Tak naivne si o sebe namýšľam, že už nie som celkom taký obyčajný turista začiatočník (lebo som neobyčajný turista začiatočník). Cesta hrdinov SNP je prejdená (i keď na niekoľko etáp), všetky voľne dostupné vrcholy Vysokých Tatier pokorené (plus Gerlach) a nejaké tie prespávačky tiež mám za sebou. Navyše i zopár pretekárskych stoviek som absolvoval a preto som už niekoľko rokov poškuľoval po West Carpathian Challenge. Sú to síce cyklistické preteky ale i kolobežkári a aj chodci sa môžu zúčastniť. Avšak 700 kilometrov nie je niečo (a tobôž už nie extrémna 1000 kilometrová trasa), načo by som si trúfol. Keď však na jar oznámili detskú, približne 300 kilometrovú, verziu pretekov, El Presidente mi musí odpustiť, že sa nezúčastním Východdniarskej stovky a dám prednosť tomuto dobrodružstvu.
Už vo štvrtok prvého augusta, s malou dušičkou, nastupujem do vlaku a trielim do Liptovského Mikuláša. Tam nastupujem do autobusu, smerujúceho do Jakubovian, a so mnou nastupuje ešte jeden človek. Veľmi podozrivo vyzerajúci chlapík. Zvláštny výraz v tvári (a malý turistický vak, paličky, trailové topánky). Žiaden vrah, len tak ako ja, chodec na zajtrajších pretekoch. Spoločne vystupujeme z autobusu a posledných zopár kilometrov ideme spolu pešo na štart.
Pred pretekmi som vždy poriadne nervózny. I keď sa organizátori snažia, neviem až tak veľmi prelomiť ľady. Predpoveď počasia je úplne na figu. Celý piatok a sobotu má úplne hnusne pršať a tak radšej idem skoro spať. V noci okolo druhej si potrebujem odskočiť a keď vyjdem pred chatku, som prekvapený. Toľko hviezd svieti na nebi, až sa mi nechce veriť predpovedi. Ráno vstávam do stále krásneho rána, prezlečiem sa a pripravujem sa na štart. Ten je dosť neskoro – až o pol deviatej (na trailových pretekoch nie je štart o šiestej nič výnimočné).
Vychádzam tradične z posledného miesta a čakám, že to tak ostane i do cieľa. No predsa len, bicykle sú rýchlejšie. Nuž ale nie je to tak, po pár stovkách metroch do kopca predchádzam bicykle. Oni svoje tátoše tlačia a mňa nič nespomaľuje. Keď sa však cesta vyrovná, miznú mi pomaly (teda skôr rýchlo) v diaľke. Dochádzam parťáka chodca (menom Tomáš) a chvíľku ideme spolu. Trošku sa rozprávame ale naše puto sa trhá. Robím nejaké tie fotky a navyše sa mi zdá, že na rovnej ceste je rýchlejší ako ja. V kopčekoch som asi rýchlejší ja. Po hodine či dvoch prichádzam Kvačian sám (ako prvý). Rýchlo naberám vodu v miestnej krčme a postupujem smerom hore dolinou.
Môj názor na túto dolinu sa vôbec nemení. Nie je zlá, ale nie je až taká skvelá ako sa o nej všade píše. Vlastne celkom (ne)obyčajný kúsok krajiny akých je na Slovensku strašne veľa. I keď mnoho turistov na ceste skôr značí, že si to množstvo ľudí nemyslí. Potom pokračujem cestou do Veľkého Borového, ktorá je síce asfaltová, výhľady sú však veľmi úchvatné. Ide sa mi pohodlne a keď ma predbiehajú cyklisti (ktorí si niekde robili krátko dlhú prestávku), povzbudzujú ma a je mi to príjemne. Asfaltka pomaly prechádza do poľnej a potom do lesnej cesty. Idem sám a nik vôkol mňa nie je.
Necítim sa zas až taký nejako sám. Na lúkach v diaľke chodia hore dole nejaké traktory, v ešte väčšej diaľke vidno dediny a opätovne sa predbiehame s dvojicou cyklistov. Keď ma predbehnú, mám opätovný pocit, že už pôjdem len sám. Kým ma nepredbiehajú zas. Na jednej križovatke totiž zle odbočili a tak mierne zakufrovali. Ide sa mi veľmi dobre, každú chvíľku pijem vodu, ionťak a tlačím do seba nejaké to jedlo. Ani sa to nezdá a už je dávno po obede a idem niekoľko hodín. Nič ma nebolí, nič ma netlačí. Nesiem si so sebou vcelku dosť veľký vak (Pa’lante Desert Pack) v ktorom mám všetko potrebné. Obsahuje stan, spacák, nafukovačku, jednu náhradnú sadu oblečenia, nejakú tu elektroniku, hygienu a hlavne jedlo. Veľa jedla. Veľmi nedôverujem možnostiam nákupu (najmä cez víkend) a tak som sa predzásobil už vopred (je to chyba?).
Napriek tomu v Chlebniciach navštevujem obchod. Kupujem zopár drobností, na ktoré mám práve chuť. Predo mnou je dlhá cesta do Trstenej a potom následný výstup na Magurku. Tam by som chcel dnes večer spať. Cesta je teraz dosť nudná, samý asfalt a z rutiny ma vytrhávajú jedine kamióny na ceste E77. Na miestach kde je maximálka štyridsiatka si to rútia približne dvojnásobnou rýchlosťou. Je to strašidelné.
V Krivej je obrovské množstvo ľudí, ktorí stále prichádzajú a prichádzajú (autami) a pred kostolom sú postavené nejaké tie šiatre. Žeby nejaký odpust alebo nejaká špeciálna omša? Nemám čas to zisťovať a pokračujem ďalej. Popri rieke Orave, počúvam šplechot vody a šplechot blbých rečí v mojej hlave. Nastupuje mierna (silná) kríza a počúvam sa, prečo to vlastne robím, kam smerujem a určite to dobre neskončí. A je to určite pravda. Prečo to vlastne robím? Veď to vôbec nie je zábava teperiť sa desiatky (až stovky) kilometrov s batohom na chrbte a robiť stále ďalšie a ďalšie kroky vpred.
Absolútne chcem zabudnúť na tieto veci a aby som vôbec prežil vypínam mozog. Až v Krásnej Hôrke (na Orave a nie hrad na Gemeri) pozerám na hodinky a je pol ôsmej večer. Rýchlo prepočítavam rôzne možnosti a nakoniec sa rozhodnem pre návštevu väčšieho obchodného reťazca (Lidlu v Tvrdošíne). Je to síce trocha od ruky ale podľa mojich odhadov je to posledná možnosť zásobiť sa na dlhú dobu (čo sa nakoniec ukáže ako chybný predpoklad). Navyše som dostal nesmiernu chuť na nanuk. Kupujem si ešte i vodu a doplňujem do mojej výbavy navyše malú pollitrovú fľašu s vodou. Od teraz budem so sebou nosiť dva s štvrť litra vody (ešte dobre, že batoh má veľké kapsy na fľaše).
Stúpanie na Magurku sa začína celkom v ostrom uhle a to mám rád. Stmieva sa a zapínam čelovku. Niekto má problém sa pohybovať sa lesom po tme, mne to nevadí. Podľa sledovacej stránky, nejakí dvaja cyklisti skončili svoj deň v prístrešku na Javorovom vrchu, ja tam však nebudem končiť. Pokračujem ďalej na chatu pod Maurkou. Či to bude cieľová stanica na dnes alebo budem pokračovať ďalej sa uvidí (pohrávam sa s myšlienkou, že zakempím niekde inde). Na nízko letiacich mrakoch vidím odrážať sa pohybujúce sa svetlá. Tak chatár sa pochlapil a navádza nás k sebe dokonca takýmto ohňostrojom?
Môj mozog (asi kvôli únave a nedostatku energie) si neuvedomuje absurdnosť tohto predpokladu. Síce v chate je elektrina (kde si dobíjam hodinky a telefón) ale nikde nevidím obrovský svetlomet. Zato pred chatou je rozložený ohníček a vôkol nesedia dvanásti mesiačikovia ale chlapíci z mäsa a kostí (plus jeden pes). Trocha oddychujem (zo štyridsať minút), rozprávame sa, jem, pijem a na požiadanie ukazujem môj stan (Six Moon Design Lunar Solo). Dobre som sa zotavil a rozhodujem sa pre pokračovanie. Dávam dobrej partii zbohom a utekám preč.
Do Námestova je to približne ešte desať kilometrov ale samotu mi spestruje najprv mierny dáždik (našťastie trvá len päť minút) a potom diskotéka (a reálny zdroj svetlometov). Spočiatku počujem len rytmus bicích a nízkofrekvenčné dunenie basovej linky ale ako sa približujem, dá sa rozoznať viac a viac melódie spevu. Možno je to nejaká oldies disco, nakoľko sa hrajú staré pecky ako Mr. President, Scooter a podobne. Nuž ale nemám veľmi chuť tancovať (a ja som nikdy veľký tanečník nebol).
V meste stretávam mestského policajta, ktorý sa nezaujíma o mňa ale o „ťažko“ zraneného chlapíka váľajúceho sa po zemi a sťažujúceho sa na veľké bolesti. Na informáciu od policajta, že záchranka sa už blíži, reaguje opitým hlasom, že on len chceeeeeee ííííśť domóóóóv. Pokračujem až do Oravskej Jesenice, kde sa o druhej v noci skladám v prístrešku pri športových ihriskách. Rozkladám si veci na noc a idem spať. Prvý deň je za mnou.
Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
---|---|---|---|---|
02. 08. 2024 | 17:09 h:min | 89,4 km | 11:30 min/km | 1896 m |
V noci sa trocha rozprší ale len sa stiahnem hlbšie pod strechu. Zdá sa mi, že nedokážem vôbec spať a že sa len prehadzujem. Keď nakoniec ráno zvoní budík netuším spočiatku čo sa deje (a to znamená, že extrémne tvrdo spím). Až potom mi to dôjde, musím pokračovať. Obloha je zamračená a všetko je mokré. Trať do Lokce je vedená po poľnej a lesnej ceste a moje topánky a nohy sú okamžite mokré. V dedine si zasa robím krátku prestávku v obchode, napchávam sa jogurtom, banánom a šalátom. Potrebujem energiu, lebo stúpanie na Klinec je prudké a brutálne bahnité. Nepamätám si, kedy som naposledy videl toľko blata (a už vopred ľutujem cyklistov). Keď vyjdem z lesa, čakajú ma pekné lúky. Ide sa mi excelentne. Ale len kým nedôjdem do Kruštenice. Na dlhé kilometre sa plahočím najprv na asfaltke, potom po rozbitej ceste a nakoniec po ceste vysypanej makadamom. Hrozne hrubej frakcie. Ide sa mi extrémne zle.
Je to hotové utrpenie. Nič horšieho som za posledných 24 hodín nezažil. Chodidlá ma extrémne bolia. A to tu nie sú žiadne stúpania. Hotový mordor. V Orava Village si musím dať krátku prestávku a doplniť energiu v podobe polievky a pizze. Po hodine vyjdem von a pokračujem v obchádzaní Oravskej Lesnej. Idem cez les po asfaltovom cyklistickom chodníčku a stretávam typicky lesné zvieratká. Kozu, najznámejšie monštrum do vrecka – Pokémona Pikachu a malých fialových mužíčkov známych ako šmolkovia (koza je reálna a to ostatné sú len obrázky povešané po stromoch). Čo sa mi nepáči je zhoršujúce sa počasie. Začína dosť silno fúkať a jemné sihlenie sa mení na silnejšie mrholenie, neskôr na neprestajné šepolenie až nepríjemné romonenie. Ešte dobre, že nezačalo čurdžať alebo ridať a či cehtiť. I tak to bolo dosť nepríjemné.
Trasa vedie hore k vleku nad Oravskou Lesnou, kde sa vietor mení na vetrisko a mám toho už riadne dosť. Nechce sa mi vôbec ale vôbec pokračovať. Kríza ako vyšitá. Normálne pokukujem, že sa pôjdem skryť do nejakého rozostavaného domčeku a zaleziem do spacáka a budem čakať, kým sa počasie neumúdri. Neverím si však, že potom by som v sebe našiel dostatočne veľa energie na pokračovanie. Tak radšej pre istotu nezastavujem, i tak mám zpoždení. Keď som už úplne na dne, predbieha ma skupinka cyklistov (kde sa tu tí cyklisti vzali?) a chvália ma a gratulujú mi k skvelému postupu. Ako mám na to reagovať ak nie pozitívne? Navyše sa cez mraky predralo slnko a celkom mierne a nesmelo sa začína otepľovať. Alebo aspoň prestáva fúkať ten hnusný severák.
Ešte sa chvíľu krútim po dedine a nakoniec konečne opúšťam intravilán a dostávam sa na veľkú cestu. Tam ma víta veľký nápis: Vítajte v Oravskej Lesnej. Kedy sa tej dediny konečne zbavím? Musím sa ňou predierať ešte zopár kilometrov a až potom začnem schádzať k vodnej nádrži Nová Bystrica. Asfalt, slniečko, teplúčko a smerovanie dole kopcom sa mi páči. Odskočím si pozrieť sa k požiarnej veži ale pretože je tam zakázaný vstup na ňu oddychujem len pred ňou. Pohoda sa končí ďalším postupom a hlavne obchádzkou vodnej nádrže.
Je to hrozné. Opäť sa plaholčím po obrovských kameňoch, slnko si ma opeká lebo nikde vôkol mňa nie je tieň a tak vyskúšam novinku. Zapínam telefón a počúvam podcast. Dve hodiny tak ani neviem ako prejdú a konečne sa dostávam do Novej Bystrice (dediny, nie vodnej nádrže). Až do Starej Bystrice idem po asfaltovom cyklistickom chodníčku (môžem to nazvať chodníček keď sa potom jazdí a nie chodí?). Je to oveľa dlhšie ako som si myslel. Najmä preto, lebo mi treba na záchod a tu nikde nie je možnosť odskočiť si. Preto mi úplne padne kameň zo srdca, keď som konečne v reštaurácii neďaleko môjho ubytovania. Rýchla večera, rýchlejší presun na izbu a najrýchlejšie zaspatie (len zisťujem, že parťák chodec odstúpil z pretekov). Je tma a tvrdo spím.
Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
---|---|---|---|---|
03. 08. 2024 | 13:40 h:min | 57,3 km | 14:19 min/km | 896 m |
Ráno sa pomaly zberám a vychádzam o dosť neskôr ako som si to naplánoval. Pokračujem po cyklistickej cestičke až do Krásna nad Kysucou, čo je vyše pätnásť kilometrov. Cestou ma len predbehne cyklista (z 1000 kilometrov dlhej trati), stretnem malé mačičky a zopár psičkárov so psami (a možno zopár i bez nich). V mestečku si v obchode kupujem jedlo, pitie (zo sebou teraz nesiem zásobu troch litrov vody, ja mám vždy strach, že budem mať nedostatok pitia), natieram sa proti slnku (včera bola brutálna kosa o tomto čase a dnes je brutálne teplo) a som nútený vypočuť si nechtiac jeden najbizarnejších príbehov, prečo bola dievčina včera v nemocnici, kde ju videla rozhovor vedúca postaršia babička (dievčina spadla na diskotéke na svojho tanečného partnera, ktorý ju mal v úmysle dvihnúť nad hlavu a keď ju po troch týždňoch neprestávalo pichať a pobolievať v hrudi, zistila v nemocnici, že to nie je zlomené srdce ale môžu zato zlomené tri rebrá).
Konečne opúšťam pre mňa nezáživné okolie a začínam extrémne prudko stúpať smerom hore. Potím sa ako slon v kufri (aj slnko poriadne pripekáva), pot zo mňa odkvapkáva a je to to náročné. Opäť je to teda poriadna zábava. Je to úžasné. Tak sa mi tu páči až idem len hore a hore. A zrazu zisťujem, že vyše desať minút pochodujem mimo trasy. Nevadí, skoro sto výškových metrov navyše je sto výškových metrov zábavy zadarmo navyše. Len teraz sa musím vrátiť. Na moje prekvapenie dochádzam dvoch cyklistov. Ako sa sem dostali? Veď by som mal byť už dávno zúfalo posledný. Tak asi nie som. Prehodíme zopár slov, povzbudíme sa navzájom a každý pokračuje.
Pozerám do mapy, neviem kedy presne bude ďalšia možnosť dočerpať vodu a tak keď na lazoch stretávam chlapíka, ktorý prerába dom, poprosím ho o vodu. Pýta sa ma, čo sú to za preteky, keď každú chvíľku mu od včera prechádzajú cyklisti s nejakými divnými číslami popred dom. Je úplne perplex z informácie, že také preteky vôbec existujú. Pokračujem teda ďalej a čim ďalej sa mi tu viacej páči. Dávam si vnútorný záväzok, že na budúci rok sa budem chcieť zúčastniť Javorníckej stovky. Pod rozhľadňou Zákopčie je obrovské množstvo národa. Folklórna hudba, stánky s guľášom, všade elektrické bicykle a ešte viacej džípov, tereňákov a štvorkoliek. Na nasledujúcich lúkach ma predchádzajú tie motorové tátoše a aby si človek hore na hrebeni dával väčší pozor ako vo veľkomeste.
S narastajúcou vzdialenosťou je ich ale menej a menej a ja môžem viac a viac nasávať tú ničím neriedenú krásu. Len z času na čas stretávam ďalších turistov. Začína ma troška krútiť v bruchu (nie z turistov) a treba mi na záchod. Ale som tak akosi mimo lesa na lúkach a v dohľade lazov a preto nemám tú drzosť si čupnúť len tak hocikam. Našťastie som ma prichyľujú v jednom dome lebo na na moju a zvláštnu a divnú otázku odpovedajú kladne.
Odľahčený pokračujem ďalej a čo mám k tomu povedať? Je to jednoducho paráda. Ide sa mi vynikajúco (i keď nie zas až tak rýchlo) aj keď je teplo. Brutalita. Včerajší nezáživný deň a nudné ráno, to je všeto zabudnuté. Tak v takomto prostredí by som vedel (či skôr chcel) ísť hodiny a hodiny (však vlastne už hodiny a hodiny týmto prostredím idem). Vrch Kamenité je mierne kamenitý a potom vchádzam do lesa. Tu už na mňa slnko nepečie ale ako často i tu po nejakej chvíľke vychádzam z lesa. Ďalšie lazy, ďalšie lúky a nezadržateľne sa blížim k sedlu Semeteš.
V miestnom pohostinstve si dávam na večeru kapustnicu a buchty. Žiadne iné jedlo nemajú. I tá kapustnica nie je podľa mojej chuti a nenapravia to ani buchty. Su extrémne suché. Obsluha je ale absolútne svetová. Po hodine pokračujem ďalej a teraz ma čaká ďalšie stúpanie. Chvíľku domy a chvíľku les. Ako sa tak približujem k jedným domom, neviem aké zvuky sa od jedného z nich ku mne blížia. Najprv mám pocit, že v šope je nejaký divný stroj ale ako sa približujem dokážem určiť, že je to hudba. Pozostávajúca z bicích majúce minimálne dvesto BPM, gitarového sóla mne znejúce ako škripot píly, ktorá za zahryzne do oceľového plechu. Spev znie ako keď sa niekto pokúša vykašľať veľkú kapriu kosť vzpriečenú počas Štedrovečernej večere. Pred šopou niečo v predzáhradke robí postaršia pani (vo veku mojich rodičov) a nemyslím si, že to je práve je obľúbený hudobný štýl.
Ďalšie kilometre sa snažím presvedčiť GPS Tracker, ktorý naposledy updatol moju polohu pred dvoma hodinami, aby fungoval (s pomocou orga na telefóne). Našťastie sa to podarí a ja som opäť bodka na mape. Pomaly sa blíži západ slnka a potrebujem sa dostať k čelovke. Tá je niekde vo vaku úplne na spodku vaku a musím všetko prebaliť aby som sa k nej konečne dostal. Prechádzam frekventovanú medzinárodnú cestu (po ktorej takto v nedeľu večer až tak veľa áut práve neprechádza) a som opäť mimo civilizácie. Nastáva také to príjemné podvečerné ticho. Trocha sa stmieva ale má to na svedomí i ten mrak blížiaci sa od Čiech. Ktorý so sebou prináša i dážď. Tak to som poriadne prekvapený. Celý deň je krásna modrá a gýčová obloha a teraz začína pršať?
Nahadzujem pršiplášť a pokračujem ďalej. S čelovkou na čele, lebo je už riadna tma. Ide sa mi absolútne hrozne, je šmykľavo a cesta tiež nie je nic moc. Na moje šťastie prestáva pršať (takže nakoniec nemoknem dlho) a pokračujem ako inak po mokrej asfaltke. Nemám v pláne dlho ísť, chcem prespať niekde na Kasárňach. Stúpam hore a som nakoniec rád keď som úplne hore a ako malý bonus vidím nad hlavou hviezdy. Tak asi ma nečaká ďalší dážď. Na jednej terase nachádzam miesto na spanie a o jedenástej večer si ľahám do spacáka a pokúšam sa zaspať.
Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
---|---|---|---|---|
04. 08. 2024 | 16:54 h:min | 66,1 km | 15:20 min/km | 1832 m |
Pred piatou sa budím, rýchlo jem a balím sa. Vôkol mňa sa krúti hmla a pokračujem širokým chodníkom. To je jedna báseň. Alebo dva a či tri. Povedzme, že celá básnická zbierka. Pokračuje super zážitok zo včerajška. Chvíľku hore a chvíľku dole. Na Stratenci obdivujem rázcestník. Písmenká a časy sa niekde stratili. Nevidno na ňom nič. Perfektná výpovedná hodnota. Vôkol mňa sú len kamene, lúky, les. Tak ak by toto bolo celý dnešný deň.
Ale nie je. Pod Malým Javorníkom sa dostávam na cyklistický chodník a ten je asfaltový. Dlhé kilometre idem len smerom dole. Spočiatku je to úzka cesta po ktorej už o siedmej sa preháňajú kamióny plné dreva. Potom pokračuje cez Hornú Maríkovú (kde si dávam druhé raňajky spolu s pár cyklistami, ktorý ma dobehli) a Dolnú Maríkovú (kde ma predbieha skupina siedmych cyklistov), Hatné, Prosné a Udič. Na ceste do Považskej Bystrice ma zachytí brutálny dážď a vietor. Je mi troška z toho zima. Idem už vyše šesť či sedem hodín a stále je to len a len asfalt. Pre cyklistov je to požehnanie ale pre mňa je to neuveriteľné utrpenie. Tak sa aspoň teším na Manínsku tiesňavu.
Tá je ale ako menšia sestra Kvačianskej doliny. Krásna ale zas až tak na druhej strane nic moc. Je o dosť kratšia ako som si myslel (necelý kilometer). Zádielska tiesňava je dlhšia a určite fotogenickejšia. To je ale len môj názor. V penzióne Manín sa dávam neskorší obed a čaká ma posledný úsek. Tu si naprávam názor na dnešný deň. Čakajú ma ďalšie lúky (i keď medzi nimi je zopár ďalších kilometrov asfaltu) a okolie je balzam na moju dušu. Mojím cieľom je dôjsť do cieľa do osem tridsať podvečer. Nech som na ceste kratšie ako tri dni a dvanásť hodín. A to sa mi nakoniec podarí. Je tu koniec.
Po troch dňoch, jedenástich hodinách a jedenástich minútach som v cieli. Prešiel som dokopy 277 kilometrov. Bola to riadna jazda. Až mi je normálne ľúto, že už je koniec. Navrávam si, že mám ešte silu pokračovať ale to je možno len taká fatamorgána. Pekne sa o mňa dobrovoľníci postarajú, ľahám si spať a spím. Ak by som mal v budúcnosti možnosť ísť takéto preteky opäť, povedal by som asi nie. Nie preto, že to je dlhé alebo extrémne náročné ale preto, že sú to cyklistické preteky. Preto je trať stavaná hlavne pre nich (veľa asfaltu). A to je len a len dobre. Organizátori a dobrovoľníci boli skvelí. Nie, boli úžasní. Najlepší na trati ale boli súťažiaci. Ja ako jeden z mála necyklistov som si užíval každé stretnutie, ktoré bolo vždy plné povzbudivých slov a obdivu. Nie je možné aby mi toto nezdvihlo náladu. Pre mňa boli títo chlapci a ženy veľkí hrdinovia. Prejsť tie dlhé kilometre na bicykli nie je žiadna ľahká úloha. Klobúk dole pred nimi. Držím im palce i do budúcnosti a nech sa im nerobia pľuzgiere na zadku.
Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
---|---|---|---|---|
05. 08. 2024 | 14:25 h:min | 64,5 km | 13:25 min/km | 860 m |
Pridaj komentár