Exotika

Leto je celkom známe svojou možnosťou tepla. Alebo možno skôr absenciou chladu? Tak či tak, prejavy slnka, horúčavy a iných vecí majú niekedy devastačné účinky na fyzičku a psychičku človeka. Je dnešný deň nejaký iný (v polovici júla)? Ani nie, najmä ak nezačínam skoro ráno ako väčšinou, ale vydávam sa na výlet v „najlepšej“ časti dňa – tesne pred obedom. Kam mám vlastne namierené? Ide sa na Sľubicu a potom ešte (možno) ďalej. Bude to dobrý test na niečo väčšie.

Vo Vojkovciach je príjemne ticho (žiadne psy neobťažujú svojím štekotom, i oni sú opití teplom a slnkom). Ja nie som pod vplyvom žiadneho alkoholu a ani vlastne niečoho iného a tak sa mi darí držať celkom slušné tempo. Kým nestretnem chlapíkov s motorovými pílami a sekerou. Uvidieť ich tak v podvečer, celkom by som sa vystrašil (slušne povedané). Keď sa minieme, spravím čo by sa v prítomnosti šeliem robiť nemalo a beriem nohy na plecia (teda ak je cieľom nevyvolať predátorsky inštinkt).

Už po asi kilometri som mokrý ako myš a to sa vlastne prechádzam v tieni lesa. Je (ne)uveriteľne horúco. Čo je ešte celkom nepríjemné? Blanokrídlovce (muchy a iná háveď) celkom ignorujúce pravidlo piatich kilometrov (človeka prestanú otravovať potvory ak ide rýchlejšie ako päť kilometrov za hodinu). Buď nie som človek alebo ony/oni nevedia čítať. Mám také mokré tričko, až si ľutujem absenciu náhradného kusa oblečenia. No kto by predpokladal, žeby to bolo potrebné? Čo je však horšie, to najťažšie ma ešte len stále čaká.

Z lesa sa ozýva rev. Motora, nejakého traktora (kto čakal nejakú šelmu?). Po malej chvíľke ho aj vidím, presúva sa po miestach, kadiaľ by som mal ísť o zopár hodín. Bude ešte tam? Dochádzam pod najprudší svah dnešnej túry a chce sa mi ísť hore? No i celkom áno, ale je to vždy ťažšie ako čakám. Doteraz každý jeden pokus. Čím to je? Som už senilný? Úplne mimo kondičky? Aj inde sú prudké svahy a kopce, ale iba tento ma stále dostane.

Idem hore vysokou frekvenciou (nie šliapania ale výskytom prestávok). Nakoniec som hore pod vrcholom (kto to tam pozná vie, že som sa dostal mimo listnatej lesnej prikrývky). No a na Sľubici, okrem slabého výhľadu (nevidno vôbec Tatry), sedia na lavičke traja ľudkovia. Zdvorilostné pozdravenie a ja pokračujem ďalej (a tí na mňa divno ako na exota, žeby som nemal zazipsované nohavice, ale veď tieto nemajú žiaden zips). Pohybujem sa hore po hrebeni po lúkach a na jednom miestečku vyrušujem trošičku malú vreteničku. Ako s ľuďmi i s ňou sa ticho ignorujeme a preto je nám veselo.

K Rajtopikom to nie je ďaleko, resp. by to nemalo byť. Pohybujem sa obratne, rýchlo a sviežo ako gepard (dosť pomalý gepard, ktorému každá korisť hravo utečie a preto je hladný a letargický). Preto mi to trvá nakoniec dlhšie ako som predpokladal (možno ale za to môže predsa len horúčava). Prederiem sa cez skalné okienko, prejdem popri skalných stenách a snažím si rozpamätať sa na to ako som tadiaľto šiel pred šiestimi rokmi. Dorotka bola ešte v nosiči a celkom úspešne sme sa na jednom mieste stratili (Dorotka bola stále v nosiči, len my dospeláci sme zle odbočili). To bolo už tak dávno? Náhodne stretávam ďalšiu dvojicu turistov a tí na mňa pozerajú ako na zjavenie alebo nemám naozaj niečo nezvyčajné na sebe? Tretiu ruku, zlaté vlasy deda Vševeda alebo nemám predsa len niečo so zipsom, ktorý nemám?

Pod televíznou vežou tak úporne sledujem mapu na mobile, až úplne prehliadnem odbočku, ale len o zopár metrov. Idem míľovými krokmi k Branisku. Chvíľku chodníček vedie po asfaltke, potom zas bočím do lesa a neskôr sa z neho vynáram opäť na asfaltku. Niekoľko desiatok metrov odo mňa ide skupinka turistov (toľko ľudí normálne nestretnem za niekoľko mesiacov, nieto ešte za jeden deň) na ktorú pôsobím veľmi exoticky (alebo čo). Keď ma zazrú, ich rozhovor okamžite utíchne a s ťažko opísateľným výrazom v tvárach na mňa pozerajú (teraz som už i ja presvedčený, že mám niečo so zipsom). Ešte dobre, že táto trápna chvíľka trvá len krátko, hneď totiž miznem v lesíku.

Veľmi ma prekvapuje ako sa dostávam k Chvalabohu, cestička z lesa vedie prudkým kopcom dole a vychádza v prudkej zákrute. Stoja tam dvaja cyklisti, ktorí sú buď slepí (o tom celkom pochybujem, ako inak by mohli bicyklovať) alebo to s tým mojím neexistujúcim zipsom nie je až také tragické. Asi máme približne rovnakú krvnú skupinu (myslím obrazne), dobre si pokecáme (a to ja veľmi počas túr nerozprávam). Oni idú na Smrekovicu kam som pôvodne mal namierené i ja. Nestihol by som sa však vrátiť v normálnom čase späť (je to predsa len dosť ďalej) a tak idem po ceste dole k Peklisku. Nie je to až také strašné, vlastne idem len a len dole kopcom po asfaltke. Síce horúčava a topiaci sa asfalt môžu peklo priam evokovať.

Prejdem cestou dva kilometre a môže sa zas vnoriť do lesíka. Ak presun asfaltkou nebol peklom, tak potom paradoxne pohyb v lese ním bol. Stúpa sa len pozvoľne hore, ale na siedmich kilometroch to bolo v podstate stále rovnaké. Cesta, les, žiadne výhľady, občas zákruta a napriek absencii priameho slnka dosť a riadne horúco. Už dávno som sa nenudil na takom dlhom úseku. Neviem čím to bolo. Hneď na začiatku stretávam pána so synom, ktorí sa zrazu objavili z malej neznačenej cestičky s otázkou kam idem. Po odpovedi, že by som rád šiel na Sľubicu, tak mi odporúčajú cestu skadiaľ prišli oni. Ja by som rád šiel inokadiaľ. Ďalšie spestrenie cesty mi robí jedine päť! áut, ktoré idú proti mne. Vždy sú naplnené nejakou rodinkou a tri majú volant na opačnej strane (a anglickú ŠPZ).

Tu by som na koniec mal stretnúť ten traktor, ten však sa nenachádza na tomto mieste a už niekde inde otravuje les svojou prítomnosťou. Vyberám sa druhýkrát na Sľubicu. Čakám ťažké stúpanie ale zas je to ťažšie ako som čakal. Na jednej strane je to jedno z mojich najneobľúbenejších ale na druhej strane je to preto jedno z mojich najobľúbenejších. Na vrchole sedia noví ľudia (auto vedľa nich ale naznačuje rovnaký spôsob ich prepravy). Dole idem nie do Vojkoviec ale do susednej dedinky Slatvinky. Asi som dosť zničený, lebo ani v tejto časti nejako ma to nebaví. Som extrémne rád, keď som konečne v centre dediny. Auto mám však inde, preto sa vydávam na cestu po poľnej ceste (a cyklochodníku).

Teda aspoň na mape v mobile to tak bolo zaznačené avšak skutočnosť bola trocha iná. Tráva vyše kolien a trnky so svojimi tŕňmi, miestami „až“ dvadsať-tridsať centimetrov ďaleko, mi riadne znepríjemňovali pochod (cyklochodník to bol i v skutočnosti, modré c v bielom poli ma dostatočne o tom uisťovalo). Nakoniec som sa predsa len prebil do Vojkoviec, kam som vchádzal popri areáli miestneho družstva. Privítali ma tam celkom normálne bučiace kravičky (celkom normálne ležiace na zemi vedľa vodičky), celkom normálne zachrípnuto štekajúce psy (celkom normálne zatvorené v klietkach dva krát dva metre), celkom normálne pískajúce sliepky (celkom normálne pobehujúce za plotom). Ale počkať, to nie sú sliepky, ani morky, to je celkom niečo iné. Neviem čo (troška gúglenia ma neskôr poučí, že sa jedná o Perličku bodkovanú, resp. Perličku domácu). Tak toto je naozaj troška exotika. Ešte viacej exotickejšie vyznievajú nie celkom normálne pobehujúce pštrosy za plotom.

Tak to dnešný deň bol divný. Teplý. Horúci. Plno ľudí som stretol a ešte viacej vodičov (či už na bicykli alebo v aute). Videl som vreteničku a nejaké exotické vtáky (normálne vyskytujúce sa len v Afrike). I ja sám som bol pre niekoho za exotické stvorenie ale nakoniec všetko dobre dopadlo. I keď som z toho nemal hneď najlepší pocit, celkovo to dnes nebolo vôbec zlé. Už sa teším na ďalšie exotické dobrodružstvá.

Dátum	Trvanie	Vzdialenosť	Tempo	Nastúpané
17. 07. 2021	4:32 h:min	27.56 km	9:53 min/km	1459 m