Sedím v aute a trmácam sa nočnou úzkou cestičkou. Džungľa naťahuje svoje divoké pazúry až na vozovku. Jedna úzka serpentína strieda druhú. Našťastie nemusím šoférovať, to má na starosti domáci jávsky šofér. Musím uznať, jávski šoféri jazdia dostatočne opatrne. Dnes večer som ani raz nemal strach a to miestami je cesta úzka len tak tak pre jedno vozidlo.
O pol jednej som s ostatnými z mojej skupiny na parkovisku pod kráterom sopky Ijen. Je to jedno z dvoch miest na svete, kde sa dajú vidieť modré plamene horiacej síry. Ak to však chcem vidieť na vlastné oči, musím najprv vystúpať niečo cez 400 výškových metrov na vzdialenosti štyroch kilometrov. Nočná turistika v džungli je jedinečným zážitkom, na ktorý sa veľmi teším.
Závora na chodníku sa podľa našej sprievodkyne otvára o jednej po polnoci. Takto máme ešte trochu času na teoretické oboznámenie sa s okolím. Je mi to ale figu borovú, lebo všetko prebieha v indonézštine. Na konci zaznie otázka: Any questions? Tak sa zdvorilo opýtam, či by pre nás, ktorí nerozumieme, nemohlo by to byť zopakované v angličtine. Všetci, vrátane sprievodkyne, sa zasmejú a dostaneme následne info aj mne zrozumiteľnému jazyku.
Vraj ma výstup ku kráteru trvať niečo okolo dvoch hodín. Potom môžme zísť dole k plameňom a maximálne po pätnástich minútach sa musíme vydať smerom hore. Na okraji krátera smieme byť tak dlho ako chceme. Aby pobyt pri plameňoch bol viacej znesiteľný, každý dostáva dýchaciu masku s filtrom. Nerozumiem prečo tam nemôžeme byť dlhšie. Štvrť hodina je niečo pre normálnych ľudí, ale ja som poriadny a natrénovaný chlapisko, tak určite zvládnem bez problémov aj viac. Navyše, načo mi bude tá maska? Podľa mňa je to len zbytočná váha navyše.
Je už dávno po jednej, ale stále sa akosi nemáme k pochodu. Rozprávam sa so Sugengom, Yuchingom, Bong a ďalšími ľudmi. Na indonézanoch je vidno ako sú nesmierne hrdí na túto atrakciu. Nemyslím tím len lokálnych ľudí, ktorí zjavne z tejto jedinečennej príležitosti žijú, ale aj turistov z Indonézie.
Pri vstupe najprv sprievodkyňa platí nemalý poplatok a konečne o štvrť na dva sa vydávame na cestu. Okolo mňa sa mihajú ľudia s baterkami v ruke alebo s čelovkami. Nie celkom dobre tomu rozumiem, lebo Mesiac tesne po splne tróni na takmer bezoblačnej oblohe a viac ako dostatočne osvetľuje široké okolie.
Hneď na začiatku cesty postáva hlúčik indonézanov, ktorí polohlasne vykrikujú: Taksi! Taksi! Je to ďalšia vec, ktorá mi nejde do hlavy. Chodníček sa len mierne dvíha a je dostatočne široký a posypaný jemným štrkom. Zatiaľ je to len taká prechádzka v parku. Kto by sa chcel dať vyviezť?
Mám tajný plán predrať sa postupne do čela našej skupiny. Po chvíli mi je jasné, že som ďaleko v predu pred svojou skupinou. Ľudia predo mnou totiž nemajú žlté stužky a navyše rozprávaju po nemecky a francúzsky. Dokážem byť dostatočne nevšímavý, ale až tak zlé to so mnou nie je, aby som si v našej skupine nevšimol desaťročné deti, ktoré tu stretávam.
Ako nechávam ľudí za sebou, chodník sa začína prudko dvíhať. S ním sa dvíha môj tep a aj nálada. Je to fantastické. Som sám v nočnej džungli. Napriek nej Mesiac dostatočne svieti. Nemám žiadnu potrebu si prisvecovať baterkou. Na oblohe vidno kopu hviezd. Na severnej strane spoznávam súhvezdia, vyzerajú však nejako divne. Na druhej strane nespoznávam nič. Je to len zhluk svietiacich bodov. Je to však veľmi magické.
S nastúpanou výškou zrazu stromy miznú a v diaľke pred sebou uvidím ďalší pár čeloviek. Za mnou pomedzi stromy presvitajú svetlá turistov, čo sú mi v pätách. Pridám do kroku, lebo nechcem aby ma dobehli ľudia za mnou a zároveň si želám predbehnúť tých predo mnou. Nie je to však také jednoduché, ako sa to na prvý pohľad zdá. Cesta sa totiž dvíha v serpentínach a aj keď sa mi zdajú svetlá na dosach ruky, v skutočnosti ma od nich delí riadna vzdialenosť.
Mesiac ožaruje všetky okolité kopce strieborným svetlom, z ktorých mnohé sú krátery okolitých sopiek. Chýbajúce stromy napomáhajú nielen výhľadom ale aj studenému vetru. Na hrebeni fučí slabšia víchrica. Ani sa nečudujem, som takmer vo výške 2400 metrov. Skupinka čo bola predo mnou sa tu skrýva v závetrí za kamennou stenou. Tak som sa nakoniec predsa len prepracoval na špicu turistov.
Ako vychádzam spoza zákruty, je mi jasné, že som takmer na konci. Trvalo mi to necelú hodinu, aj keď všade sa hovorí o dvojhodinovej túre. No aký rýchly a skvelý som. Mám to tu takmer celé pre seba. Škoda, že nie som úplne prvý, predo mnou idú ešte štyry čelovky. Bez problémov aj tie dobehnem a začíname so zostupom k modrým plameňom. Aspoň si to prvých sto metrov myslíme.
Zastavuje nás chlapík s informáciou, aby sme zaplatili za vstup. Vôbec ho nezaujíma, že sme už všetci platili dole pri rampe. Vraj je to len po vyhliadkovú plošinu, ak chce ísť človek dole, musí zaplatiť. Od prvej dvojice si opýtal 250 000 rupií, my sa mu páčime a tak ak mu dáme rovnakú sumu, tak pustí všetkých troch. Mne sa to veľmi nepáči a navyše nemám zo sebou ani rupiu, nie to ešte 80 000. Tak sa obraciam a idem oproti ľuďom z mojej skupiny.
Chvíľu som ešte sám, ale postupne sa objavujú ďalší a ďalší ľudia. Aj Yuqing s Martinom, Sugengom a inými. Pomaly sa vraciam ku kráteru ako starý a skúsený turista. Ukazujem všetkým čo kde je a kam treba ísť. Keď poviem, že dolu, v tej čierňave sa skrýva tyrkysové jazero, najprv mi nik nechce uveriť. Až fotografickému dôkazu každý uverí.
Rozhodneme sa zísť dole. Teraz tu už nestojí žiaden podnikavec, ktorý mámi peniaze od turistov. Cestička mi veľmi pripomína tatranské chodníčky. Ako kamzík poskakujem dole a predbieham tých pár ľudí predo mnou. Kým Tatry sú symbolom čistého vzduchu, tu začínam cítiť plazivý smrad. Oblaky síry riadne dávajú zabrať pľúcam. Teraz začínam chápať rozdávaným dýchacím maskám.
Schádzam dole pod jednu skalu a v tom ma zahaľuje žltý mrak. Začínajú ma páliť oči a napriek maske sa mi ťažko dýcha. Rozhodnem sa vyjsť trocha vyššie aby som unikol výparom. Chvíľu mi trvá, kým sa z toho spamätám. Na mieste s čistejším vzduchom oddychujem a zároveň robím fotky okolia.
Veľmi ma láka zísť dole až k brehu jazera a obzrieť si to tam. Vydávam sa na výpravu, počas ktorej zažijem zopár ďalších výronov síry. Tentokrát to nie je také strašné a s prehľadom to zvládam. Zastavujem sa na balvane tesne pred jazerom. Nastavujem fotoaparát a spúšťam 30 sekúnd dlhú expozíciu. Po malej chvíľke mi do záberu vbehne zopár nadšených amerických turistov (z ich hlasného rozhovoru a prízvuku je jasné odkadiaľ pochádzajú). Dosť ma to mrzí, lebo z fotky nie je nič.
Keď som prišiel domov a získaval nejaké informácie o tomto jazere, zistil som, že nie je práve najlepší nápad sa čľapkať vo vode. Tá tekutina totiž už nie je ani voda, ale skoro iba zmes rôznych kyselín. Jej pH je pri pobreží okolo 0.5 a ďalej od brehu má iba 0.1. Neviem aký bol ďalší osud amerických turistov, ale dúfam, že sa im nič podstatne zlého nestalo.
Nastavujem si fotoaparát na ďalšiu fotku, keď sa v tom priženie extra silný a hustý oblak. Za pár sekúnd nevidno úplne nič. Viditeľnosť je len desiatok centimetrov, mám problém si uvidieť vlastnú ruku pred očami. Oči ma neuveriteľne štípu a začínajú mi aj slziť. Dýchacia maska síce väčšinu výparov dokáže odfiltrovať, ale napriek tomu mám pľúca ako v jednom ohni. Pridáva sa k tomu neznesiteľná bolesť hlavy. Zdá sa to ako celá večnosť, kým mrak odvanie vietor preč.
Moje odhodlanie zostať tu dole čím najdlhšie dostáva vážne trhliny. Moja hlava mi radí zmiznúť čím skôr. Odolávam nutkaniu raketovo sa otočiť a rozbehnúť sa preč. Napriek tomu sa obrátim a odchádzam. Predo mnou je obrovská masa ľudí. Mnoho ich ide smerom hore k okraju krátera ale ešte viacej sa ich tlačí opačným smerom. Nie je to práve najjednoduchší postup. Chodníčky sú tu úzke a strmé a navyše niektorí ľudia sa bezohľadne tlačia do miest, kde nie je žiaden priestor.
Konečne na relatívne čistom vzduchu. Smerom hore som stretol Martina s Bong, tí zostali dole v kráteri krátko. Pre nich bol vzduch takmer nedýchateľný už po chvíli. Dobre už chápem maximálnemu 15 minútovému pobytu, ktoré dávala sprievodkyňa ešte na parkovisku. Nie je veľa ľudí, ktorí by dokázali v takomto prostredí vydržať dlhšie.
Nechce sa mi vracať hneď na parkovisko a tak sa vyberiem po hrane krátera ďalej. V zemi sa nachádzajú hlboké ryhy a vôbec to tu nevyzerá ako na Zemi. Zdá sa mi ako keby som sa nachádzal niekde na úplne cudzom vesmírnom telese. Aj pohybujúce sa zapálené čelovky turistov vyzerajú z diaľky ako mimozemské potvory sliediace po koristi. Stále prítomný, našťastie už len slabý, zápach navyše umocňuje pocit odtrhnutia od Zeme.
Ako sa vzdiaľujem od miesta výronu síry, začínajú popri chodníku vyrastať malé i väčšie kríky. Idem po vychodenom chodníčku na hrane krátera a miestami si musím dávať veľký pozor kam šliapem. Nerád by som bol, ak by som sa zrútil dole, lebo útesy sú tu takmer kolmé. Z tohto miesta je veľmi dobrý výhľad na trasu, ktorou sa schádza dolu do krátera. Celá je posiata svetelnými perlami z obrovského množstva lámp, čeloviek a iných svetelných zdrojov. Zdá sa mi, že teraz sa tou cestou trmácaju tisíce turistov a niekoľko ďalších sa prechádza okolo.
Vraciam sa odkiaľ som prišiel a stretávam stále viac a viac ľudí. Je to tu skoro ako na Václaváku. Na jednom vychodenom chodníku však nesvietia žiadne svetlá. Vyberám sa ním a vychutnávam si znovu nadobudnutú samotu. Vidím ako postupne mraky zaťahujú celú oblohu. Tma však nehustne, lebo sa pomaly blíži východ Slnka. Kontrolujem na kompase, ktorým smerom sa nachádza východná strana. Priľahlý masív susediacej sopky mi zakrýva výhľad a tak si musím nájsť lepšie miesto.
Na pohodové pozorovanie Slnka sa musím presunúť do miest, skadiaľ som práve prišiel. Mne to ale nevadí, ja sa rád prechádzam. Čím viac, tým lepšie. Musím sa ponáhľať, lebo v trópoch trvá brieždenie neuveriteľne krátko. Každou minútou vidno ako sa dramaticky menia svetelné podmienky. Pred chvíľou bola ešte tma a teraz je vidno do diaľky.
Cestou dúfam, že stretnem moju skupinu. Mám v tom šťastie, lebo naozaj ich po ceste stretávam. Aj oni by radi videli slnečný východ. Medzi rečou podotknem, že sa musíme presunúť, ak ho chceme vidieť. Tento návrh je jednohlasne prijatý a ideme na výhodnejšie miesto.
Nie sú práve najvhodnejšie podmienky na pozorovanie východu. Vidíme len jedinú úzku medzierku medzi mrakmi na východnom obzore. Na niektorých oblakoch sa začínajú výriť ružové farebné tóny. O malú chvíľu preblesne pomedzi mraky Slnko a po minúte je zas v mrakoch. Napriek krátkosti chvíle to bolo úžasné divadlo.
Kolektívne rozhodnutie nás nasmeruje na spiatočnú cestu. Za svetla sa mi ani nechce veriť, akým prudkým kopcom som tadiaľto v noci šiel a ani raz som sa nepošmykol. Teraz napriek mojej veľkej pozornosti sa párkrát pošmyknem, vždy to však ustojím. Predo mnou ale vidím občas ľudí, ktorí to neustoja a šmykajú sa potom po zadku. Veľa turistov ide smerom dole ale ešte väčší prúd má namierené hore a tak je cesta preplnená.
Vidíme ako na jednom mieste kľačí jedna pani a je jej viditeľne nevoľno. Mne je zle z toho, že nikto z ľudí, ktorí popri nej prechádzajú, si ju nevšimajú a pokračujú bezstarostne ďalej. Podľa mňa jej môže byť zle od zvýšenej fyzickej námahy, vyššej nadmorskej výške a dusivým výparom síry. Naša skupinka sa pri nej zastaví a zisťujeme či je všetko v poriadku. Vraj len niečo zle zjedla a bolí ju žalúdok. Bong sa hnevá sama na seba, lebo čierne uhlie pred túrou vyhodila z vaku von. Má však zázračný čínsky medikament – mätový olejček. Ponúka ho, ale je slušne odmietnutá. Ani sa nečudujem, malá fľaštička s činskymi znakmi nevzbudzuje kto vie akú dôveru. Bong je však veľmi presvedčivá a flakónik prechádza z rúk do rúk. Vrchnáčik je raz dva odšrubovaný a pani si chce z neho naliať tú olejovitú substanciu do úst. Bong všetkých (priznám sa, že vrátane mňa) prekvapuje tým, že olej sa má vmasírovať do pokožky na bruchu a nie vypiť. Na prvý pohľad vidno, ako sa tej žene uľavilo.
Následne cesta na parkovisko prebieha v pokľudnom duchu. Rozprávam sa s Yuqingom a postupne sa na mne prejavuje únava. Som už viac ako 26 hodín hore a rád by som si aj pospal. Podarí sa mi to až pri autobuse, lebo musíme počkať na zvyšok skupiny, ktorá je ešte na ceste. Takto podriemkávam približne hodinu. Keď je už každý na mieste, končí sa toto obrovské dobrodružstvo.
Jednu vec obdivujem na domorodcoch. Aktívne sa ešte stále dobíja síra v kráteri a musí sa ručne znášať dole. Každý robotník znesie dvakrát denne približne 90 kíl čistej síry. To znamená vystúpať cca 400 výškových metrov na vzdialenosti štyroch kilometroch a následne zoskákať približne 150 metrov ku kyslému jazeru. Vo všadeprítomných dusivých oblakoch nazbierať a nasekať kamene (sírové plyny sa ochladzujú a vytvárajú kamene pri hladine jazera). S nákladom na chrbte sa musia potom vydať na spiatočnú cestu. Často to robia bez akýchkoľvek pomôcok. Mne to stačilo prejsť raz a mal som dosť.
Pridaj komentár