S chatárom som sa dohodol na raňajkách na pol šiestu, ale kým sa najem a pobalím tak nakoniec odídem až okolo pol siedmej. Ale i tak nie zlé. V noci sa prehnali po okolí nejaké slabšie prehánky a ani predpoveď počasia mi veľmi nepraje príjemný a krásny deň (určite nie taký pekný ako bol vo štvrtok). Keby len predpoveď, ale nad hlavou sa mi preháňajú mraky, pomedzi stromy lieta vietor a teplota sa vydala zrekreovať niekam na juh k moru. Tak prišla na Slovensko jej staršia sestra chladnota.
Musím sa vyštverať na Skalisko a po ceste stretávam dvoch turistov. Podotýkam je pol siedmej ráno a prichádzajú smerom od hrebeňa (ja som včera nikoho nepredbehol preto asi idú pravdepodobne od Súľovského sedla). Tak museli niekde von nocovať a nejako sa to pozitívne na nich neprejavilo. Slečna (podľa veku pochybujem o jej statuse pani) ide dosť naštvane a nesúhlasne asi dvadsať metrov za rezignovaným a mokrým mladíkom (podľa veku pochybujem o jeho statuse ženatého chlapa). Za nich mi je to ľúto. Aspoň si gratulujem, že som noc strávil pod normálnou strechou. I keď bol by to super zážitok stráviť takúto noc von a otestoval by som i moju výbavu. Nechávam si to ale na budúce.
Postup na hrebeni je pohodlný (i keď je chladno) a rýchlo sa dostávam do tempa. Ihličnany a kosodrevinu vymieňa horší pohľad na mŕtvy les a polomy. Potom zas prechádzam cez les a po ďalšej chvíľke sa to zasa mení. No nie je to veľmi povzbudivé. Zaostrím preto môj pohľad na dôležité veci a gúľam sa rovnomerne vpred. Na jednom hrebeni zdvihnem oči a v diaľke (veľmi veľkej diaľke) vidím dedinku a to celkové rozloženie domov na kopci mi veľmi pripomína Poráč. No nie som si celkom istý ale podľa mňa je to ono.
Idem ďalej (cez romantické kopce s názvami ako Peklisko a Čertova hoľa) a je to riadne peklisko a ako keby tu vystrájali samí čerti. Na jednom z dlhých klesaní vidím (ako som už povedal, les tu ustúpil polomom) ako oproti mne idú štyria ľudia a dva psy. To je ale náhoda, včera som veľmi podobnú skupinku taktiež videl. Keď sa stretneme, zisťujem, že tá skupinka je tak podobná s tou minulou, že je s ňou až totožná. Len mi vŕta hlavou, včera išli oproti mne a dnes zas? Pri rozhovore zisťujem, že oni a ony si robia denné výlety a presúvajú sa po okolí autom. To vysvetľuje všetko.
To dlhé klesanie ma zavedie až do sedla a potom nastáva čo? No pravdaže stúpanie skoro až na Smrečinku. No, ehm, prečo sa to volá Smrečinka, keď tu žiadne smreky nie sú? No vlastne, ani žiadne iné stromy, zas ďalší polom. Nakoľko sa cítim úplne v pohode a plný sily (veď sa len prechádzam zopár hodín), neodolám vyhliadkovej značke Stromište (navyše je to len po vrstevnici). Na konci ma taktiež žiadne stromy nečakajú, len suché pne a vyhliadky do diaľky (a v nej tie spomínané stromy). Teraz ma čaká ďalšie ultra dlhé (ak sa dá nazvať šesť kilometrov ultra dlhé) klesanie.
Na moje sklamanie, neutiekol som dažďu a začína šepoliť. Nie je to hrozné ale i tak sa tomu neteším. Vyťahujem novú nepremokavú bundu z Decathlonu a sám som zvedavý, ako sa jej bude dariť. Najmä ak začína neskôr regulárne normálne pršať. Pochod sa mení na nie celkom príjemné a nudné dobrodružstvo (nudné dobrodružstvo?). Po prvýkrát sa začínam nudiť na ceste. Zdá sa to paradoxné, ale je to tak, dážď ma celkom nudí (počuť len čľapot kvapiek a mojich nôh, nevidno nič len dážď a po hodinke dažďa mám nejako mokro i pod bundou, len neviem či je to z dažďa alebo potu).
Keď schádzam zo zvažnice moje kroky vedú na úzky chodník, ktorý je v tomto počasí aký? Pravdaže mokrý. Topánky sú mokré i tak, ale stále nová a čerstvá voda je na pocit brutálne chladná a studená. Nie, nie je to osviežujúce. Ako som sa priblížil k Dobšinskému kopcu, dážď ustáva a cez mraky začína svietiť i slnko. Zrazu je to všetko iné.
Pri turistickom smerovníku (a autobusovej zastávke hneď vedľa) zmätene pobehuje nejaká pani (jej manžel kľudne stojí neďaleko). Hneď na mňa vybafne, ako sa dá dostať do Stratenej inak ako po ceste, lebo je to až štyri kilometre ďaleko a autobus nejde a ona po ceste by nerada išla. Tak jej pekne hovorím, že nie som miestny a v jej očiach vidím absolútny nesúhlas a podráždenosť, prečo si vymýšľam a klamem ju. Informujem ju, že ja vidím na mape len možnosť ísť po ceste alebo ísť chvíľu po červenej značke, ktorá nakoniec i tak zas pretína cestu do Stratenej. Táto možnosť je dlhšia a tak to pani hneď zamieta. Nedá jej to a pýta sa ma, kam idem ja. Na moju odpoveď, že do Telgártu, ktorý je približne dvadsať kilometrov ďaleko, mi tvrdí, že nie som normálny. Tak si vychutnávam jej výraz, keď ju poviem, že od štvrtku som prešiel už sto štyridsať kilometrov. Pre ňu som úplne stratený, šialený a hlavne nebezpečný prípad.
Tak sa poberám smerom na Telgárt. Vchádzam do lesa a dúfam, že už nebudú žiadne polomy (nie je to naozaj veľmi pekný pohľad, toľko kilometrov mesačnej krajiny sem tam pretnutej malým lesíkom alebo hájikom preživších stromov). Veľmi sa teším na túto časť, dobre si pamätám ako sme s Lascsákovcami pred mnohými rokmi (konkrétne štyri) boli v Tiesňavach a Tono mi hovoril, že tam hore vedie Cesta hrdinov SNP (a ja som si predstavoval, aké by to bolo, keby som tadiaľ šiel batohom ja). Dosť dlho idem po asfaltke (a neskôr po lesnej ceste) a stretávam ďalší párik. Tento je úplne iný ako ten nervózny pred tým, hneď sa ma pýtajú kam až idem, kedy som začal a tak podobne. Hovoria mi aj, že predo mnou idú dvaja ďalší hrdinovia a ja mám zrazu veľkú motiváciu ísť ešte rýchlejšie.
Prechádzam cez lúku (je stále mokrá ale nie veľmi), prechádzam cez les (je stále mokrý ale nie veľmi), štverám sa do kopcov (sú prudké ale nie veľmi) a je mi fajn (naozaj veľmi). Nepovedali presne ako ďaleko sú predo mnou (tí chodci na Ceste) a tak si z toho beriem ten najlepší možný scenár (sú hneď za najbližšou zákrutou, horizontom, na dosah ruky). No nie je to vôbec také jednoduché. Keď začínam celkom strácať nádej, že vôbec existujú (i ten párik bola len chiméra?), za odbočkou Strmá prť (aké poetické, Prvý na prti pri Strmej prti) je prístrešok kde ako dve zmoknuté sliepky zničene (aspoň to ja takto identifikujem) sedia dvaja chlapci (tak dobre, ako dve zmoknuté kohúty). Pozdravím sa a upaľujem preč (dúfam, že ja takto nevyzerám).
Je mi fajn a vlastne som aj vyschol (ani sa mi nezdá, že by som bol dakedy nejako mokrý). Čaká ma ďalšie dlhé klesanie k sedlu Besník (keď teraz schádzam, musel som niekedy v minulosti sa teda tam aj vyštverať, len neviem kedy) a mraky sa zázračne roztrhajú, slnko svieti a je aj teplo (no nezabúdať, stále som okolo výšky tisíc metrov nad morom). Zájdem sa pozrieť i na prameň Hrona, keď je tak neďaleko. Rozmýšľam nad ďalšími plánmi. Mám skončiť v obci pod Kráľovou hoľou alebo sa mám pokúsiť ju pokoriť?
Pozrel som sa na net, koľko je to kilometrov tam i späť a ako by to malo dlho trvať. Nie je to také strašné tak sa rozhodujem pre možnosť zdolať Kráľovku už dnes. Na konci dediny mám pocit, ako keby som sa zas premiestnil časovo priestorovou bránou (ako sa mi to už raz stalo, pozri tu). Buď som sa premiestnil niekam do tretieho sveta alebo posunul zo sto rokov naspäť v čase. Stretávam tu totiž tri ženy pod nákladom palivového dreva (ani nebudem komentovať, že jedna bola vo vyššom štádiu tehotenstva). Kým ony idú smerom dole, ja sa vydávam opačným smerom (a porušujem základne pravidlo vysokohorských túr skorého začiatku).
Ide sa dosť prudkým kopcom (hore) a sám som zvedavý, ako dlho to také prudké bude. Polomík (takže aj tu sú nejaké polomy a holiny, ale to by asi nemalo prekvapovať v Národnom parku Nízke Tatry), potom les a následne pochod popod stĺpy elektrického vedenia. Pre zmenu pod nohami mi na mnohých miestach tečie potôčik (riadne potôčisko). Kosodrevina a pred sebou vidím snehové pole. Ktovie, či sa priblížim k nejakému počas mojej cesty. Priblížim a to veľmi skoro. Dokonca na vzdialenosti desiatich! metrov a navyše na vychodenom chodníku zablúdim. Neuveriteľné. Na jednej strane snehu vidím červenú značku, pokračujem ďalej po vychodenom snehu a na druhej strane nie je nič. Žiaden chodníček a ani značička. Kontrolujem na mobile svoju pozíciu a ten beťár mi tvrdí, že som uprostred chodníka. Len neviem kam mám ísť ďalej. Nakoniec sa pustím na drzovku hore kopcom a čuduj sa svete, idem správne.
Hovoril som o tom, že kedy to bude menej prudké? Tak zatiaľ taká situácia nenastala. Citeľne sa ochladilo a má na tom zásluhu i to vetrisko čo sa zrazu pri mne objavilo. Tento nezbedník (ako kopec) má v mene hoľa a tak si čakám kedy prejdem cez inflexný bod (zložito povedané, kedy sa prejde z konkávneho tvaru do konvexného (ešte jednoduchšie, kedy to stúpanie prestane byť také prudké)). Heh. Zatiaľ ani vidu ani slychu. Zrazu sa z mrakov na krátku chvíľu prederie budova a veža vysielača a tak to už nemôže byť ďaleko. Veru je to tak. S vypätím posledných síl som na vrchole. Teším sa ako malý chlapec ale nakoľko je mi zima (mám na sebe len tričko s krátkym rukávom a tú nepremokavú bundu) a navyše sneží, idem sa zohriať do núdzovej miestnosti.
Najprv však spravím zopár fotiek skupinke turistov (z ktorých sa vykľujú SNPčkári idúci z Devína) a potom už naozaj hajde vylepšiť si moju tepelnú bilanciu. Obliekam sa teplejšie, krátku chvíľu oddychujem a potom idem dole. Nejdem rovnakou cestou, do Telgártu sa vraciam po žltej značke. Je taká zima, že dokonca i foťák odmieta poslušnosť a nerobí fotky (a to dole ukazoval nabitú baterku na päťdesiat percent). Ako troška zídem a priblížim sa k Kráľovskej vyhliadke (ja som chcel ísť už len dole a prečo zrazu musím sa štverať hore kameňmi?) je mi nejako teplejšie a až horúco. Nechce sa mi zastavovať a tak veď nevadí, ak sa trochu spotím, nie?
Vykukne i slnko a všetko je hneď veselšie. I foťák má zrazu kopu šťavy (asi bol naozaj len zmrznutý). Je dosť veľa hodín a ja viem, že som posledné tri hodiny zanedbával prísun energie. Dopadla na mňa brutálna stena. Tak dole kopcom idem pomalšie ako opačným smerom, ale to sú už len posledné kilometre. Trošku bojujem sám so sebou ale nakoniec som v dedine a idem sa ubytovať. Dnešný deň bol masaker. Ale som na seba hrozne pyšný, veď som prešiel bez pár metrov 64 kilometrov a nastúpal bez pár metrov tri tisíc výškových metrov. No nie je to perfektné?
Celkovo som nakoniec splnil svoj plán neuveriteľne skvelo. Za tri dni som prešiel sto osemdesiat kilometrov za tridsaťšesť hodín. Chcel som dôjsť do Telgártu za štyri dni a nakoniec to bolo len za tri a navyše som pokoril i Kráľovu hoľu. Naozaj môžem byť na seba nesmierne hrdý. Už sa teším na ďalšie pokračovanie (mal by som dostať minimálne Oskara za ten skvelý výkon!).
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 29. 05. 2021 | 13:20 h:min | 63.91 km | 12:31 min/km | 2963 m |
Pridaj komentár