Tento rok bol spočiatku dosť chladný. Takto chladný apríl a máj som už veľmi dávno nezažil (niekto z čitateľov áno?). V júni ale sa všetko otočilo a teplé počasie bolo vystriedané horúcim. Preto mi napadlo, čo takto sa vydať do Tatier (vysokej verzie) a pohľadať nejaké to osvieženie v bielej podobe (snehu)? V Smokovci (starej verzii) zaparkujem auto a ako tak pozerám, budem musieť vyšliapať do vyššej nadmorskej výšky (aby sa moja túžba stala realitou).
Kam len tak ísť? Možností je viacero ale ja sa nakoniec rozhodnem pre Veľkú studenú dolinu (kde inde by mohol byť sneh, veď táto to ma dokonca v názve a je veľká :-)). Cesta je dlhá a ja som ešte len v podhorí, ale to nevadí. Na Hrebienok idem rýchlo (na takejto „rovinke“), to ani nedokážem pomalšie (to tvrdí len moje veľké ego).
Mám troška rešpekt pred lesnými tvormi, teda rozumej medvedici, ktorá sa pohybuje posledné týždne so svojimi medvieďatami v okolí Bilíkovej chaty. Možno sa to nezdá, ale idem ešte rýchlejšie ako pred tým. Potom sa zamyslím (priznávam, nerobím to často, resp. nezamýšľam sa nad naozaj dôležitými vecami príliš frekventovane), vodopády Studeného potoka tak silno hučia, že vlastne nepočuť ani vlastné myšlienky (to by vysvetľovalo moju absenciu myslenia?) nieto ešte zákerne sa približujúce divé zviera.
Nad Rainerkou obchádzam fotiek chtivých dôchodcov (ak ja v ich veku budem mať dostatok peňazí a fyzického zdravia, či skôr bláznovstva, vydať sa do Tatier, tak budem len a len rád) a konečne sa dostávam vyššie. Aby som pravdu povedal, išiel som tadiaľto len raz v živote a i to bolo opačným smerom (bolo to pred štyrmi rokmi a vzniklo z toho i jedno nie celkom podarené video, avšak bolo moje úplne prvé, ešte pred Prvý na prti érou, a mám pre neho slabosť (môže zato i skvelá hudba od Pink Floyd?)). Vtedy sa mi to zdalo ako dosť dlhý zostup dlhou dolinou (no predsa len, je to Veľká studená dolina a teraz dávam dôraz na ten prvý prívlastok), teraz je to ale iné. Ide sa mi extra dobre a ľahko.
Na jednom úseku, pri robení video dôkazu mojej prítomnosti v tejto časti sveta, ma predbieha jeden celkom mladý chlapec a už ho dnes neuvidím. Je to prvý (a jediný) človek, ktorý je rýchlejší ako ja. Mrzí ma to? Ani nie, lebo ja sa zdržiavam robením extra kvalitného materiálu (ktorí uvidia len a len kvalitní ľudia). Potom pokračujem ďalej. Na inom miestečku ja predbieham malú skupinku (dvaja ľudia, ktorí si robia selfie). No a po chvíli predbieham ďalšiu skupinku. Len chcem povedať a uistiť sa (pochváliť?), že som naozaj veľmi dobrý.
Z lesa sa dostávam do pásma kosodreviny a odhalia sa mi výhľady. V diaľke vidím prvé fliačky snehu, ale nie je to na alebo v okolí chodníka. Prechádzam po moste ponad potok a prechádzam cez prvé skalnaté pole. Pravdaže, chodník smeruje hore, troška sa z toho zafučím, ale okolie mi dodáva energiu. Úplne najsamlepšie (doteraz) sú tri vodopády, ktoré padajú zo skalnej steny rovno na chodník. Ak by trebalo (čo mi akože netreba), dokázal by som si tam i nabrať vodu do fľaše.
Na niektorých miestach som veľmi happy (rozhranie medzi kosodrevinou a alpínskymi lúkami je podľa mňa najkrajšie) a nabíja ma to pozitívnou energiou. Niekde tu občas je prudšie stúpanie, ktoré zvládam ľavou zadnou (nie som troška namyslený?). Prechádzam cez ďalší mostík zasa na druhú stranu potoka a predo mnou je prudká stena. Oproti mne idú prví navrátivší. Na chodníku je prvý stály sneh, nie je ho ale veľa. Vlastne nestojí to ani za zmienku (ale stojí).
Robím si naozaj krátku pauzu (len na zopár fotiek) pri Vareškovom plese (ale nevarím si tam). Čaká ma posledný úsek pred Zbojníckou chatou a sám som zvedavý, či sa mi podarí tu zrieť kamzíky (no minule som vyrušil kamzíka rovno na chodníku). Treba sa vyštverať troška vyššie, na jednom mieste sú aj reťaze, ale tie veselo ignorujem. Spoza zákruty sa na mňa usmeje chata aby sa okamžite skryla za ďalšie skaly. Ja sa s tým neuspokojím a nakoniec som pod ňou. Prechádzam cez dlhšie snehové pole (konečne poriadny sneh!) a som v cieli bez desiatich minút za dve hodiny. Podľa rázcestníkov mi to malo trvať tri hodiny štyridsať.
Na chate (kde o týždeň by som mal spať so sestrou a s Dominikom) si dávam veľkú kofolu. Čo s načatým časom? Tak sa idem pozrieť, či niekde neďaleko nie je troška viacej snehu. Idem smerom k Sesterskému plesu a tu musím prejsť cez sneh a dokonca do kopca. Nechcem sa mi vyťahovať kvôli desiatim metrom mačky a som za drsňáka, lebo sa ani nepošmyknem. Juchú. Moja cesta tu nekončí a pokračujem ešte ďalej. Dostávam sa do krásnej zóny, kde okrem mňa, štítov, ticha a snehu nie je nič. Ak toto nie je rozprávka, tak potom neviem čo.
Podľa mobilu som presne na značke ale je to ťažko odhadnuteľné, chodník je hlboko pod snehom. Zastavujem sa a užívam si to. I napriek snehu je celkom teplo, ba dokonca by som povedal, že horúco. Dokonalé. Zo snehu si spravím maličkého snehuliaka a na dneska končím (teda až na to, že sa treba dostať dole do Smokovca, ale to je už len malina a iný a veľmi krátky príbeh). Ak by som sa mal oznámkovať, tak by som si dal jednotku s hviezdičkou za skvelo naplánovaný, vykonaný a dokonalo prevedený výlet. Bodaj by takýchto viacej bolo (alebo aspoň o týždeň som s Dominikom a Paulou nemal žiadne problémy).
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 17. 06. 2021 | 4:00 h:min | 20.46 km | 11:46 min/km | 1114 m |
Pridaj komentár