Aby som pravdu povedal, dnes ráno nemám žiaden problém vstať. Veľmi sa teším na rannú prechádzku. Chcem totiž otestovať svoj nový batoh (Gossamer Gorilla), ktorý mám v pláne použiť na mojej letnej dobrodružnej prechádzke z Dukly do Košíc. V necelých ôsmych kilogramoch je všetko potrebné zbalené na takýto výlet. Dnes to ale naozaj bude len o tom, ako pohodlne sa mi bude niesť.
Čermeľ je ráno úplne tichý. Žiaden štekot psov, kikiríkanie kohútov či štebot vtákov. Nechce sa mi ani veriť predpovedi počasia, ktorá hlási prechod dažďového frontu na obed. Všade je kľud a pokoj a na stromoch sa nehne ani lístok. Nie je to len chýbajúcim lístím ale aj neprítomnosťou čo i len najslabšieho vánku.
Keď vojdem hlbšie do lesa, v svetle čelovky vidím len kamenistý chodník a holé stromy. Dokonalá kulisa do hororu alebo nejakého thrilleru. Podvedome čakám, kedy na mňa niečo vyskočí spoza kríkov. Možno nie nejaký vrah alebo hrôzostrašná príšera, je to dokonalá kulisa aj pre nečakaný príchod návštevníkov z ďalekého vesmíru. Ani by mi nepripadalo nejako zvláštne, ak by som za najbližšou zákrutou uvidel nejaký čudný, ťažko popísateľný, určite však nepozemský prepravný prostriedok a pred ním párik divných tvorov. Pokúšali by sa práve zapichnúť svoju vlajku do tvrdej lesnej pôdy a týmto činom pričleniť celú Zem k svojmu intergalaktickému impériu ako 673 274 366 050-tu kolóniu.
Všímam si však jedine neuveriteľné množstvo nočných motýľov, ktoré nehlučne preletujú popred mňa. Mŕtvolné ticho lesa preruší jedine raz za čas divne vŕzgavý zvuk. Chvíľu mi trvá, kým prídem na to, čo ho vydáva. Je to môj nový batoh! Keď si to uvedomím, môj tep zasa klesá k normálu a všetko je v poriadku. Zvuky, ktoré teraz občas počuť sú z aút, ktoré idú na Aplinku asfaltkou niekde podo mnou.
Za necelú hodinku sa dostávam na Alpinku. Stále ma udivuje, ako sa rýchlo menia svetelné podmienky v toto ročné obdobie. Človek sa ani nenazdá a tma prejde plynule do dňa. Výstup Kopcom nepríjemnej pravdy začínam za čierno čiernej tmy, ale do Sedla pod Kamenným hrbom dôjdem už za relatívneho svetla.
Keď som sa bol prejsť naposledy, stretol som celkom dosť veľa zveriny. Pri Košiciach však neočakávam toľko srniek, ale nejaké by som predsa len mohol uvidieť. Zatiaľ sa mi však nedarí ich stretnúť. Postupne sa však rozospievávajú vtáky. Celkom nenápadne začali občas nejaké švitoriť a plynulo sa pridávali ďalšie a ďalšie. Keď je už vidno, okolo mňa je obrovský hluk. Kontrast nemôže byť väčší. Počas noci bola tma a ticho, a teraz je vidno a krik. V kakofónii zrazu začujem iné rušivé tóny. Vidím ako stádo srniek zrazu zbesilo beží preč odo mňa. Tak predsa som sa ich nakoniec dočkal!
Postupujem smerom na Jahodnú. Ani si to poriadne neuvedomujem, ako sa mi dobre ide. Spočiatku som si dával pozor, nech neprepálim tempo, predsa len naložený batoh je o sedem kíl ťažši ako bežecky batôžtek. Napriek tomu sa mi ide prekvapujúco veľmi ľahko. Veľmi sa z toho teším, dokazuje to ako dobre skonštruovaný je ten vak.
V lese ma z rovnováhy dokáže vyviesť len niekoľko situácií. Naozaj, ale naozaj nemám rád stretnutie so psami. Ak ich stretnem niekde von v prírode, s veľkou pravdepodobnosťou sú pustené na voľno. Vtedy nedokážem presne určiť, či ma náhodou nepovažujú za ľahko uloviteľnú korisť. Preto sa cítim dosť nesvoj, keď sa lesom začne ozývať čudný štekot. Navyše z miest kam smerujem.
Našťastie brechot po chvíli ustáva a ja môžem bez strachu prejsť (doma zisťujem, že to boli hlasové prejavy líšky). Po ďalšej hodine som pri chate Jahodná. Na parkovisku sa bez strachu prechádza niekoľko sŕn. Zbadajú ma a prudko vyštartujú schovať sa do krovia. Aj toto stretnutie sa mi veľmi páči. Ja však ďalej pokračujem hore na vrchol zjazdovky.
Riadne sa zapotím, kým vyjdem až úplne hore. Našťastie je kopec pomerne krátky. V tomto stúpaní si vediem ja a taktiež vak opäť skvelo. Pohodlnejší vak som zatiaľ na chrbte nemal. Hore na kopci stretávam ďalšiu rodinku srniek. Kym však stihnem vytiahnúť foťák, sú už preč.
Nepúšťam sa dole zjazdovkou, ale idem po červenej značke cez les. Keď vyjdem z lesa, vidím ako sa dvojica turistiky chtivých jedincov začína štverať hore svahom. Zamávame si a každý ide svojou cestou. Pre mňa je to obrovské prekvapenie, skoro nikdy totiž nestretávam iných turistitov. Najmä takto skoro ráno, veď je len niečo po šiestej. Ja som bol však prvý na prti, ja som hrdina a víťaz!
Z Jahodnej na Kamenný hrb idem po žltej značke. Idem tadiaľto po prvýkrát a tak neviem presne, čo môžem očakávať. Celkom milo ma prekvapí celková nálada chodníka. Cesta vedie lúkami, ktoré sú medzi sebou oddelené krátkymi úsekmi lesa. Terén nie je zložitý a nenachádzajú sa tu ani žiadne prudké prevýšenia. Je to jednoducho prudko choditeľné.
Počas tohto úseku stretávam stále ďalšie a ďalšie srnky. Normálne som to prestal počítať. Kým spočiatku som v kútiku duše dúfal, že stretnem nejaké tie srnky, teraz si ich už ani poriadne nevšímam. Keď začujem nejaký ten šuchot a obzriem sa tým smerom, vidím už len odo mňa vzdiaľujúce sa zadky srniek.
Čím som bližšie Bankovu, tým častejšie počujem nezameniteľný rev motorov. Najrpv si myslím, že nejakí nezbedníci sa po lesoch preháňajú na motorkách. Síce som sa už tak silno neradoval zo stretnutí so srnkami, ale stále to bolo veľmi príjemné ich vidieť. Silný rachot bezpečne všetku zver odplašil.
Na Bankove vidím obrovské množstvo aút. Slečna, ktorá tam usmerňuje všetky tie vozidlá ma informuje, že sa tu chystá nejaká relly. To by všetko vysvetľovalo. Od hotela Bankov mi po ľavej ruke skoro ďalšie tri kilometre robí spoločnosť umelohmotná páska. Rozumiem, bezpečnosť nado všetko, ale toľko umelej hmoty v lese?
Celkovo sa mi dnes veľmi páčilo. Ako inak skoro vždy. Predpoveď počasia nakoniec nevyšla a nepadla ani kvapka. Po celý čas mi batoh na chrbte skvelo sedel a nikde ma netlačil. Som z neho úplne nadšený. V noci som stretol kopu motýľov, ráno som počul štekať líšky a cez deň mi robili často spoločnosť srnky. Videl som pretekárske autá a aj turistov. Bol to jednoducho ďalší dokonalý výlet.
Pridaj komentár