Duchovia

Duchovia v temnom lese nedajú a nedajú pokoj, občas sa však odoberú niekam inam, napr. na cintoríny. Alebo ešte lepšie, aj oni sa odoberú tak trocha si oddýchnuť a vtedy môžem bez strachu a stresu sa poprechádzať dokonca aj v čiernom lese. Ak navyše aj svieti krásny a plný Mesiac, je to radosť sama o sebe. Prezradím to už takto vopred, dnešný pochod bol presne takýto.

Ráno o pol štvrtej túrujem autíčko a vyberám sa na Alpinku. Tma nie je nepreniknuteľná, Mesiac na oblohe majestátne pláva a osvetľuje aj toto hlboké Čermeľské údolie. Podľa predpovede nemá byť veľmi teplo, preto som si zobral na seba fleecovú bundu a novú teplú vatovú vetrovku. Hneď zo začiatkuje mi tak trochu extrémne teplo a preto si pod vetrovkou vymieňam bundu za tričko. Cestou ku Kamennému hrbu mi nerobí problém ísť do prudkého kopca. To si teda potichu nahováram.

Nemám žiaden pocit tichého sledovania aký som mal minulý týždeň. Len tak zrazu z ničoho nič na mňa niekto zboku zasvieti ostrým svetelným lúčom. Neviem či sa mám tešiť tomuto stretnutiu alebo ani nie. Srdce v hrdle mám zo päť sekúnd, kým mi nedôjde, že to na mňa svieti iba Mesiac spoza stromov.

Na Kamennom hrbe mením svoj plán. Mal som ísť na Jahodnú po červenej značke ale nakoniec sa rozhodujem pre žltú variantu. Je to len o trocha dlhšie a som naozaj zvedavý ako vyzerajú v tomto svetle lúky. Prechádzam jedným prežiareným miestom a vyzerá to tu úchvatne. Úchvatne sa zas prezliekam lebo aj v tejto konfigurácii je mi celkom teplo. Vetrovka putuje do vačiku a sám som zvedavý do kedy tam ostane.

Pri Rákocziho prameni (neviem prečo som ho minule nazval Gregorovým) sa mi to zdá alebo naozaj zaznamenávam žeravé uhlíky v ohnisku? Pod prístreškom sú až po špičku nosa zababušení dvaja vyznávači kempingu. Tak sa snažím čo najtichšie popri nich prejsť a nezobudiť ich. Tak to je riadna odvaha takomto studenom počasí experimentovať s prespávaním pod holým nebom. Alebo majú naozaj extrémne kvalitné spacáky a karimatky. Tak trocha im asi aj závidím.

Na Jahodnej ma víta zamŕzajúca hmla, ktorá sa ku mne tak nenápadne priblížila, až som si nevšimol kedy som do nej vhupsol, kým okolo mňa nebolo vidieť takmer nič. Aj Mesiac sa pomaly skláňa nad horizont a osvetľuje zjazdovku. Jeho svetlo sa zaujímavo rozptyľuje na hmle a tak chvíľku postávam a nechce sa mi ísť ďalej. Nakoniec ma preberie zima a pokračujem ďalej.

Akonáhle vojdem do lesa, idem totiž ešte vyštverať hore na kopec, teplota skokovo vyskočí aspoň o päť stupňov. Hmla sa totiž v lese nenachádza a v lese je vždy o pár stupňov teplejšie ako na lúke. Kým dole v údolí bola ešte tma, najmä zásluhou hmly, na kopci je už vidno príchod rána. Na východe prechádza obloha z temnočiernej do indigovej, následne do modrej, bielej až žltej a tesne nad obzorom je krvavo červený pás. Tento popis a ani žiadna fotka nemôže podať svedectvo o tom, aké to bolo v skutočnosti magické.

Následne schádzam dole po zjazdovke a prechádzam zas teplotným rozhraním. Na vzdialenosti zopár krokov, nie viacej ako päť, sa ocitám v hmle a riadne sa ochladí. Bonusom je väčšia tma. Idem asi kilometer po asfaltke, kým zas nevojdem do lesa. Naposledy som tu bol niekedy na jar, odvtedy sa jedna lúka premenila na malú alej, alebo také niečo. Neviem presne, lebo svetlo čelovky všetko neukáže a tak sa trochu ponáhľam.

Táto časť je dostatočne dlhá, spočiatku po rúbanisku, ale neskôr hlavne vedúca lesom. Niekde je v lese sucho, niekde zas nečakane vyskakujú spod lístia nebezpečne mokré a studené mláky. Zopárkrát si tak „osviežim“ nohy. Ešte dobre, že topánky sú vcelku deravé, tak studená voda z nich aspoň rýchlo vytečie. Neskôr odkladám čelovku a idem bez nej. Z východného smeru začína svietiť slnko a ja konečne oceňujem farebný šat lesa. Niekde sú zvyšky zelených listov, inde zas trónia červené či žlté. Pod nohami mi šuchoce hnedý koberec už padnutého pokryvu a na tej jednej lúčke, zmrznutá padnutá srieň sa beleje na tráve.

Na Vysoký vrch dochádzam v dobrej nálade. Ako prémiou je výhľad na Vysoké Tatry v diaľke. Tak z tadiaľto ich vidím po prvý raz. Bomba. Cestu odtiaľto veľmi dobre poznám, veď som ňou šiel už veľakrát. Veľmi veľa krát. Pod nohami mi šuštia kopy padnutých listov a moje nohy hrajú zvláštne príjemnú hudbu. Šuchoty-šuch, šuchoty-šuch. Veľmi rýchlo mi ubieha čas. Rýchlym pohybom získavam nejaký náskok a tak sa idem pozrieť na jedno miesto pred Kráľovou studňou. Vždy ma zaujímalo, čo je tam a tak sa tam dnes neplánovane idem pozrieť. Ak by to niekoho zaujímalo, je tam jedna malá lúčka, ktorú určite zahrniem do môjho iteneriára.

Následne vypínam mozog a nedokáže ho prebrať ani plot ZOO. Slnko stúpa na oblohu vyššie a vyššie a teplota sa mierne dvíha. Je to príjemne. Z letargie ma preberie odbočka na Tatranskú vyhliadku, ktorú si nenechám ujsť. Najmä ak viem, že by tie naše pidi veľhory malo byť vidieť. Vidno ich. Robím si ďalšiu fotografickú momentku, otáčam sa, pokračujem ďalej. Z Hrešnej schádzam na Alpinku. Stretávam prvých dnešných ľudí, hore kopcom ide partia behu chtivých mužov. O pár minút neskôr vidím vedľa chodníka huby chtivých ľudí. Nechám ich v nemom úžase (alebo koncentrácii zameranej na hubárčenie) a presvištím chodníkom dole a je tu Alpinka a koniec.

Dnešný dníček ani nemohol dopadnúť lepšie. Síce bola spočiatku zima, pohyb ma príjemne zahrial. Mesiac povzbudzujúco svietil, obloha sa krásne hýrila všetkými možnými farbami. Sekundovali jej stromy, ktoré sa úporne a úspešne snažili pred zbavením sa listov rozžiariť lesné plátno na gýčovo (a aj moje rozjímanie je prudko gýčové). Nemôžem však tvrdiť, že to nebolo pekné. Navyše som na seba nesmierne hrdý za tento, odvážim sa neskromne aj povedať, excelentný športový výkon. Nebol to síce výkon roka, to prislúcha inej zábavke, ale do top desiatky tohto ročného vydania sa to hravo dostane. Bodaj by aj na budúce išlo všetko ľahko a krásne.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
1. 11. 2020	3:37 h:min	26.87 km	8:06 min/km	1053 m