Dáždik

Už je to veru tak, leto je už dávno a ďaleko za nami. Len jesenné počasie sa tu s nami naťahuje. Ani slnko sa na to nemôže pozerať a vychádza stále neskôr a neskôr (a len poznámka na okraj, bude to nám robiť až do začiatku januára). Musím sa zmieriť s faktom, že čím ďalej sa budem dlhšie teperiť po vonku v tme. Preto v sobotné ráno sa ani nesnažím presviedčať sám seba o dlhšom zotrvaní v posteli. Nemá to totiž žiaden význam.

V Čermeli vystupujem z autíčka, dávam mu zbohom a vítam sa s dažďom. Áno, vonku ma obšťastňuje krásny a typický jesenný dážď. Nie je ani veľmi teplo ale ani zima. To bude asi tým, že od začiatku nasadzujem dosť rýchle a svižné tempo. Idem po modrej značke smerom na Alpinku a počúvam tú temnú tichosť lesa. Nie je to absolútne ticho, aj keď zvukové prejavy vtákov sú nulové (nie ako na jar, keď ešte pred rozvidnením sa každý jedinec snaží prekričať iného) a nie je ani počuť cvrkot a šuchot drobného hmyzu. Toto je prototypom strašidelného usmokleného kvapkajúceho hrôzu naháňajúceho jemne šuchotajúceho a nepredvídateľného ticha.

Človek so slabšími nervami by sa už po zopár desiatkach metrov otočil, vrátil k autu, odviezol sa domov a nakoniec zakotvil v teplej posteli. Ja mám ale nervy ako z ocele a pokračujem ďalej (aj keď z poriadne prehrdzavenej ocele). Už som vo všelijakých tmách pohyboval a zatiaľ sa mi nič nestalo. Aj keď neexistencia dôkazu ešte nie je dôkaz neexistencie, predsa len vsádzam na neprítomnosť všelijakých lesných bubákov. Pre istotu však mám so sebou niečo za zahnanie temných duchov a prezieravo sa otáčam a kontrolujem svoje bezprostredné okolie silným svetelným lúčom čelovky. Robím to častejšie ako by som to vlastne chcel.

Kým idem po širokom chodníku, dá sa to ešte celkom dobre zniesť. Akonáhle sa chodník zúži a navyše sa za zákrutou objavia nejaké kríky a húštie, moja nespútaná fantázia (naozaj len tá predstavivosť) dokresľuje všetky tie čierne, nedobré a človeka ohrozujúce a pokúšajúce prízraky, ktoré nemám šancu začuť pre svoj zrýchlený a hlučný dych. Ten nemám len z rýchlej chôdze, prečo asi? Z hlavy sa mi do očí leje studená tekutina a spočiatku neviem či sa jedná o dážď alebo o kropaje potu. Keď ma začnú štípať oči, je to jasné. Nemám čas sa zamyslieť nad jeho pôvodom, len v kútiku duše dúfam, že to je z telesnej námahy.

Vychádzam z lesného chodníčka a pokračujem po asfaltovej ceste. Nie je to ale dlhá pohodová štreka, bočím na zelenú značku. Keď mi niečo zachytí pravú ruku, krvi by sa vo mne nedorezal, je to však len krovie, dúfam. Chcem pridať do kroku, prudký kopec sa mi škaredo vysmieva znížením tempa. Pri vyššej fyzickej námahe neviem presne rozlíšiť, ktoré zvuky vychádzajú z môjho mučeného tela a ktoré majú pôvod v lese alebo či sú len výplodom v mojej hlave. Každým krokom čakám niečo nepríjemné. Čo nečakám je postupné sa objavenie a zahusťovanie hmly. Viditeľnosť klesá na približne päť metrov.

Všetky nevidené nestvory určite spravili zopár krokov a sú odo mňa určite len na dosah ruky (či pazúra?). Čo s tým môžem spraviť? Idem vpred, sledujem cestu a nečakane sa otáčam. Buď som pomalý alebo ma majú prečítaného a nikdy nič nezazriem. Z toho točenia sa mi krúti hlava a čo čert nechcel (alebo práveže chcel?) zle odbočím a idem po zlej ceste. Kým to v tej hmle zistím, prejdem viacej akoby som chcel. Treba sa mi tak vrátiť.

Nie som tak akosi vo svojej koži a trocha (dosť) mi to vadí. Chcem už aby bolo svetlo, táto časť je ešte ďaleko, veľmi ďaleko. Aby som sa nestal ľahkou korisťou, musím ostať stále v pohybe. To je moja jediná a reálna šanca. Prechádzam cez lúky, viem to len z toho, že okolie chodníka ja viacej trávnaté a na samotnom chodníku sa koncentruje obrovské množstvá nie práve najteplejšej vody. Tak to som si teda dal. Viete si to predstaviť? Z posledných síl odrážam útoky po mojich stopách ženúcich sa možno fantazijných netvorov a zrazu mám v topánkach príliš veľa a príliš reálne ľadovo.

Dávam si na oči virtuálne klapky, natruc každému snažím sa ignorovať všetko okolo seba. Tak neviem či to pomáha ale paraaktivita okolo mňa klesá. Asi. Možno. Alebo len som si zvykol. Najväčšiu zásluhu na tom ale najpravdepodobnejšie má kradmo prichádzajúci úsvit. Aj on kráča nenápadne a nikam sa neponáhľa. Tak sa stále ponáhľam ja.

Ako prichádzam k Jahodnej, je jasné, že tma je mimo, hmla nemá v úmysle odísť. Skúšam vyjsť nad ňu a tak vychádzam na vrchol zjazdovky. Výhľad je trocha lepší, vidno až dole do údolia. Nikam inam. Nič zlé okolo mňa nie je a som rád, že som im aj dneska utiekol. Dobre viem, nezdúchol som im na furt, na budúce sa ma opäť pokúsia dostať. Na budúce je ale dosť ďaleko, tak odteraz by malo byť dnešná túra v pohode. A veru je to tak. Napredujem a je to tak akosi troška nudné.

Nemám ani čas sledovať okolo seba prevaľujúcu sa hmla, farebné stromy a párik laní, ktoré vystraším, keď vyjdem spoza zákruty. A zas preskakujem cez kaluže a blížim sa k Bankovu. Tam v jednom prístrešku na stole vidím asi spiaceho človeka prikrytého obyčajným paplónom. Meniť by som s ním teda nemenil. Od Bankova spomaľujem svoje tempo, nechce sa mi ukončiť dnešný deň. Napriek nepríjemným pocitom spočiatku túry, by som nemenil. Nebolo to až také hrozné a vlastne som si to viacej ako veľmi užil. Tak aspoň sám seba teraz presviedčam. No uvidíme na budúce.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
17. 10. 2020	3:08 h:min	22.51 km	8:21 min/km	708 m