Ako som to už niekoľkokrát hovoril, nerád chodím s niekým. Nerád sa niekomu prispôsobujem a pravda je aj taká, že nie vždy sa dobre so mnou vychádza. Som tvdrohlavý ako baran, aspoň si to o sebe potmehúdsky myslím. Rád vyrážam na cestu veľmi skoro a nerobí mi problém niekoľko hodín ísť po tme. Zmena je život a preto sa od svojho zabehaného systému dnes mierne odvrátim. Dnešnú porciu kilometrov začnem až o pol šiestej a nie som ani tak celkom sám.
Cesta do Novej Sedlice trvá skoro hodinu. Spoločnosť mi odporúčal dobrý kamarát (žmurkám presne na teba PeterburG, ty za to môžeš). Na hrebeni Poloním očakávam sneh a aj sa tomu teším a mám z toho aj trochu rešpekt. Predsa len, odtiaľ do civilizácie je riadna štreka. Môj spoluchodec sa však tomu viacej teší a strach a či rešpekt nemá snáď žiaden. Dosiaľ sneh poriadne z blízka nevidel a tak s ním nemá žiadne zlé skúsenosti. Volajú ho Jeep (presne ako to armádne autíčko) a takisto je to riadna väzba, určite má okolo dvoch metrov. Či náhodou nemá blond vlasy neviem povedať, celú cestu mu hlavu pokrývala teplá čiapka.
Že to môže byť celkom vtipná jazda sa presviedčame už po ceste. Takto skoro ráno stretávame v dedinách ľudí, ktorí asi práve teraz neradi končia svoju párty, a s nadhľadom takým typickým pre podgurážené osoby, si to šinú bicyklami po zlej strane cesty. V Snine, si to pri mínus dvoch stupňoch, pravdepodobne neúspešný a znudený taxikár umýva svoje autíčko v samoobslužnej umývačke. Vyrútivší vlak zo zákruty mňa teda osobne dosť silno vyľaká (chvíľu som mal naozaj pocit o rútiacom sa vlaku po ceste), Jeep sa tomu tak silno smeje až mi zaľahne v ušiach.
V Novej Sedlici, pri miestnom úrade, sa policajti snažia zohrievať v aute a celkom znudene mrznú. Len môj červený Citroen ich na chvíľu vytrhne z letargie. Nie je na to však dostatočná doba, aby sa úplne zobudili. My sme však zobudení a nabudení dosť a tak sa vydávame na cestu. Naťahujeme mačky na nohy, aby sa nám po ceste nešmýkalo, lebo všade vôkol je ľad. Jeep spočiatku protestuje, vraj načo, veď on chodiť vie a pri najhoršom sa bude dokonca aj šmýkať. No problem! Nakoniec ho nakoniec len ukecávam aby si ich nasadil.
Ja si veľmi dobre uvedomujem, že nie každý má toľko skúseností ako ja s turistikou v nie najlepších podmienkach (zas sa musím chváliť?), preto si užívam skutočnosť, že sa počas prvého úseku vôbec nekĺžem. Jeep mi po prvých minútach tvrdí, že ak by nemal mačky, tak by tak elegantne a bezproblémovo išiel taktiež. Nestačí môjmu drzému tempu a tak sa nechce zastaviť a dať si protišmykľavé pomôcky dole. Ja mu zas nehovorím, že by som na neho aj tak počkal, čo som netvor, aby som ho nechal zmrznúť v divočine dvesto metrov za dedinou?
Ideme spočiatku vedľa seba, lebo sneh síce leží na ceste, ale nie je ho veľa. Na zemi vidíme aj stopy lyží, nie sú to však stopy po bežkách, sú dosť široké a preto informujem Jeepa o tom ako pred nami určite tadiaľto šiel lyžiar so ski-alpovými lyžami. Turistický chodník bočí do lesa a aj my opúšťame lyžiarsku stopu a pokračujeme už sami. Výstup do kopca ma zahrieva dosť ako dostatočne a tak musím zastaviť. Vyťahujem z vaku tenšie tričko a dávam ho na seba. Jeep sa na mňa s nedôverou díva a nedá mu to, prečo sa prezliekam. Nechce sa dať veľmi presvedčiť, že ak je človek na príliš teplo naobliekaný, tak sa potí a potom je to horšia situácia ako keď má človek toho tak akurát. Niečo si šomre popod nos o bláznivých belochoch, ktorí nenávidia teplo alebo také niečo, ale nie som si sto percentné istý, či som to začul dobre.
Postupne svetla pribúda a ja hádžem čelovku do vaku. Stále nepretžite stúpame ale snehu nie je viacej. Dokonca sa prudké stúpanie mení na takú miernejšiu variantu a to nám uľahčuje postup. Benefitom je, že sa môžme takto rozprávať. Teda rozprávať ako rozprávať. Ja nemám problém s dychom, asi som nejako lepšie natrénovaný, ale môj spoludobrodruh zaryto mlčí a ignoruje moje snahy na nadviazanie rozhovoru a bližšie sa spoznanie. Buď nerozumie mojej, azda zrozumiteľnej, angličtine alebo som mu nesympatický. Neviem, ktorá z možností je horšia. Rozmyslím si, či na budúce s niekým pôjdem.
Z minulého roka si pamätám ako som šiel tadiaľto, len opačným smerom. Preto čakám, kedy sa cesta prehupne cez hrebeň a klesne k Stužici. Lenže stále ideme hore a hore márne čakám na dobré správy za každou zákrutou. A to som chcel tomu chlapíkovi za sebou ukázať len to dobré, teraz mám však nejaké čiernejšie myšlienky. Jeep ma však upokojuje, že toľko krásneho snehu ešte nikdy v živote nevidel a horšie to už byť predsa nemôže, takže by som mal byť úplne v pohode. Nerád kuvikujem, ale on nevie o čom hovorí. Veď ani ja ani to neviem.
Keď nakoniec začneme klesať, som tomu nesmierne rád. Nikam sa nemusíme extra rýchlo ponáhľať, už predsa nie sme ďaleko. Pri prechode cez malebný mostík sa obaja vytešujeme. Je to naozaj taká krásna vec, ktorá vždy pomôže pookriať na duši. Ani som to zatiaľ nespomenul, ale už dávnejšie sme preťali cestu tajomného lyžiara a pokračujeme po jeho stopách. Dlho nám šťastie nepraje a za Stužicou sa definitívne lúčime.
Našťastie niekto pred nami išiel na Kremenec. Varujem Jeepa, že teraz sa to o dosť zdramatizuje, nechce ma však počúvať. Doteraz som ho len strašil a v skutočnosti je všetko tak super a easy. Mám sa radšej zamyslieť nad tým čo a kedy hovorím. Tak dobre, dobre, hromžím pre seba. Bodaj by to od teraz bolo extrémne hnusné. Len neviem, či je to najlepši nápad, lebo takto vytrescem nielen jeho ale najmä seba. Ja som však vo vnútri dobrý človek a tak nám prajem dobrú cestu. Tá dobrota je však schovaná riadne hlboko.
Tu sa začínajú miestami kopiť záveje a robíme si krátku prestávku na občerstvenie teplým čajom. Tento odpočinok nám asi neurobil dobre. Ja sa akosi troška začínam strácať v závevejoch a Jeepovi je to jedno. Pred nami sú síce nejaké neurčité stopy, ale nejdú presne podľa značiek. Alebo značky sa nedržia chodníka. Je viacej ako isté, že tadiaľto veľa ľudí od napadnutia snehu nešlo, respektívne nikto. Červené značky sú povážlivo nízko kreslené na stromoch a to môže znamenať len jedno. Buď je toľko veľa snehu alebo ich kreslil trpaslílk. Čo je asi pravdepodobnejšie? Odpoveď na túto otázku je pre Jeepa celkom jasná, on je za malé šikovné víly.
Keď sa niekoľkýkrát prepadnem snehom až skoro po pás a môj pád zastavuje až konár na ktorom stojím, napadne mi spásonosná myšlienka. Načo nesiem tie snežnice vo vaku, keď si ich môžem plnohodnotne hodiť na nohy? Žial, mám požičaný (ďakujem veľmi pekne Meťo za výpožičku) iba jeden pár a tak jeden z nás sa bude musieť obetovať pre dobro veci. Kývnutím ruky ma odbije Jeep, mám si ich dať sám. On si žiadne takéto panské pestvá na nohy dávať nebude a ak by ich potreboval tak by mu ich pán Boh dal už od narodenia. Celkom typická odpoveď (za tú chvíľu už môžem hodnotiť, či niekto robí alebo nerobí niečo typicky?). Tak keď nechce, nebude ich mať, ja sa mu prispôsobovať nebudem.
Chvíľu nevidno žiadne značky, vlastne ani stopy, ale potom sa zas všetko zjavuje a zas mizne. Vždy sa dohodneme kam ideme a akoby zázrakom stále nakoniec zas natrafíme na chodník. Teda tie plytké stopy v snehu. Alebo zúfalú značku na strome. Teraz je to naozaj veľmi ťažký pochod. Všade sú len stromy a jediné živé bytosti sme my dvaja. Navyše sa sklon stúpania mení z nepríjemne prudké na aj na takéto si to trúfneš?
Ľapoceme sa extrémne pomaly a ja mám toho osobne dosť. Asi aj Jeep, lebo zmĺkol aj on, ale stále sa usmieva a ide za svojím ako buldozér. Teda aj ja idem ako veľky silný stroj, no skôr ako taký detský strojček. Už sme na ceste tri a pol hodiny a stále sme nedošli na Kremenec. Na mape sa to tak ďaleko nezdalo. Vlastne ani minulý rok, keď som šiel opačným smerom sa to tak ďaleko nezdalo. Ten, na prvý pohľad, pekny biely nevinný sneh to všetko kazí. Už aby sme tam boli.
Definitívne strácame značku, teraz je ako viac jasné, že pred nami išli davaja ľudia a tí sa od značky približne v rovnakom mieste oddelili od chodníka a vydali sa kratšími cestami na vrchol. Nakoniec sa zhodneme, že útok na vrchol spravíme taktiež priamejšou cestou, lebo ak by som mali ísť po značke, museli by sme zísť aspoň o tridsať výškových metrov. To sa ani jednému z nás nechce. Trvá to potom ešte ďalších desať minút sústredeného ticha, kým sme na trojnom bode. Tu sa rýchlo mraky pohybujú a tak chvíľku je vidno a chvíľkami je zamračené.
Napriek nášmu skorému štartu, nie sme úplne prví na tomto mieste. Z poľskej strany vidno stopy, ktoré prišli k stĺpu, obišli ho a vrátili sa späť na poľsko-ukrajinskú hranicu. Na hrebeni medzi Poľskom a Slovenskom sú len záveje. Lavičky, ktoré tu mali byť, sú taktiež úplne celé pod snehom. Čaj si preto v družnom rozhovore (medzi mnou, Jeepom a vetrom) nalievame po stojačky. Chvíľku klábosíme, či sa vrátiť rovnakou cestou alebo pokúsiť sa ísť až na Čierťaž a až tam sa otočiť späť k Novej Sedlici.
Sneh je tu celkom sypký ide sa po hrebeni a tak sa ide oveľa jednoduchšie. Takto môžme prehodiť viacej ako len zopár slov. Rozhovor celkom dobre plynie a kecáme o všetkom možnom. Zisťujem, že Jeep je celkom milý chlapík, aj keď možno trocha ľahkomyselnejší ako ja. Máme radi podobnú hudbu (aj keď ja až tak elektronickú hudbu nemusím), čítame podobné knihy a poznám jeho obľúbených autorov a on pozná mojich. To trocha utrasieva trecie plochy medzi nami.
Po pravej ruke leží Poľsko a po ľavej je moje rodné Slovensko. Ide sa ľahšie, ale nie je to stále úplne jednoduché. Klebetíme medzi sebou, keď tu zrazu z ničoho nič vyskočí z poľského krovia chlapík a pustí sa naším smerom. Kráčame chvíľu, po minúte sa zastaví a robí si prestávku. Prehodíme zopár slov a ostáva za nami. Už ho nikdy nestretneme. Nemyslím si však, že by tam ostal.
Po ďalších dlhých minútach kráčania a rozhovoru, počas ktorých preberieme v skratkovitej forme všetko od základnej školy až po súčasnosť, začujem v diaľke pred nami nezameniteľný zvuk motora. To znamená len jedno – blíži sa snežný skúter. Informujem Jeepa o tom, ako minulý týždeň sa v tomto národnom parku preháňali skútre s nezodpovedními vodičmi, a tak sa teším na stretnutie. Vyťahujem fotoaparát a za malú chvíľu sú pri nás. Nerobím si však žiadne fotky, títo dvaja sú tu oprávnene. Dávame sa do družnej reči. Vysvetľujem im, kto sme a kam ideme, sú to totiž členovia Straze graniznej.
Ďalej tak zas pokračujeme osamote a sledujeme ako sa mení svetlo každou minútou. Chvíľu je zamračené a za malý moment slnko svieti svojím ostrým svetlom na sneh aby sa zas zamračilo. Tu niekde by už mala byť Čierťaž, kde sa odpojíme z hrebeňa a začneme zostup. Táto časť prebehla dosť rýchlo. Na hrebeni nám uľahčovala orientáciu samotná hranica, ktorou vedie lesná cesta. Pod hrebeňom je situácia iná, zas sme medzi stromami a závejmi. Sneh sa navyše trocha mení. Nie je pekne ľahký ale začína byť ťažší a ťažší. A pravdaže mokrejší a mokrejší.
Nechce sa mi už chodiť, prestáva ma to baviť. Ešte šťastie, že tu je so mnou aj Jeep. Svojou ukecanosťou (dokonca viacej ako ja) mi Jeep dvíha náladu. Cez leto tu musí byť vcelku krásne a už sa neviem dočkať, keď si to tu prejdem v lepšom počasí ako dnes. Bolo to a stále je riadne namáhavé. Postupným klesaním sa citeľne otepľuje a mizne výška snehovej pokrývky. Dávam dole snežnice a nahadzujem si mačky. O pár minút stretávame pár skialpinistov, ktorí sa derú hore na kopec. Sme celkom zvedaví kedy tam hore do ríše snehu dôjdu.
Mám toho ja aj Jeep nakoniec dosť. Prudký kopec smerom dole dáva zabrať nohám a trvá to neuveriteľne dlho. Nikto nemá ani najmenšiu chuť na pokec. Celé potoky sa lejú dole cestou. Kým ráno všade všetko mrzlo, teraz je teplo a všetok sneh sa topí. V dedine sú cesty už takmer suché a zo striech padá mokrý sneh. Vyzerá to ako pekný jarný deň. Tak a je to koniec. Nie všetko sa tak stalo ako som to napísal, niektoré veci sa udiali tak trocha inak. Tak napríklad sneh nebol skoro žiaden a s Jeepom som si dobre sadol. Alebo naopak. Snehu bolo strašne veľa a so spoluchodcom sme sa v kuse hádali. Pravda je však aj taká, že to bol asi jeden z najťažších výletov aký som kedy mal. A s Jeepom som si sadol, nakoľko bol len v mojej hlave :-).
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 22. 02. 2020 | 6:54 h:min | 22.05 km | 18:46 min/km | 1169 m |
Pridaj komentár