Mám za sebou dlhú cestu. Relatívne dlhú cestu. Od úplne prvých nesmelých krôčikov (na ktoré sa vôbec nepamätám), cez dobrodružnú cestu, ktorú som absolvoval ako šesťročný (z babkinej letnej chaty k naspäť k rodičom) až po cestné maratóny a ultratrailové šialenstvá. Túto akciu som bral ako nádej, že ak toto prežijem a dám to (v relatívnom zdraví), dokážem absolvovať absolútne všetko.
Na štart cestujem dlhšie ako celý deň (doslova dvadsaťpäť hodín), pocitovo však cesta ubehne expresne rýchlo (asi preto lebo drvivú väčšinu časť cesty prespím). Zázemie pretekov sa ešte len pripravuje a tak trocha pomáham. Som veľmi nervózny (a neviem či je to dobré alebo zlé znamenie, že ani po toľkých rokoch sa tej trémy a neistoty neviem zbaviť). Rozprávam sa s niekoľkými bežcami (niektorých by som asi mal poznať, keď oni spoznávajú mňa ale ja, mená a tváre nie sme najväčší kamaráti).
Tesne pred šiestou (poobede) sú posledné prípravy a štart je taký letmý. Dano Muflón len v tichosti zahlási: Už je odštartované a vy ešte nebežíte? Pelotón (pozostávajúci zo štrnástich ľudkov) sa spočiatku pomaly a neochotne posúva vpred ale nakoniec naberie na rýchlosti a mizne v diaľke (za zákrutou). Spomínam ako som tadiaľto šiel počas Leteckej stovky. Len počasie bolo diametrálne odlišné (nuž čo človek čaká v marci, všakže). Tak som opäť sám so sebou. To je asi tá ťažšia časť každej takejto dlhej akcie. Vydržať sám so sebou.
Teraz je však ešte veľmi relatívne skoro, slniečko svieti, lúky si veselo kvitnú jarným kvietím a stromy ma zdravia čerstvými zelenými listami. To ma nabíja celkom dobrou a pozitívnou energiou. Pri stúpaní na Panskú Javorinu sa les nenápadne halí do hmly, do ktorej slnko nápadne posiela svoje lúče. Každou chvíľou čakám kedy z porastu vyjde nejaká rozprávková postava (len nech to nie je nejaká striga alebo kostihoj). Pri dlhom zbehu (ktorý si poctivo odkráčam) ma predbieha ďalší súťažiaci chlapík a ja sa len čudujem kde sa tu vzal (žeby on bol tá rozprávková postava?).
Keď sa začne pomaly stmievať, doľahne na mňa menšia melanchólia. Na lúkach sa rozspievavajú lúčne koníky a v lesoch sa pomaly ale dosť intenzívne prebúdzajú večerné škreky nočných dravcov (asi sov, žiadne medvede alebo iné predátory). Postupne sa rozsvecujú i hviezdičky (pravdaže i planéty) na nebi (a to som sa dosť bál predpovede počasia a následných búrok) a keď predchádzam cez Podhradie, majestátne (na rozdiel odo mňa) si to oblohou šinie ISS. Zastavujem a kochám sa tým nebeským divadlom. Tá je ale jasná. Akosi som na to zabudol. Na občerstvovačke som posledný (nič iné som ani nečakal) a predo mnou je asi tá ťažšia polovica prvého okruhu.
Zjazdovka je vlastne veľmi pohodlná (to som ešte plný energie z občerstvovačky), čo ma skôr škrie sú tie ostré ihličky tých malých ihličnatých stromčekov (keby som si len vedel spomenúť ako sa tie potvory volajú). Na jednom mieste, kde kvôli prudkému svahu chýbajú stromy, zočím nejaké divné temno krvavo červené svetielko v diaľke. Zastavím sa a o chvíľku mi to trkne. Veď je to vychádzajúci Mesiac. Na nejakej tej minútke mi vôbec nezáleží a s otvorenou pusou ho dlhšiu chvíľu pozorujem. Keď už pláva po oblohe plávam preč i ja. Pohybujem sa úplne na autopilota (veď sa stále pohybujem po turistickom chodníku a navyše smerom dole). Nemyslím na nič a keď som zrazu na asfaltke mám nejaký divný pocit. Ale prečo? Čo sa stalo? V tom mi to dôjde. Veď ja som nebol na Mačacích skalách.
Tak hajde späť hore kopcom, odbočka na skaly, skaly samotné a opäť na cestu. Stálo ma to len asi štvrť hodiny. Veď to nie je až také zlé, nie? Nasledujúca časť ma vodí po cyklistických chodníkoch, čo znamená miernejšie stúpania a úplne jednoduchý postup vpred. Hlava sa vypína a idem len a len na autopilota. Občas sa napijem, niečo zajem a stále ma udivuje svietiaci Mesiac. Je nízko nad obzorom a len nesmelo zakukuje cez lístie. Ja drzo odkukujem späť. Mal som sa však viacej pozerať pod nohy. Pravá noha je až po členky v krásnej čiernej a smradľavej mláke. Beriem to ako také malé neočakávané špeciálne osvieženie.
Dostávam sa konečne na lúku nad kopanice a dostáva ma ten kľud. Hviezdy a Mesiac na oblohe, zopár temných domčekov v doline, šuštiaci hmyz v tráve. Pravdaže nesmiem zabudnúť na bliakajúce vystrašené ovce a kozy. I ja som riadne vystrašený. Nie zo zvukových prejavov prežúvavcov ale z dvoch zelených svetelných bodov. Posvietim si silnejšie čelovkou a body sa menia na oči. Nanešťastie nejakého psa. Asi stráži to stádo ale nech nejde ku mne bližšie (ja sa dosť cudzích psov bojím). Čo čert nechcel, práve to má v úmysle. So sklonenou hlavou sa približuje a zastavuje na strategickom jedinom suchom moste medzi mlákami. Chtiac nechtiac idem tesne povedľa neho ale necháva ma našťastie tak. Len zavrtí nesmelo chvostom. Keď zazriem neďaleko odparkované auto, kde pri otvorenom okne spí nejaký chlapík a veselo pritom chrápe, je mi toho psíka zrazu i ľúto.
Môj pohyb si však stádo vysvetľuje ako akútne nebezpečenstvo a zrazu beží z jednej strany cesty na druhé. Zastavujem a nechávam ich prejsť v panike (ich i mojej). Do cieľa prvého kola ostáva už len zopár kilometrov a to dávam úplne v pohode (okrem malého a zbytočného kufrovania, keď sa neviem vysomáriť z jasných pokynov). V zázemí štartu a cieľa sa nechávam rozmaznávať a štartujem do druhého kola. Nie som si však celkom istý, či je to dobré rozhodnutie, napriek hviezdam v zenite sa na obzore dosť blýska. Ide to sem alebo nás ta búrka obíde?
Tak či tak, cestou na Tematín nikoho nestretávam. Veď ktorý debil by už o druhej v noci chodil po lese, všakže. Je neuveriteľne ticho. Počuť iba moje nesmelé šľapaje. Pred dvadsiatimi rokmi (to je už toľko?) som Tematín (v rámci vtedy pravidelnej astronomickej konferencie na Bezovci) navštívil. Okolie je mi teraz ale absolútne neznáme. Uplynulo už toľko rokov, že si podrobnosti vôbec a navyše som ho navštívil ako každý normálny človek cez deň. Frasa to je to naozaj až toľko rokov?
V tme sa ide a i nejde dobre. Na jednej strane nevidím čo ma čaká a neminie a na druhej strane je to často tak nudne jednotvárne. Vidím iba tesne pred seba a je to len chodník, blato, stromy, mláka, zasa stromy, čo to bolo tam v húští, opäť mláka a stromy. Na nohách som už dosť dlho (i keď nie je to dlho čo sa začali preteky) a mozog jemne otupieváva. Alebo dosť silno. Hlava sa otupene nevie rozhodnúť.
Pomaly sa začína rozvidnievať (je ale stále dosť husté šero) a po zídení do Hrádockej doliny sa musím a chcem vyštverať niekam vyššie. Len by to nemuselo byť také prudké. So stúpajúcimi výškovými metrami a stúpajúcou úrovňou osvetlenia sa mi pomaly dvíha nálada. Juch, toto som presne potreboval. Na chvíľu sa vo mne prebudí šelma a mám chuť dôjsť toho človeka predo mnou. Po štvrť hodine sa ukazuje, že to nebol najlepší nápad. Akosi som unavený až by som povedal, že ospalý. Nohy ma nekontrolovane posúvajú vpred a moje sústredenie prudko klesá. Ako je to ďaleko na občerstvovačku? Tento údaj neviem ani za svet vydolovať z mojej pamäte, mapy na mobile a ani z pomocného papieriku.
Zdá sa to strašne ďaleko. Kilometre a kilometre (a teda hodiny a hodiny) ďaleko. Jemným rozptýlením je hnedá krava uprostred lesa z ktorej sa potrasením hlavy zrazu stáva padnutý strom. Fúha, tá krava (alebo hlava) je riadna čarodejníčka. Čo ma menej prekvapuje je divá sviňa na lesnej ceste. Viacej ma však prekvapuje, keď sa ten diviak rozleje na vodu v mláke. Mám riadne halušky. Jednoznačne si musím na chvíľku oddýchnuť. Odkladám to len na troška neskôr, lebo v tom delíriu som prešiel takú vzdialenosť, že kŕmidlo na občerstvovačke je dole pod kopcom. Len tam treba zísť. Cez vysokú a mokrú trávu (čo znamená mokré nohy a topánky).
Rýchlo si načapujem čierny životabudič (rozumej kolu), vychľascem, najem, doplním vodu do fliaš a posúvam sa ďalej. Žltá cyklistická trasa je krásne zelená. Popri ceste rastie kopa machu, zelená trávička a lístie. Stúpanie nie je veľmi náročné a je to tu naozaj ale naozaj veľmi pekné a príjemné. Keď sa cesta mierne stane prudšou, pred sebou vidím človeka. No toto? Ja som Paľa došiel? Chvíľku spolu kecáme, som však troška rýchlejší a pokračujem opäť sám.
Na obzore sa pomaly dvíhajú nejaké temné tiene (to je len stále doobedie) a dvíha sa vietor. Začujem basové dunenie hromov a nemám z toho dobrý pocit. Radar (ojedinele mám dobrý signál) mi zobrazuje brutálnu búrku ženúcu sa takmer priamo na mňa. Ak by som pokračoval, išiel by som priamo v ústrety bleskom. To sa mi veľmi nechce, najmä keď je neďaleko prístrešok. Zakempujem tam a čakám. Každou minútou to vyzerá horšie a horšie. Paľo dochádza desať minút po mne ale nemieni tu ostávať. Chvíľu neviem, či to nemám risknúť s ním ale ozaj sa mi do búrky nechce ísť. Nakoniec čakám na mieste celú hodinu. Blesky sú už v diaľke a i ten brutálny lejak skončil. Síce ešte popŕcha, je to však ale v poriadku. Vydávam sa na cestu.
Cesta je mokrá (ako inak), tráva je mokrá (ako inak), blato je už od svojej podstaty mokré (ako inak) ale navyše i poriadne klzké. Pri štveraní sa na Bezovec mám na jednom úseku poriadne problémy. Šmyknem sa a padám dobré dva metre. Celé ruky mám od blata. Tak mi treba, keď nedávam pozor. Pri zostupe z Bezovca sa opätovne šmýkam na tráve a tentoraz si to odnesie môj zadok. Nevadia mi ani tak tie špinavé nohavice ako pomliaždený maximus gluteus.
Na konci druhého kola mám oproti plánu prijemnú rezervu, tak sa dobre najem, pripravím sa a pomaly vyštartujem do tretieho kola. Cítim sa lepšie ako na začiatku druhého (žiadne búrkové mraky na obzore, len gýčové barančeky na modrej oblohe). Na lúkach je fajn, možno až troška horúco ale to ja mám celkom rád. Keď vojdem do lesa, na blate sa šmyknem a zdrúzgam sa (zasa?). Do mláky, ktorá je nepríjemne hlboká. Mokrejšie už v topánkach nemôžem mať a tak ho hodím za hlavu. Čo ma však viacej hnevá je, že na jednej križovatke si vyberám nesprávny smer a strácam nejaký ten čas, kým na to prídem.
Úplne ma nakoniec rozhodí odbočka v lese. Podľa mapy a navigácie mám odbočiť vpravo na lesný chodníček. Avšak žiaden chodníček tam v realite nie je. Bezradne sa krútim a hľadám správny smer. Nakoniec kašlem na to a pomáham si mapu v mobile. Jedným očkom sledujem skaly pod nohami a druhým modrý krúžok v navigácii. Čím idem vyššie, je tam viacej skál, viacej mladých stromčekov a viacej malinčia (alebo černičia). Je to zúfale.
Keď konečne vyjdem na lesný cestu, cesta je zasa zarúbaná. Doslova. Na dĺžke nejakých päťdesiatich metrov sú v koľajách pozhadzované stromy. Ktoré treba všelijako možne i nemožne obchádzať a prechádzať. Potom je zas všetko v poriadku, kým ma navigácia neposiela niekam do vysokej trávy. Čo? Som z toho riadne perplex (zmätený). Idem po lesnej ceste, ktorá nevidela žiadne motorové vozidlo už asi dlhšiu dobu. Ide sa mi príšerne (i keď je to buď po rovinke alebo mierne dole kopcom). Ďalší úsek s vysokou trávou (dúfam, že dnes majú kliešte dovolenku) a pre zmenu zas blato. Najprv dole kopcom potom zas do kopca. Niekedy je to jeden krok vpred a dva kroky dozadu. Idem akosi úplne pomaly a začína ma to ubíjať. Navyše ma začína pobolievať nejaký sval na pravej nohe (výhovorka?). Hore na kopci sa sadám na nejaký peň a rozhodujem sa čo ďalej. Mám za sebou takmer desať kilometrov z tretieho kola ale trvalo mi to skoro dva a pol hodiny. Keď si predstavím, že predo mnou je ešte tých kilometrov tridsaťpäť, je mi z toho zle.
Myslel som si o sebe, že som dostatočne ignorantský tvrďas, ale asi som sa riadne mýlil. Na občerstvovačku je to ešte desať kilákov po trase alebo päť skratkami. Alebo to zabalím tak, že pôjdem rovno do cieľa (čo je tiež približne desať kilometrov). Čo mám spraviť? Netuším. Som zo seba sklamaný, znechutený, ubolený a zasa sklamaný. Nakoniec sa rozhodujem pre pochod do cieľa. Najprv sa vlečiem, hádžem do seba zvyšné jedlo a vodu a postupne jemne zrýchľujem. Je to fajn. V zázemí cieľa som po štyroch hodinách od začatia tretieho kola a prešiel som iba 19,5 kilometra.
Ako by som teda zhodnotil moje vystúpenie na Bezoveckom Maratóne? Prvé dve (normálne) kolá boli úplne super. Veľmi sa mi páčili a išli sa mi dobre. V treťom kole som dostal cez držku a dostal riadne ponaučenie. Už si nebudem myslieť po polovici pretekov, že to bude jednoduché. Budem potrebovať troška viacej pokory a dobrého mentálneho nastavenia. Hlavne pokory.
Samotné preteky a organizácia boli úžasné. Výber trasy, občerstvovačky, dobrovoľníci, zázemie a všetko. Jediným slabým článkom som bol nakoniec ja. Rozhodol som sa, že na budúci rok sa nezúčastním tejto akcie. Zapozeral som sa po dvadsaťštyri hodinovke. Nová výzva?
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 24. 05. 2024 | 22:22 h:min | 111,4 km | 12:03 min/km | 4323 m |
Muflon
super pekne si to napísal
tak na Pieščanskom ultrášiku 24h ta čakám