Jedným z mojich obľúbených vrchov je určite Vihorlat. Je ľahko dostupný a sú z neho pekné výhľady. Čo sa mi na ňom ale najviac páči je okolie. Preto nie je vôbec prekvapujúce, ak som sa rozhodol pre ďalšiu návštevu. Najmä ak som tento rok ešte na tomto najvyššom vrchole okolia priľahlé k Michalovciam nebol. V sobotu ráno, ešte za tmy, preto odchádzam z Michaloviec a len cesta do Remetských je riadne dobrodružná. Pri Porube pod Vihorlatom spomaľujem jazdu, nerád by som prešiel mačku prebiehajúcu cez cestu. Ďalej stretávam nerozhodnú srnu a dokonca musím až zastaviť auto, kým sa zmizne v lese. Nerozhodnosť nie je výsadou len vysokej zveri, pes v Remetských uprostred cesty je toho dôkazom. Na najdôležitejšie stretnutie som takmer zabudol. Zastavujú ma policajti so známou otázkou, či som požil nejaké alkoholické nápoje pred jazdou. Uznávam, chlapík vystupivší z auta, s košickým evidenčným číslom tvrdiaci, že ide z Michaloviec, neďaleko známej diskotéky, navyše s čelovkou na hlave, môže a aj vlastne pôsobí dosť divne či podozrivo.
Inak je počiatok túry typický. Lesná cesta, staré sady a zas lesná cesta, tma a Mesiac s Venušou na nebi a opäť len tma. Po pár kilometroch vypínam čelovku, nakoľko nie je okolo mňa veľa stromov a brieždenie je už v plnom prúde. Okolo mňa je ticho, vtáčiky už nie sú uprostred naháňania si partnera. Na Starej koniarni som za päťdesiat minút a čaká ma to extrémne stúpanie. Značka vedie z cesty do hustého lesa a ja normálne ľutujem, že som si dal čelovku dole.
Východ slnka a ani mňa ale nič nedokáže zadržať. Postupujem míľovými krokmi vpred. Sledujem, že turistický chodník je oveľa viacej vyšliapaný ako po minulé roky. Tak teda, aj sem chodí oveľa viacej ľudí. Dokazuje sa to aj na Poľane pod Vihorlate, kde na stole a pod stolom spia dvaja cyklisti. Buď sú tak strašne unavení a tak tvrdo spia, že ma ani nezaregistrujú a pokračujú v sladkom spinkaní. Ja zas pokračujem v sladkom stúpaní na Vihorlat.
Na vrchole, ako často, fúka vietor, nahadzujem na seba bundu, ktorú som si pred nedávnom dal dole a pozorujem okolie okolo seba. Smerom na východ sú nejaké mraky v dvoch vrstvách a slniečko sa úspešne skrýva za jedným z nich. Smerom na západ je mrakov o dosť viac a nie je to na dlhé obdivovanie. Otáčam sa a vraciam sa na Poľanu. Spáči stále drichmú, preto sa snažím ísť čo najtichšie. Do dediny sa vraciam cez Tŕstie a Sedlo rozdiel. Široko ďaleko je to jeden z najkrajších kútov východného Slovenska a našťastie nie je to veľmi známe miesto.
Spočiatku idem pekným bukovým lesom a má to úplne inú atmosféru ako asfaltka pri Koniarni. Chodník sa mierne vlní, nie sú to ale nejaké veľké a prudké stúpania či klesania. Na zemi pri a aj na ceste sú často popadané stromy a len čakajú na to, aby poslúžili ďalšej generácii lesa. Pravá zábava však začína až za sedlom. Prvých dvesto metrov vôbec nie je jasné kadiaľ vedie chodník. To bude asi tým, že tu žiaden chodník nie je. Vďaka bohu je tu každých desať metrov značka na nejakom strome. To vďaka bohu platí ale len prvých sto metrov, potom ma červená šípka smeruje do hustého krovia. Tam nie je ani náznak prti, nieto ešte nejakého chodníka. Z minula si pamätám kadiaľ treba ísť a tak to pekne obchádzam a rýchlo nachádzam stratenú cestu.
Kým chodník na Vihorlat je zreteľne viac vychodený ako minulý rok, tak táto časť je rovnako zapadnutá a zabudnutá ako vždy. Prvý kvázi močiar prechádzam suchou nohou, poskakujem totiž po kmeňoch padnutých stromov. Predsa len niekto tadiaľto občas chodí, inak si neviem vysvetliť odtlačok topánky v mokrom čiernom blate. Škodoradostne si myslím, to ja som oveľa zdatnejší gymnasta a po hladkom mokrom kmeni prejdem bez jedinej strate kytičky. Teda kým nie som na úrovni tej stopy a nešmyknem sa jednou nohou. Vedľa pôvodnej stopy robím aj ja svoj odtlačok. Teraz to vyzerá ako keby tadiaľto šiel človek s rôznymi topánkami na nohách. To ale nechávam na ďalších turistov, ktorí tadiaľto pôjdu. Možno o týždeň alebo dva.
Chodník opúšťa lesný močiar a zavedie ma do ďalšej húštiny. Opäť treba obchádzať popadané stromy. Táto prekážka je po chvíľke zdolaná a ako prekvapenie ma čaká ďalší močiar. Kým ten prvý by som popísal ako močiar pre začiatočníkov, tak tento je skôr pre pokročilých. Pod trávou ani nevidno ako je to tu hlboko a vlastne ani kadiaľ vedie chodník. Snažím sa ísť čo najviac suchou nohou po padnutých kmeňoch alebo konároch. Trocha sa krútim a hľadám správny smer a som zas úspešný. No nie som skvelý?
Potom ale zas narážam na orientačný problém. Som uprostred veľkej mláky na hŕbe dreva a ani neviem kam mám ísť. Už celkom chápem, prečo sa táto lokalita nazýva Tŕstie. Suchý breh je asi tak dva metre predo mnou, preto lámem a hádžem konáre do vodnatého blata. Pokúšam sa preskočiť suchou nohou a celkom sa mi to darí. Zaborím sa len po šnúrky. Pravdaže suchá zem pod nohami negarantuje nájdenie turistickej značky. Pobehujem ako splašená myš, kým ju nenájdem. Sľubujem si, že od teraz to bude už len lepšie.
Príjemne sa tadiaľto ide a nemyslím si, že ešte zablúdim. Keď dochádzam na lúku, kde značka odbočila do lesíka plného malinčia, som ako obarený. Pred tým sa tadiaľto neuveriteľne ťažko išlo, teraz je to ale nemožné. Nie je to spôsobené extrémnym rastom pichľavých kríkov ale úplnou absenciou lesa. Od novembra všetky stromy spílili. Hmmm. Nie je to obrovská škoda?
Odtiaľto to na Lysák nie je ďaleko a som tam coby dup. Aj tu je cesta dosť nezreteľná a k černiciam a malinám sa postupne pridáva aj papradie. To pravé papradie inferno začína pod skalami. Na niektorých miestach papradie dosahuje vyše mojej hlavy, je minimálne dva metre vysoké. Tu nasledovať červenú značku je takmer nemožné. V lese je to oveľa ľahšie. Nie je to na dlho. Potrebujem zísť ešte veľkú porciu výškových metrov a najlepšie sa na to hodí starší a prudký holorub plný ďalšieho pichľavého svinstva, ktoré mi siaha až po čelo. Najlepšie tadiaľto je ísť niekedy v jeseni alebo v zime, keď sú všetky byliny menej nebezpečné.
Ako náhle som dole, čaká ma len posledný kilometer a pol po asfalte. To nie je žiaden problém a celkovo po štyroch hodinách je tu koniec. Takúto dobrodružnú jazdu v známo neznámych vodách som už dávno nemal. Super.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 18. 07. 2020 | 4:12 h:min | 22.7 km | 11:05 min/km | 1041 m |
Pridaj komentár