v Košiciach veľmi na slnečný deň nevyzerá. Ráno je zamračené a hmla sa plazí po zemi. Ako dobre, že s Niňom idem do Tatier, kde by malo byť počasie o trošku vľúdnejšie a príjemnejšie na turistiku. Cesta do hôr rýchlo ubieha ale nepríjemné počasie naťahuje svoje pazúry za nami. Nechce sa nás len tak ľahko vzdať. Za tunelom Branisko udrie na nás svojími všetkými zbraňami. Viditeľnosť je len zopár desiatok metrov. Preto prispôsobujem rýchlosť jazdy svojím dovednostiam, nechcem ohroziť seba a ani ostatných. Našťastie za Spišským Štvrtkom unikáme netvorovi nečasu a pred nami sa rozliehajú štíty Vysokých i Nízkych Tatier.
Prechádzam odbočku, kde sa mám stretnúť s Hankou a tak nakoniec parkujem na parkovisku za kostolmi v Novom Smokovci. S Dominikom si doprajeme chutné povzbudenie vo forme vynikajúcich zapekaných sendivčov a smäd zas uhasíme teplým čajom. Na stretnutie pri lanovke trocha meškáme, keďže sa nám podarí znefunkčniť jednu turistickú mačku. Musíme ísť trocha pomalšie, ale nakoniec sa stretávame s Hankou, Vladom, Terezkou a Peťom.
Slnko svieti z krásneho modrého neba a ešte krajší je biely sneh. Pred dolnou stanicou lanovky sa tiahne dlhý had ľudí, ktorí si chcú uľaviť od štverania sa hore kopcom a radi by využili služby pozemnej lanovky. Nie je to však náš prípad. Pretože chcem byť zodpovedný, tak si v obchode dokupujem ďalšie mačky. Vidím viacero výhod z tejto kúpy. Dominikova noha je takmer taká veľká ako moja a tak budem mať aspoň jedny náhradné. Všetko je tak pripravené na náš výstup na Hrebienok.
Niňo je dosť lenivý a ja dosť snaživý a tak ho smerom hore ťahám na saniach. Mám zadarmo posilovací tréning. Napriek nákladu za mojím chrbtom unikám spoluchodcom. Moje ego je poriadne na vzostupe, predsa len, ja so záťažou som rýchlejší ako ľudia bez nej. Cestou si robíme priebežne krátke zastávky na krátky oddych a Dominikove posilnenie. Celé davy ľudí sa pomaly šplhajú na Hrebienok. Ak k ním dodám ľudí, ktorí sa vezú lanovkou, tak hore bude riadna tlačenica.
A veru to aj tak je. Pred kupolami, ktoré chránia od poveternostných vplyvov ľadové sochy, sú dlhé rady. Aby sa človek dostal do vnútra, treba stáť aspoň tri štvrte hodiny. To sa nikomu z nás nechce. Takto usporený čas využívam a s Dominikom sa niekoľkokrát spustím z priľahlého briežka. Niňo dokonca ukecá Vlada a dá si pár jázd aj s ním. Po takto príjemnom strávenom čase ideme smerom na Reinerku dať si skvelý horský čaj.
Musíme sa však spočiatku predierať húštinou čakajucích a aj ponáhľajúcich sa ľudí. Najlepšie by som to mohol prirovnať k zástupu ľudí na Václaváku alebo Karlovom moste v Prahe. Od hlavného prúdu sa oddeľujeme a vchádzame do Studenej doliny s jasným cieľom pred nami. Veľko malý nezbedník ale najprv potrebuje dosiahnúť a ohmatať ten veľký cencúľ, ktorý ovísa zo skál týčiacich sa nad chodníkom. Spočiatku mu to nechcem dovoliť, ale nakoniec ma ukecá a vyštverá sa k nemu.
Teší sa ako malé decko a ja sa teším s ním. Musím si častejšie pripomínať, že Dominik je vlastne ešte stále malé dieťa. Veľmi ľahké je na túto skutočnosť zabudnúť. Po dostatočnom vyhratí sa schádza zas späť na cestu a ponáhľame sa, aby sme dobehli zbytok skupiny. Trocha nám to komplikuje aj tu prítomný zástup ľudí, bežkárov a ski-alpinistov. Nie všetci si vychutnávajú krásnu prírodu, výhľady a stále ako taký pokoj. Neraz stretávame stále podráždených ľudí, ktorí sa hnevajú na iných, lebo mali presne ten istý nápad a dnes vpadli do hôr.
Pri schádzaní na Reinerku stretávame pána Petrasa, ktorý s čakanom v rukách vysekáva snežné schodíky do svahu. Našej skupinke, v ktorej ma každý turistické mačky alebo aspoň protišmykové návleky, ich netreba ale ak som si to správne všimol, sme jednými z mála, ktorí sú pripravení na zľadovatelý chodník. Pri snežnom Betleheme a nosičovi sa fotí o sto šesť. Pred samotnou útulňou je obrovské množstvo národa. Môj skromný odhad hovorí prinajmenšom o stovke prítomných ľudí.
Vo vnútri útulne je o poznanie menej ľudí. Vlastne skoro nikto tu nie je. Je smutné, že skoro nikto nepríde do vnútra a nepodporí svojím nákupom ľudí, ktorí tu sa o to tu starajú a pomáhajú to tu zveľaďovať. Kupujem tak pre seba a Niňa spomínaný horúci čajík a idem si ho vychutnať von. Postávame, jeme, rozprávame sa, jednoducho si to tu užívame. Ubehlo to rýchlo a tak sa pomaly poberáme ďalej. Nejdeme rovnakou cestou po červenej značke ale ideme pozrieť sa na Studenovodské vodopády.
Cestou sa ale Hanka začne šaliť s Niňom a hádže ho do snehu. Je nad slnko jasné, ako sa to Dominikovi páči. Ja nie som veľmi na takéto snežné bláznenie. Nakoniec sa tomu ani ja nevyhnem, ale prezrievavo sa prezliekam z páperovej bundy a naťahujem si na ruky rukavice. No, nie je to až také strašné, lebo nakoniec viacej v snehu končí samotná vyzývateľka Hanka a jej následovník Vlado.
Keďže chodník pomaly klesá k vodopádom, presviedčam Dominika, aby sme si trocha pomohli sánkami. Nemusel som ho ani veľmi presviedčať a pomaly sa šmýkame. Pred nami je jedna pani, ktorá sa nám s úsmevom vyhýba. Ja si ešte dobre všímam, že nemá žiadne pomôcky na nohách. Tam kde je to prudšie, schádzame zo sánok. Dominik beží za ostatnými a ja si chcem urobiť zopár pekných fotiek okolia. Urobím jeden krok mimo chodníka a prepadávam sa až po pás. Navyše tak nešťastne, že nemám ani najmenšiu šancu sa z toho vyhrabať sám. Vrtím a snažím sa nejako si pomôcť, všetko je to ale márne. Síce tadiaľto chodí menej ľudí ako po ceste hore, ani tu však nemusím dlho čakať a po chvíli mi späť na chodník pomáha ochotný mládenec. Týmto ho pozdravujem a ešte raz ďakujem!
Pri prvej kaskáde smerom z hora, tam kde je to nesmierne prudké vidno ako mnoho návšetvníkov má problémy. Je to, ako som už skôr povedal, spôsobené absolútnym podcenením klzkosti terénu. Ja a ani ostatní chlapci z nášho tímu nemáme žiadne problémy a dokonca trocha napomáhame niektorým zo schádzaním. Som veľmi rád, že sa nikomu tu nič nestalo. Najmä ak neskôr cez týžden som čítal o pánovi, ktorý sa na tomto mieste pošmykol a padol tak nešťastne, že si niečo spravil s bedrom a museli ho zniesť horský záchranári.
Takto pomáhame ešte na niekoľkých miestach. Inak sú vodopády úchvatné. Mne sa veľmi páčia. Obšmietame sa tam, robíme fotky z rôznych uhlov, až sa z nás devčatá smejú. No čo už, keď každý z nás chce mať ten dokonalý záber? Pomaly však už sa končí naše dobrodružstvo. Vychádzame k Bilíkovej chate a stále sa čudujem odvahe ľudí s akou samozrejmosťou si vykračujú po ľadovom chodníku bez mačiek a vôbec im nevadí, keď sa šmýkajú a padajú a brzdia ostatných. Dúfam len, že si z toho zoberú ponaučenie a na budúce budú lepšie pripravení.
Pri chate sa naše cesty so zvyškom skupiny rozchádzajú. Oni sa idú najesť, my s Dominikom sa ideme zviesť z Hrebienka a najeme sa až v Poprade v najlepšej popradskej pizzérii Utópia. Zlez z Hrebienka nám trvá presne osem minút a je to skvelá zábava. Ku koncu ma už trocha bolia nohy, ale inak je to super. Ba čo super, ešte lepšie ako super. Ja si to brutálne vychutnávam. Síce musíme robiť slalom pomedzi ľudí, lebo absolútne ignorujú značenie, ale beriem to s nadhľadom.
Dnešná prechádzka sa mi páčila. Neprešiel som žiadne veľké prevýšenie tak ako naposledy a neprešiel som ani nejaké extrémne dlhé trate. So synom a známimi sme si vyšli na Hrebienok, dali sme si čajík na Reinerke a pozreli sme si zmrznuté vodopády. Dosýta sme sa vyšantili v snehu a ako zlatý klinec programu sme sa s Dominikom posánkovali z Hrebienka. Aj tieto chvíle stoja za to a som nesmierne rád, že som si ich mohol a aj užil.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 25. 01. 2020 | 2:45 h:min | 7.8 km | 21:15 min/km | 386 m |
Pridaj komentár