Noc na Duklianskom priesmyku je perfektná. Žiadne mraky, nie príliš teplo a aj bzukot komárov je relatívne nepočuteľný. Kvôli nepretržite tiahnucím kamiónom zo Slovenska do Poľska a opačne. Beriem to však pozitívne, aspoň sa ráno zobudím aj bez budíka.
Kým sa vydám na cestu, prejde skoro hodina. Myslel som si o sebe, že som v balení rýchlejší, ale nie je to tak. Nejakú dobu trvá prípava raňajok, balenie a kopa malých činností, ktoré trvajú síce krátko ale v sumáre trvajú takmer nekonečne dlho.
Neviem presne, čo sa vlastne so mnou deje. Rozmýšľal, plánoval a tešil som nad tým riadne dlho, ale dnes keď sa to má začať, neviem presne pomenovať ako sa cítim. Predtým som predpokladal, že budem pozitívner nabudený a budem vyskakovať aspoň dva metre do vzduchu. Teda ak nebudem rovno atakovať hranicu svetového rekordu. Ale teraz tam to akosi nie je. Cítim len veľké prázdno. Naozaj sa to deje? Chcem to vôbec? Nebude lepšie vrátiť sa domov a len snívať o tom?
Prejsť za tri dni cez 170 kilometrov nie je žiadna sranda. Lomcujú mnou pochybnosti. Neprehnal som to trochu? Plán je pripravený, už ho len dodržiať. Nakoniec padne rozhodnutie. Skúsim to a ak to nepôjde, môžem hocikedy ukončiť moje trápenie. Ak sa mi to nebude páčiť, budem mať tak aspoň skúsenosť z prvej ruky a budem môcť s kľudným svedomím zahodť všetky moje ďalšie plány.
Tak nakoniec o štvrť na šesť začínam cestu. Otáčam sa chrbtom Poľsku a moje kroky smerujú na Slovensko. Míňam známy tank pri ceste a pokračujem ďalej. Prvý kilometer zbehol ako voda, už len 169 predo mnou. Slniečko sa postupne šplhá hore oblohou a ja idem dole kopcom. Pod lietadlom si všímam rozložené štyry stany. Ich obyvatelia ešte sladko spia a tak ich nechcem svojou prítomnosťou rušiť. Len mi prebehne hlavou otázka, kedy a koľkých hrdinov SNP uvidím?
Ide sa mi ľahko. Noha míňa nohu a počet krokov postupne utešene narastá. Po troch kilometroch bočím medzi stromy a tu je poznateľne chladnejšie. Slnko má stále problém presvietiť hustú clonu lesa. Navyše všade je kopa blata. Viem si dobre predstaviť, aké to muselo byť zložité prejsť taďiaľto pred pár dňami.
Po nejakej dobe vychádzam z lesa na lesnú cestu. Kým orientácia medzi stromami je zložitejšia, tu by mi to malo ísť omnoho ľahšie. Ale ako vždy, keď si myslím ako mi to ide skvelo, naprší mi do nosa. Nechávam sa viesť lesnou cestou a vôbec si nevšímam nenápadnú odbočku do lesa. Chyba ma stojí pár stoviek metrov a zopár chvíľ. Ak budem celý deň taký nepozorný, tak sa riadne nachodím.
Ani sa mi to nechce veriť, ale charakter lesa je tu úplne iný. Stromy tu nie sú tak nahusto a značka sa mierne dvíha do kopca. Navyše dole v údolí sa lenivo vlní pomaly tečúci potôčik. Jednoducho taká podarená reklama na prírodu. Pekne si to vychutnávam avšak moja cesta ma núti ísť ďalej.
Aďke som sľúbil, že jej ráno zavolám. Aj by som to rád spravil, nanešťastie som v takej odľahlej časti Slovenska, kde nie je žiaden telefónny signál. Každú možnú chvíľu kontrolujem telefón a snažím sa silou vôle zhmotniť najmenej jednu paličku pri sile signálu. Moje paranormálne schopnosti sa v plnej sile prejavia až pri dedine Medvedie. Tak sa konečne dostávam do kontaktu s Aďkou.
Za dedinou značka pokračuje po asfaltke. Predo mnou, vo vzdialenosti asi sto metrov, si vykračuje mačka. Najprv si ma ostentatívne nevšíma ale ako sa k nej blížim spozornie. Uprostred cesty sa skrčí na stredovú bielu čiaru. Keď sa priblížim, nie je so situáciou spokojná a tak sa rozbehne do krovia vedľa cesty. Tam však tečie potok a tak krovie neposkytuje dobré krytie. Ako sa k nej blížim dodržujeme nevyslovenú dohodu. Ona sa tvárí, že si ma nevšíma a ja jej to s vážnou tvárou verím.
Postup po ceste sa po asi kilometri končí a vstupujem opäť do lesa. No nie na dlho, prechádzam krásnou lúkou a nakoniec v Nižnej Pisanej končím na ceste. Tu sa začína moje putovanie po Údolí smrti. Škoda je, že červená značka obchádza všetky tanky a šliape sa len po ceste. Začína byť veľmi horúco a občerstvuje ma príjemná vôňa báz rastúcich pri ceste.
Nad obzorom vidím lietať malé lietadielko. Pohlaď do mapy ma informuje o blízkosti letiska pri Svidníku. Takže sa pomaly ale isto blížim k tomuto skvelému malému mestečku. Ani neviem koľko krát som ním prechádzal, keď sme šli do hvezdárne v Roztokoch. Navyše som tu strávil lyžiarsky výcvyk v prvom ročníku gymnázia. Poteší ma skutočnosť, že pizzéria, v ktorej sme vtedy pred rokmi boli, stále funguje.
Z dôvodu veľkej horúčavy si musím doplniť zásoby vody. Potom ma už nič v meste nedrží a idem ďalej. Za Svidníkom sa začína prvé poriadne stúpanie na horu čo sa prekvapujúco volá Hora. Ide sa mi to skoro samo a pokračujem bez problémov. No nie som skvelý?
Pravdaže, dnes som si si už raz myslel aký som skvelý a zabludil som. Teraz je to ešte horšie. Totálne som sa stratil na Ostrom vrchu. Podľa mapy v mobile by som mal odbočiť na vrchole Ostrého vrchu ale nič tam nie je. Kadiaľ vlastne vedie značka a kam mám ísť? Zopár krát sa vraciam tam a späť a som riadne zo situácie zmätený. Nakoniec sa mi darí nájsť ten správny smer. Nie je to ani tak mojou šikovnosťou alebo múdrosťou ale len a len náhodou.
Moje ďalšie kroky vedú na Makovicu. Tam si dávam krátku pauzu na obed. Čo ma však znepokojuje sú čierne mraky na severnom obzore. Dokonca počuť aj vzdialené hrmenie. V dnešnej dobe je tak jednoduché skontrolovať, či sa búrka blíži alebo vzdiaľuje. V mojom prípade sa síce búrka posúva zo západu na východ, ale našťastie sa neposúva na juh. Aká to pre mňa vhodná náhoda.
Po prestávke sa mi darí opäť zablúdiť. Vôbec tomu nerozumiem. To som stratil svoj orientačný zmysel alebo čo? Riešením je spustiť sa prudkým svahom dole na lesnú cestu. Som rád, že opäť idem dobrým smerom. Neteším sa však čierňave na severe. Najmä ak začujem také tiché šušťanie, ako keď sa spustí jemný dáždik na listy stromov. Búrka sa blíži! Čo teraz, čo spraviť mám? Odľahne mi, keď si všimnem obrovské mravenisko pri ceste. Nieje to teda záplava vody z oblohy ale veľké množtsvo pochodujúcich mravcov. Nikdy by som si nemyslel, že si mravce pomýlim s dažďom.
Moja cesta vedie cez lúku a potom na asfaltovú cestu do Kurimky. V dediny pečie na mňa slnko a nikde nie je ani stopa po búrkových mrakoch, čo som videl len nedávno. Nikde nevidno ani nohu a celá dedina sa zdá úplne prázdna. Ani sa nečudujem, ktorý pako by teraz chodil po vonku.
Za dedinou nestoja štyry vŕby, ale celý les. K nemu sa musím dostať cez maličku lúčku, plnú pokrytú takými krásnymi kvietkami, čo sa žihľava volá. Nie je to až také zlé, lebo niekto išiel predo mnou a tak mi nielenže ukázal cestu ale získal aj konskú dávku žihľavovej medicíny. Aby bolo jajsné, aj ja som sa popŕhlil ako za predchádzajúce tri roky.
V lese je nielen chladnejšie, ale nevyskutuje sa tu ani tá nepríjemná rastlinka. Vytešujem sa tomu niekoľko minút, kým ma z nevedomosti nevytrhne lesný chodník vedúci rovno cez najväčšie žihľavové pole aké som kedy v živote uvidel. Od teraz až do konca môjho života určite nedostanem reumu.
Ako postupuje čas, neviem sa dočkať kedy dôjdem do Andrejovej. Je to teraz môj najbližší cieľ, ale nie a nie sa tam dostať. Normálne si myslím, že taká dedina ako Andrejová ani neexistuje a všetci ktorí tadiaľ šli si ju len vymysleli. Aby ma tým mohli mučiť. Zlomyselníci jedni. Aj značka si zo mňa robí dobrý deň, zas sa hrá so mnou na skrývačku. Ja som ale dobrý v hľadaní.
Po hodine zisťujem, že Andrejová naozaj predsa len existuje. Zo zvažnice vidím dedinu, kam mám namierené. Ani si nevšimnem kedy opustí značka lesnú cestu a tak sa musím vraciať do dobre výživného kopca. A na potvoru červená sa vzdiaľuje od dediny. Takže nakoniec Andrejová je predsa len klam?
Musím to brať pozitívne. Som v lesíku a nevarím sa na slnku. Prechádzam cez niekoľko lúk, kde vydím ako išiel môj neznámy predchodca. Tak nasledujem jeho kroky a dôverujem jeho voľbám. Ako sa hovorí, dôveruj ale preveruj a tak si overujem smer aj na mobile. Áno, idem dobre. A na moju konečnú úľavu sa dostávam do Andrejovej, takže nakoniec taká obec je!
Som akýsi pomotaný z celého dnešného dňa. Ako si tak vykračujem, som celkom prekvapený, že červená značka prechádza niekomu popred dom cez dvor. Všímam si nápis: Sukromný pozemok, a vtedy mi to dochádza. Zas som niekde inde ako by som mal byť. Vraciam sa, teraz už odbočujem správnym smerom na lúku k Hradu Zborov. Najprv však musím prebrodiť potok, kam ma značka nekompromisne posiela. Aspoň sa v tej horúčave trocha schladím.
Na lúke ma predbiehajú dvaja cyklisti na elektrobicykloch. Majú namierené na hrad. Tak im držím palce, nech tam dôjdu bez problémov. Vlastne si ani nemyslim, že by elektromotor znižoval ich výkon, keď vidím aké je to miestami prudké.
Trocha mám rešpekt pred Zborovom, lebo značkovaný chodník prechádza cez cigánsku osadu. Nakoniec to vôbec nie je zlé. Všetci sa mi zdravia a dokonca odo mňa odháňajú zopár psov, ktorým sa nepáči moja prítomnosť. Dávam sa do rozhovoru s jedným chlapcom, ktorý ma sprevádza na bicykli. Akosi mu nejde do hlavy, prečo som nebol na hrade. Je zvedavý či mám v batohu jedlo a nechce mi veriť, že v ňom nemám cigarety. S radosťou v očiach ma informuje o svojom fajčení. On je veľký, lebo už fajčí.
Je veľa hodín a dúfam, že sa mi podarí nájsť obchod a spraviť zásoby vody na ďalší deň. Šťastie sa na mňa pre zmenu teraz usmialo, lebo som prišiel štvrť hodiny pred záverečnou. Nahadzujem všetko do batohu a vydávam sa na posledný dnešný úsek.
Mám síce stan, ale som dosť unavený a navyše brutálne lenivý. Hore na Stebníckej Magure by sa mal nachádzať prístrešok a tak sa ponáhľam tam. Slnko sa skláňa pomaly k obzoru a ja sa pomalšie šplhám na kopec. Máme z toho malú internú súťaž. Kto skôr dôjde do cieľa?
Najprv idem hore po lesnej ceste, potom z nej odbočujem na lesný chodník. Čím ďalej je to strmšie a strmšie. Nakoniec sa cesta začína stáčať do serpentín. V hlave mám takmer prázdno, nedokážem si ani užit prírodu. Dokážem myslieť len na to, že musím vydržať. Každým krokom neúspešne presvedčiam sám seba o blízkosti cieľa. Nepomáha ani mapa na telefóne, je to totiž jedno z miest, kde mapa vôbec nesúhlasí s realitou.
Som riadne vyšťavený, keď nakoniec dochádzam na vrchol. Kvôli únave sa ani neviem tešiť z dosiahnutého vrcholu a vyhratej súťaže nad slnkom. Jednoducho si len sadnem na lavičku a potrebujem sa vydýchať. Je aj jasné, že si musím rozložiť stan, nakoľko nosné trámy prístrešku neudržali strechu a tá sa zosunula na bok.
Stan má jednoduchú konštrukciu a rýchlo ho postavím. Nahádžem do seba večeru a idem zaľahnúť. Hodnotenie dňa nie je práve najlepšie. Na ľavej nohe sa mi spravil pľuzgier a cítim ho. Som brutálne vyčerpaný. V máji som sa zúčastnil Magnezitárskej 60 a bol som úplne v pohode. Dnes ma však slnko vyšťavilo ako kúsok cintrónu. Vnútorne som rozhodnutý, že zajtra zídem do Bardejova a končím. Jednoducho som nevydržal.
Pridaj komentár