Jesenno

Čo je pre jesennú turistiku typické? Farebné listy na stromoch a na zemi, modrá obloha a celkovo stabilné počasie? Alebo vytrvalý dážď a s ním spojené mokro, postupne znižujúce sa teploty a teda pľušť a slota? Ja som za posledné týždne zažil jeden typ i druhý typ. Krásne výhľady do diaľky v Tatrách i tekuté zrážky minulý týždeň.

Dnes neviem čo mám presne očakávať. Posledných pár dní len vytrvalo prší a aj ďalšie dni by sa počasie nemalo zmeniť. Ráno sú však chodníky polosuché a nie je až taká veľká zima. Cestou na Alpinku taktiež neprší a tak dúfam len v to najlepšie. Môj cieľ cesty ma víta postupne hustnúcou hmlou. Na parkovisku som neprekvapujúco prvé auto. Prekvapuje ma však ohlušujúci rev motoriek ženúcich sa hore cestou na Jahodnú. Nelegálne preteky uprostred noci ako vyšité. Tí blázni si neuvedomujú, že kvôli hmle nie je poriadne vidno?

Ja sa spočiatku vyberám na opačnú stranu, smerom do kopca na Hrešnú. Napriek problémom s orientáciou sa mi ide veľmi dobre. Občas musím na malú chvíľu zastať, aby som sa okolo seba porozhliadol a určil správny smer môjho pochodu, ale inak je to fajn. Snažím sa ísť rýchlo, razantne a to sa mi aj darí. Na Hrešnej som za pol hodinku chôdze a cítim v nohách silu, takže vôbec nespomaľujem.

Vpred!

Cesta popri plote košickej ZOO je taktiež v pohode. Teda okrem faktu, že pár krát sa mi podarí vojsť do mláky so studenou vodou. Nie je to kvôli listom, ktoré by tie mláky zakrývali, ale jednoducho hmla zhustla a nie je veľmi dobre vidno. Tak sa sústreďujem na hľadanie správnej cesty až vôbec nesledujem čo je tesne predo mnou. Preto mám taký úspech s ľadovým kúpeľom.

Opúšťam betónové piliere a odbočujem smerom na chatu Diana. V lese je ticho a počuť len občasný dopad vodných kvapiek na popadanom lístí. S klesajúcou výškou sa hmla trocha trhá a vo svetle čelovky je vidieť do väčšej diaľky. Na jednom mieste dokonca vidím neďaleko seba žiariace oči promenádujúcej sa líšky. Ani zlepšené svetelné podmienky mi nepomáhajú vyhnúť sa blatistým miestam na ceste. Na týchto miestach je plno blata aj počas suchých období vrcholiaceho leta, nieto ešte dnes.

Ani som sa nenazdal a bol som dole na ceste. Tam vidím ako odo mňa beží ďalšia líška. Fúúúú, toľko divej zveriny za tak krátky čas. To bude mať na svedomí tá hmla. Jednak som pred nimi skrytý do poslednej chvíle a na druhej strane drobné kvapôčky hmly úspešne tlmia všetky zvuky z okolia. Keď sa otočím smerom preč od líšky a spravím zopár krokov, asi tak meter odo mňa sa z jarku zdvihne sivo čierna masa mäsa a začne sa štverať drobnými krôčikmi na priľahlú stráň. Čo tu robila líška s divou sviňou? Dohadovali sa na zvrhnutí vládcu priľahlého lesa? Alebo som ich snáď pristihol in flagranti?

Hmlisto

Teraz ma čaká krátky úsek po asfaltovej ceste. Väčšinou nemám rád cesty, ale dneska mi to príde vhod. Má to kopu výhod. Môžem ísť rýchlejšie, nešmýkam sa po blate a navyše nemám takto šancu zablúdiť. Užívam si bezproblémovú chôdzu a tak vnímať iné veci. Napríklad je zrejmé, že motorkári z Jahodnej už išli spať domov, nakoľko nepočuť žiadne ich diabolské stroje.

Pri chatách schádzam z asfaltky a mierim do lesa smerom do kopca na Jahodnú. Dobre si pamätám, ako rastú stromčeky na lesnej ceste a treba sa predierať cez ne, ale akosi nie a nie sa tam dostať. Hmla opäť pekne hustne a tak sa aj ťažšie orientuje. Normálne si už myslím, že som na zlom mieste. Dávam si ešte pár minút pochodu a potom to budem riešiť. Mapové podklady nesúhlasia s reálnym stavom a preto ani nemá zmysel to konzultovať s nimi. Na moju radosť dochádzam na zarastenú časť. Ani sa nepamätám kedy som sa viac tešil z ťažko priechodnej cesty ako teraz.

Hmla hustne a hustne a miestami nie je vidno ani na desiatku metrov. Poznám to tu a tak v pohode idem ďalej. Po prejdení cez hlavnú cestu sa však chodník zhoršuje. Najprv je všade vôkol veľká tráva a lesný chodník je dobre viditeľný. S mlákami je to troška horšie, lebo tie vôbec nevidno. Topánky už mokrejšie nemôžu byť, tak to ignorujem.

Akonáhle sa tráva stratí, na zemi je len lístie. Tadiaľto veľa ľudí nechodí, dokonca si myslím, že za posledný týždeň tadiaľto nešiel nikto. Takto je chodník úplne neviditeľný. Dohľadnosť v super hustej hmle je do päť metrov. Vidím pred sebou na strome žltú značku, ďalej som tak trocha bezradný. Ktorým smerom sa mám vydať? Nevidno ani najbližšie stromy, nieto ešte strom so značkou ktorý je pravdepodobne aspoň sto metrov ďaleko.

Dávam na svoju intuíciu a prejdem zo desť metrov. Poškrabem sa po hlave, žiaden nápad sa mi ale nevnukol. Jedinou zostávajúcou možnosťou je skontrolovať si pozíciu na mape. Na displeji mobilu vidím, že chodník sa vinie niekoľko metrov severne odo mňa. Spravím tých zopár krokov, vydávam sa po správnej ceste. O necelú minútku sa celý proces s kontrolou mojej pozície opakuje. Potom zas a znova.

Deň sa prebúdza

Vychádzam nakoniec z lesa a dobre viem, že predo mnou by mala byť asfaltka vedúca na Jahodnú. Idem si však oči vyočiť, ale nič nevidím. Mám ísť trocha vpravo či vľavo? Pozerám sa zas do múdrej skrinky a tá mi tvrdí, že hradská je rovno pred mnou, nie viac ako päť metrov. Tak to skúsim a vydávam sa na objavnú cestu dlhú tri kroky. A naozaj, po troch krokoch na mňa z hmly vyskočí krajnica cesty a ja som dosiahol som svoj cieľ.

Pochod na Jahodnú napriek tejto extra hustej hmle prebieha bez problémov, stačí sa mi držať cesty. Mám v pláne vyjsť hore na zjazdovku a tak sa tu nezdržujem a idem rovno na vec. Vchádzam do lesa a moje strasti s chodníkom sa opakujú. Aj keď je tu mierna obmena. Tu na rozdiel od minula, kde nebolo vidno žiaden chodník, mám na výber chodníkov zas niekoľko. Vo svetle čelovky je nesmierne ťažké určit, ktorý chodník je ten správny.

Hore na vrchu je zrejmé, že tme sa končí panovanie. To mi vleje do žíl mnoho optimizmu a poberám sa dole kopcom. Schádzanie z kopca je dnes omnoho ťažsie ako inokedy. Medzi stromami stále vidno veľkú figu borovú a mokré líste je extrémne, ale naozaj extrémne šmykľavé. Zídenie mi trvá porovnateľne tak dlho ako šplhanie sa smerom hore.

Temný lesný muž

Na parkovisku mám dilemu. Mám pokračovať po červenej a tak ísť ako minulý týždeň alebo mám radšej pokračovať dlhšou trasou po žltej cez Gregorov prameň? Som trocha pred plánom a tak si vyberám zložitejšiu možnosť. Ja na to ale mám nie?

Každým krokom vidno ako sa rozvidnieva. Občas ma prekvapí, ako hmlu odfúkne preč a zrazu je všetko ostré, kontrastné a navyše vidno do veľkej diaľky. Len potom ako odišla je zrazu späť a opäť je vidno šuviks. Prechádzam popri Gregorovom prameni a spomínam si na minulý týždeň, keď som tadiaľto šiel v opačnom smere. Teraz síce veľa toho veľmi nevidno, ale minule nebolo vidno naozaj nič.

Prechádzam sa po lúkach a je to tu veľmi pekné. Na jednej strane popadané hnedé listie a uschnutá tráva môžu pôsobiť deprimujúco, ale keď si človek uvedomí že je pokročilá jeseň, tak to má zrazu inú atmosféru. Navyše sa mi darí napriek častému robeniu fotiek udržiavať dobre a vysoké tempo. Ku Kamennému hrbu dochádzam už za plného svetla. Aj hmla sa okolo mňa rozplynula ale nízka oblačnosť sa stále drží.

Takmer na konci

Schádzam k Alpinke a nechce sa mi ani veriť, že o chvíľu bude koniec. Topánky mám trocha od blata a ani sa tomu nečudujem. Kvári ma zvláštny smútok a nie je to kvôli tomu blatu. Užil som si dneska riadnu priehršt dobrodružstva ako už dávno nie, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Nechce sa mi to skončit, ale budem musieť. Neostáva mi teda nič iné len sa tešiť na ďalší diel mojej chôdze. Sajonara.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *