Niekedy veľmi dávno (dofrasa, to je už dvadsať rokov?) mi bolo povedané, že okolie Liptovského Mikuláša má z celého Slovenska najviac čo ponúknuť. Síce som nahlas súhlasil ale vo svojej mladíckej naivite som nebol až tak presvedčený o tomto fakte. Veď prečo by som i mal byť? Dovtedy som poznal maximálne kopčeky na Šíravou, Vihorlat a Skalnaté pleso (čo bol môj vrchol vysokohorskej a i normálnej turistiky). Toto leto nastal čas aby som si to na vlastnej koži vyskúšal.
Bezprostredná blízkosť Západných a Nízkych Tatier, neďaleko sú Chočské vrchy a rozumná vzdialenosť Veľkej Fatry a ikonických Vysokých Tatier, dáva obrovské turistické možnosti. Ja som sa jedno ráno rozhodol venovať Poludnici. I keď by sa viacej hodilo vyjsť na Poludnicu na Poludnie (už len to meno si to žiada), ja si volím skorší ranný termín. Menej ľudí (vlastne nič zlé nespravím, ak už teraz prezradím, že som nestretol žiadnu ľudskú dušu), menej dažďa (predpoveď počasia veľmi nepraje neskoršiemu štartu) a moja nehynúca záľuba v ultra skorom štarte (teda ak chcem byť po väčšinu dňa s rodinou).
Aby som sa len nechválil, skoro ráno som sa zobudil ale nevstal z postele. Akosi som možno už príliš starý na takéto neľudské vstávanie (alebo som jednoducho unavený). Avšak Dominik sa budí(a budí na šťastie iba mňa), posielam ho obratom ruky spať a ja sa potichučky vytrácam (a obliekam). Cesta do Iľanova je ešte za dosť veľkej tmy. Prvé metre po modrej značke absolvujem bez čelovky (ide sa hore kopcom po lúke) ale akonáhle vkročím do lesa, musím si troška prisvietiť. A troška zafučať. Je to riadne stúpanie. Cesta sa rýchlejšie ako pomaly dvíha, naberám výškové metre a strácam značku z očí (nie je to problém čelovky ale problém v mozgovej navigácii).
Vyťahujem mobil, kontrolujem kam mám ísť (cestička sa akosi krúti a rozdvojuje), nachádzam cestu, vypínam čelovku, zbieram ďalšie výškové metre (zdá sa mi, že slimačím tempom), prechádzam malou lúčkou, podliezam strom a vysielam mentálne vlny na odstrašenie medveďov. Áno, mám veľký rešpekt (dalo by sa povedať až trošku strach z týchto šeliem). Nebudú sa však predsa pohybovať v okolí turistického chodníka, nie? Najmä ak fučím ako lokomotíva a tohto stroja sa predsa boja, všakže.
Stále je to len hore a hore. Prejsť kilometer mi trvá nekonečne dlho (ak teda nekonečno sa rovná sedemnástim minútam). Objavujú sa prvé výhľady (cez stromy) a som celkom zmätený ktorým smerom práve idem. Je to na východ, juh, západ či sever? Tak sa to tu krúti, že ani sám neviem. Na jednom mieste mám neodbytný pocit, že idem na juh, keď sa však prehupsnem cez skalný prah, vidím vrcholce Tatier (Západných a nie Nízkych). Kontrolujem svoju pozíciu na mape, hlavne či to je ešte veľmi ďaleko. Je. Idem však na moje počudovanie troška rýchlejšie ako som si myslel a predpokladal.
Prechádzam cez rebríček, lúku (naozaj krásne výhľady, škoda len za tie temné mraky) a musím ísť dole. Strácam zopár výškových metrov, ktoré musím ihneď získať. Ide sa na pomedzí lesa a lúk (a smerom hore). Je to fajn (ale kdeže, je to ešte lepšie ako fajn). Vlastne sa ani nenazdám a som na Prednej Poludnici. Výhľady sú zas o niečo lepšie a čo je ešte lepšie som tu rýchlejšie ako som predpokladal (o dosť rýchlejšie). Tak nakoniec mám i dostatok času (bál som sa, že to časovo nestihnem) ísť až na samotný vrchol.
Zas som trošku som zmätený mojou orientáciou. Mám totiž neochvejný pocit postupu na sever i keď mi mapa ukazuje, že idem na juh (a mape viac verím ako svojmu orientačnému, momentálne, nezmyslu). Treba sa vyšplhať cez zopár skalísk ale i to zvládam s eleganciou (nespadol som a to je hlavné, nie). Na vrchole sa troška potácam, pozerám do diaľok (to sa tu dá dobre robiť), robím blbé fotky s ešte blbšími výrazmi (áno, ksichtím sa jak blbec) a nakoniec sa musím dať na spiatočnú cestu.
Hej, nechce sa mi. Modrá značka pokračuje ďalej a dá sa dostať až na Chopok. No strašne prestrašne ma to láka avšak aj tak sa otočím a idem dole. Cesta ubieha relatívne rýchlo. Podľa rázcestníka to na Prednú Poľanu má trvať len päť minút. Ponáhľam sa (pomaly a bezpečnou rýchlosťou) ale trvá mi to dlhšie ako spomínaných päť minút. So smútkom v duši (fakt len päť minút to malo trvať?) sa obraciam chrbtom k výhľadom a zostupujem dole. Ani sa nenazdám a som zas pri mostíku. Potom ako bez duše pokračujem ďalej (vybehnem si ale na vyhliadku mimo značeného chodníka) a zas len dole. Neviem ako sa mám vlastne cítiť. Fajn, že som to zvládol? Alebo smutný, že už bude koniec? Alebo sa mám tešiť ako mi to dobre odsýpa či skôr trúchlivo, že mi do jedného výškového kilometra chýba 65 (slovom šesťdesiatpäť) metrov?
Keď som takmer na konci a mám ešte troška času, rozhodnem sa pre otočku a tých zopár výškových metrov predsa len zdolám. Som pri aute a mám v nohách jedenásť kilometrov a tisíc výškových metrov za sebou. Za dve dvadsať. Nie je to asi nakoniec až taký zlý čas ale predsa to len mohlo byť o troška lepšie. Či? Už sa neviem dočkať prvej augustovej soboty a mojej premiére na Východniarskej stovke. To bude iná sila. Teda ak to zvládnem.
| Dátum | Trvanie | Vzdialenosť | Tempo | Nastúpané |
|---|---|---|---|---|
| 28. 07. 2023 | 2:20 h:min | 11,0 km | 12:41 min/km | 1003 m |
Pridaj komentár