Poviem celkom otvorene pravdu. I keď si užívam zimné prechádzky, viacej sa mi páči krokovať cez leto alebo aspoň na jar (či jeseň). Tohtoročný apríl je rovnako nepríjemný ako ten z minulého roka (ktorý apríl ale príjemný je?). Tak keď moje plány si vyžadujú vybrať si v posledný týždeň šialeného mesiaca voľno, okamžite siahnem po prvom možnom termíne (pondelok). S približujúcim dátumom s hrôzou v očiach sledujem ako sa predpoveď počasia mení zo slnečného dňa na zamračený a neskôr na prehánky a až búrky. V pondelok ráno je to najhoršie a mám to pokušenie všetko odvolať. Obrním sa ale dobrou náladou i optimizmom a nakoniec sa predsa len vyberiem. Do raja. Slovenského raja.
Na parkovisku na Čingove okrem mňa stoja ešte ďalšie dve autá a nemám ten pocit, žeby dnes bola v tomto malom národnom parku nejaká veľká tlačenica. Okrem toho i tak mám namierené do vzdialenejšej a o to akčnejšej a dobrodružnejšej doliny. Najprv sa však pôjdem kuknúť na Tomášovsky výhľad, či predsa len tie Tatry nevidno.
Cestičkou v lese kráčam a keďže je jar, tak sa úspešne brodím hore kopcom mazľavou brečkou. Nesťažujem sa, len podotýkam, aké nástrahy môžu človeka stretnúť v lese. Nakoľko je začiatok pracovného týždňa, tak som na ceste takmer úplne sám. Prvých ľudí stretávam po takmer tri štvrte hodine tesne pred výhľadom. Sú možno ešte viacej prekvapení ako ja. Nezdržiavam sa na skale dlho (Tatry vidno, len vrcholy štítov sa ukrývajú v mrakoch) a dávam si výživné klesanie k Hornádu (ja nie som však vôbec hladný a navyše, musím poklepať, ani raz som nespadol alebo pošmykol).
Odtiaľ sa konečne dostávam na miesta, ktoré sú typické pre Slovenský raj – potoky a potôčiky a k tomu rebríky a kramle či mosty a mostíky alebo podobné fajnôtky. Idem popri Bielom potoku a niekedy i ponad neho a pravdu povediac občas i skrz. Je to taká príhodná a milá túra. Tu stretávam i druhú (a na dnes i poslednú) skupinku ľudí. Občas niečo padne z oblohy (nejaké tie kvapky) alebo vždy je ich len pomenej a navyše i to veľmi rýchlo ustane.
Je tu toľko vecí čo si chcem obzrieť, vyfotiť alebo dokonca nahrať. Potok má tak čisto krištáľovú vodu, niekedy i dno vo vyše meter hlbokej hlbočine je absolútne zreteľné. Ba dokonca niekedy je ťažké určiť kde je hladina potoka. Na jednom mieste, kde horská služba opakovane upozorňuje na horší stav drevených mostíkov, si nedávam pozor a pošmyknem sa. Padám, našťastie nie až do potoka ale i tak je to troška nepríjemné.
Prechádzam popri ústí doliny Veľký Kyseľ, ja však do nej dnes nejdem (i tak ja zatvorená až do polovice júna a navyše nemám so sebou ferratový set) a pokračujem až k ústiu Sokolej doliny. Nemýliť si ju s Veľkým sokolom (kde je to úplne nádherné, ale kde vlastne v Raji nie je?). Je to dolina s najvyšším prevýšením a s najvyšším vodopádom (v Slovenskom raji a celkovo na Slovensku mu patrí druhá priečka). Tak sa na to neuveriteľne teším. Spočiatku to nie je prudké, ale typicky pre Raj sa musím predierať potôčikom (a i keď neprší, môže mať človek okamžite mokro v topánkach). Ako capko poskakujem z jednej strany na druhy ale skôr ako neskôr capnem do vody. Tak mi treba. Už tu sú časté malé kaskády a vodopádiky.
Sám som zvedavý, kedy sa to dvihne, lebo predsa len treba mi vystúpať dosť výškových metrov. Ako prológ sa mi mi ukazuje Skalnatý vodopád s prvým rebríkom. Celý natešený ním leziem (rebríkom, nie vodopádom) a teším sa na ďalšie (rebríky i vodopády). A ono nič. Len predo mnou neuveriteľne prudké stúpanie a žiadne serpentíny. Na jednom mieste mi podkĺzava noha a troška sa zošmyknem. Mne sa nestalo nič, ale fľaša s vodou mi padne minimálne desať výškových metrov, kým sa zastaví. Ta ostáva mi niečo iné ako sa po ňu vrátiť? Nuž a keď sa dostávam trošička vyššie vypadáva mi opäť. Tak to je ale náhodička.
Som troška sklamaný (kvôli fľaši a i absencii ďalších pozitívno empatických vzruchov) keď sa predo mnou konečne ukazuje Závojový vodopád a sústava rebríkov (a mostíkov a dokonca i kramlí, ale tie teraz zatiaľ nevidno). Šplhám sa rebríkom hore a nie je to práve najpríjemnejší pocit, nakoľko spodok rebríka nie je ukotvený v zemi ale je pripevnený len reťazou. Idem veľmi pozorne, tu by pád mal nedozerné následky.
Po dvoch rebríkoch idem po mostíku ponad vodopád a predo mnou sa črtajú ďalšie pomôcky na nabranie výškových metrov. Stúpam celkom pomaly, už som totiž spomínal môj (viac ako menej) mierny strach z výšok? Napriek tomu si to nesmierne užívam. Ďalšie mostíky a ďalšie stúpacie železá a ďalšie vodopády. Na jednom mieste dokonca ešte stále prežíva kus ľadovej výzdoby.
Presný popis mojich dojmov tejto časti trate je dosť fádny (vuáaaaa, supééér, krása, tak tomuto ani neverím, paradzina, …). I keď sa to už zdá, že sa nebude ďalej stúpať, stále treba ísť hore a hore. Stále popri alebo v potoku a na jednom mieste, kde už o nič nejde, sa na klzkých kmeňoch pošmyknem a dzignem (je to krásne a naozaj spisovné slovo) do vody. Vyše členkov. Tak už teraz je naozaj jedno, či som mal sucho v topánkach (nemal). Následne sa ide miestami cez popadané stromy a ako sa tak dneska mi už darí, pri preliezaní jedného z nich sa rafnem do nohy. Ááááá, nie kvôli krásne kričím, ale riadne to bolí.
Nakoniec som hore v závere doliny a pokračujem po zelenej značke smerom Bykárke. Na južných svahoch tu ešte rastie a kvitne podbeľ a mňa už čaká ten ľahší úsek dnešného dňa. Presúvam sa celkom rýchlo po ľahkom chodníku až k spomínanému kopcu s divným menom a potom prudko bočím dole na Klauzy (miesto s ešte divnejším menom). Tu sa nachádza vodná nádrž (na Bielom potoku), ktorou úlohou v minulosti bolo pomáhať pri splavovaní dreva. Dávam si krátku pauzu a potom sa už vydávam dole po prúde.
Je to pekné a vôbec to nie je namáhavé a za chvíľku (dlhšiu chvíľku) som pri ústí Sokolej doliny. Vracať sa budem z časti po rovnakej trase ako keď som šiel sem. Na prehnitých drevených mostíkoch si dávam pozor a nenastáva žiaden pád (asi znamenie, že som sa poučil z mojej neopatrnosti). Avšak asi mi stúplo sebavedomie príliš do nosa, keď prechádzam cez jeden železný most, vypadne mi z batoha mobil. Chvíľu poskakuje po mostovke, našťastie sa však sa zastavuje a nekončí v rokline s divoko hučiacim prúdom podo mnou. To by som ho potom už asi nikdy v živote nenašiel.
Nejdem ani na Tomášovský výhľad ale len sa prejdem jednoduchšou časťou Prielomu Hornádu (a cestou opäť nikoho nestretnem). Na Čingove som raz dva a som nesmierne rád, ako sa mi to skvelo podarilo. Dnes som síce neprešiel brutálne kilometre alebo nejaké neuveriteľné prevýšenia avšak dobre som sa zabavil. Ak chce niekto zažiť trošku odľahlejšiu (a teda menej preplnenú) dolinu v Slovenskom raji, tak mu túto divokú Sokoliu dolinu môžem len a len odporúčať. V Raji existuje nepreberne veľa možností na pád (vidí tam niekto okrem mňa tú iróniu) a preto si treba dávať na ne extrémne dobrý pozor.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 25. 04. 2022 | 4:43 h:min | 23.51 km | 12:04 min/km | 923 m |
Pridaj komentár